Vyhľadávanie
Nemlčať: Žena v literatúre
Prostredníctvom 4 otázok sa pokúšame priblížiť problematiku literárnej komunity žien, ale aj celej spoločnosti, hoci im býva najčastejšie (a neprávom) vyhradené veľmi špecifické miesto. Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Celoročnú anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.
1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?
2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?
3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?
4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?
Zuzana MOJŽIŠOVÁ (1965), prozaička, filmová kritička, pedagogička na VŠMU, (SR). Publikuje poviedky a literárne či filmové recenzie v časopisoch a zborníkoch. Debutovala v roku 1997 zbierkou poviedok Afrodithé.
– Domnievam sa, že nie som celkom správna respondentka do podobnej ankety, lebo moje znalosti o otázkach feminizmu nie sú veľmi hlboké. Vnímam ho pozitívne, hodnotím ho ako nadmieru užitočný, spoznávam ho najmä prostredníctvom konkrétnych ľudí a konkrétnych textov. Môj osobný život, profesijné zatriedenie a individuálne nastavenie mi, našťastie, dovoľovalo aj dovoľuje, že sa nemusím bytostne zaoberať problémami feminizmu. Vravím našťastie, lebo inakšie ako žena pociťujem vzťah dvoch pohlaví z mnohých uhlov za nespravodlivý, nezaslúžene nevyrovnaný – a to je až zarážajúco trvalý stav. Reálna pomoc ženám v núdzi musí mať často podobu sizyfovskej driny. Pre ľudí môjho uspôsobenia, ktorí pociťujú prirodzenú (a možno aj adekvátnu – chválim sa) zodpovednosť jedinca za ľudstvo a snažia sa čosi vykonať (v mojom prípade ide o medzietnickú xenofóbiu či osudy opustených detí), je fajn, že jestvujú v ich okolí aj iní, ktorých postavenie žien irituje natoľko, že zdvihnú (vojnovú) zástavu. Na Slovensku sa takíto ľudia sústreďujú najmä okolo Záujmového združenia žien Aspekt. Scitlivenie spoločnosti je beh na veľmi dlhú trať. Som si istá, že každý krok na tejto trati, pokiaľ nie je celkom hlúpy, je krok správnym smerom. Cítim úctu k autorkám, ktoré akýmkoľvek spôsobom obhajujú práva žien. V knihách a textoch autoriek, ktoré čítam, nachádzam jasnejšie či hmlistejšie náznaky advokátskeho prístupu k Evinmu pokoleniu. Žeby sme my autorky boli všetky feministky, pretože inak to ani nemôže byť? Už preto nie, že literatúra vypovedá o svete vôkol nás?
Libora Oates-Indruchová, vedkyňa, feministická teoretička (ČR). Pracuje ako docentka na Katedre sociológie Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej Univerzity v Brne (odbor rodových štúdií). Zostavila antológie feministickej literárnej teórie Dívčí válka s ideologií (1998) a Ženská literární tradice a hledání identitet (2008). Publikovaná dizertačná práca z univerzity v Lancastri: Discourses of Gender in Pre- and Post-1989 Czech Culture (2002).
– Vzťah medzi feministickým myslením a ženským písaním je predmetom diskusií medzi feministami/feministkami už od roku 1980, keď Rosalind Coward uverejnila svoj článok Sú ženské romány feministické romány? Ak vychádzam z vlastnej kritickej praxe, ako relevantné pre feministický záujem považujem texty, ktoré sú vedome napísané z feministických pozícií, ďalej texty primárne určené ženám a texty zobrazujúce ženy. Na jednej strane, tak vedľajšie ako priame emancipačné impulzy, ktoré sa v súvislosti s tým objavujú, majú praktické dôsledky, najmä pokiaľ ide o tematiku, resp. portrétovanie ženských postáv prostredníctvom imaginatívnych narácií. Na druhej strane, napriek všetkému feministickému mysleniu sa nepodarilo osloviť českú literárnu kritiku – s výnimkou niekoľkých študentiek/absolventiek, ktoré si feministickú teóriu vybrali za svoj teoretický horizont. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že aj postštrukturalistické literárne teórie vcelku nemali veľký ohlas alebo vplyv na českú literárnu kritiku, takže feministická teória pravdepodobne na tom nie je o nič horšie ako – ak by som mala porovnávať – lacanovská psychoanalýza alebo teória diskurzu, resp. dialogickosti.
Maja VIDMAR (1961), poetka (Slovinsko). Žije v Ľubľane, pracuje v slobodnom povolaní. Dosiaľ vydala 5 básnických zbierok, najnovšia Sobe (Izby) vyšla vlani. Je nositeľka Jenkovej ceny za poéziu a Ceny Prešernovej nadácie, obidve za zbierku Prisotnost (Prítomnosť, 2005).
– O téme ankety nemám prehľad, ba ani celkom ujasnené pocity, a radšej by som si toto konštatovanie ponechala pre seba. Zvlášť neprimerané sa mi vidí hovoriť vo všeobecnosti, teda o všetkých ženách a ich spoločnej situácii. Začala som celkom žensky, s ospravedlňovaním, že vôbec píšem. Predpokladám, že moja vnútorná nepohoda vychádza z relatívne neskorého spoznania, že tvorím súčasť zvláštneho a čarovného ženského vesmíru. Táto, opakujem, oneskorená skúsenosť na mňa zapôsobila mimoriadne oslobodzujúco, aj ako záchrana. Zdalo sa mi, akoby som prišla domov a zároveň našla cestu ďalej, inú predstavu sveta pre svoje deti. Spočiatku však vďaka tejto zmene vyplával na povrch aj dotyk so ženskou kolektívnou zranenosťou. Ak sa táto zranenosť stane súčasťou (seba)identifikácie, akýkoľvek ďalší ťah je odsúdený na neúspech. Len veľmi pomaly som sa oddeľovala od pocitu stáročnej zranenosti. Zaujímavé je, ako sa mi viackrát, napríklad v rozhovore o mužoch a ženách, nechtiac prikradol do tónu môjho hlasu a v momente dementoval všetko, čo som povedala. My oneskorenci máme ustavične problémy s tým, že máme čiastočne prístup (vhľad) do nasledujúcich fáz vývoja, lenže v osobnej skúsenosti tento vývoj nemožno preskočiť. Domnievam sa, že oneskorenosť tohto druhu nie je v Slovinsku iba mojou zvláštnosťou.
Keďže zväčša žijem v ústraní a neaktívne, moje „prieniky“ do vonkajšieho života sú obvykle dosť nemotorné. Vzhľadom na tému anketu sama zakúšam odozvy trojakého razenia: vysoko korektné; ďalej konfliktné, avšak ľudsky otvorené; a úplne najčastejšie tie od jemne až do predpotopne šovinistických, ktoré sú len málokedy hrubé, skôr by som ich označila za patronátne ústretové až dobromyseľné. Nie som si istá, či by k takémuto rozdeleniu presne priliehali aj konkrétne prípady. Ale niečo na tom je a – bohužiaľ – neveľmi sa v tom vyznám. Nemám práve sklon k prispôsobovaniu, a už vôbec nie k vzdorovaniu alebo ustupovaniu, vcelku som však presvedčená, že vnímanie sveta ako konfliktného a delenie na ,,naše“ a ,,ich“ nie sú najšťastnejšie prístupy, pretože svet vytyčujú v rovnakom bludnom kruhu bez východiska.
Nič som nepovedala o situácii poetky ako takej alebo o možných riešeniach či aktivitách, len som pridala svoj kamienok do mozaiky, aby možno niektorá iná povedala, ó, ja som veru inde. A to nie je málo.
