NEMLČAŤ: ŽENA V LITERATÚRE

Nemlčať: Žena v literatúre

Otvárame novú anketu, ktorá sa prostredníctvom 4 otázok pokúša priblížiť problematiku literárnej komunity žien, ale aj celej spoločnosti, hoci im býva najčastejšie (a neprávom) vyhradené veľmi špecifické miesto. Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Celoročnú anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

 

Jana BODNÁROVÁ, spisovateľka a dramatička, (SR). Publikovala 17 kníh a knižočiek prózy a poézie pre dospelých a deti. Autorka množstva rozhlasových a divadelných hier. Venuje sa tiež video performanciám (ZEBRA Poetry Award festival, Berlín, 2000, a i.). Najnovšia kniha autobiografickej prózy: Takmer neviditeľná (2008).

foto

1. Byť spisovateľkou na Slovensku je vnútorne asi to isté, ako keby som žila kdekoľvek inde. Som žena rozprávajúca svoje príbehy alebo kvitesencie príbehov. Znamená to pre mňa čosi ako žiť alternatívny život. Niekedy som na podobnú otázku tiež odpovedala, že je to druh sebaspásy, sebazáchrany, sebahojenia. Alebo naopak – sebazabudnutia. Je to pre mňa i bezracionálny, a teda najopravdivejší spôsob ako nahliadnuť pod svoj archetyp Persóny, masky, alebo rozšírenými očami pozerať do svojho ďalšieho archetypu – Tieňa. Z podmienok/nepodmienok spisovateliek na Slovensku spomeniem aspoň jedinú: v tejto krajine sa nedá vyžiť z písania literatúry, ale ani divadelných, rozhlasových hier, TV scenárov... Tvorivé štipendiá sú limitované, honoráre úbohé. Ale aj tak si spisovateľka u nás „vymôže“ svoj priestor na písanie.

2. Záujmové združenie žien Aspekt je na Slovensku asi jediné, ktoré má svoje vydavateľstvo pre ženy. Vydáva knihy zahraničných i domácich  autoriek, texty s markantným ženským „feelingom“. Ministerstvo kultúry SR podporuje vydávanie  kníh, ale je to len časť z nevyhnutných nákladov. Vysvetľujú to tým, že granty neslúžia na podporu vydavateľstiev, ale autorov.  Pár veľkým vydavateľstvám takéto dotácie postačia, ale malým vydavateľstvám, ktoré sú oveľa ochotnejšie vydávať nekomerčnú, aj ženskú tvorbu, určite nestačia. Našej literatúre nežičí ani to, že sme malá krajina, s malým knižným trhom (hoci toto slovo v súvislosti s umením neznášam). Nekomerčných kníh sa na Slovensku predá pár sto kusov. Z médií – okrem niektorých špecificky literárnych časopisov – dáva autorkám priestor najmä Slovenský rozhlas. Verejnoprávna televízia odvysiela  týždenne informácie o domácom umeleckom dianí 25 (slovom: dvadsať päť!) minút. Je to kultúrna úbohosť. Súkromné televízie nechávajú, aby sa v ich reláciách „smotánka“ a „život celebrít“ z času na čas blysla aj tvár niekoľkých domácich tzv. „ženských autoriek“ – spisovateliek, ktorých knižky sa síce dobre predávajú, avšak ich štýl je schematický, pôsobí ako vyklonovaný, a život je tu zobrazovaný „pod náterom laku“.

3. Feminizmy na Slovensku určite ovplyvnilo to, že počas tzv. „socializmu“ u nás neprebiehal diskurz o 2. vlne feminizmu, nereflektovala sa špecifická situácia a postavenie žien v spoločnosti a  najmä v rodine (pretože spoločensky sa ženy mohli pomerne dobre uplatňovať, ale v súkromí panovala patriarchálna nerovnosť). Následne sa ani ženské písanie v teórii a kritike nereflektovalo vo svojej špecifičnosti. Život žien v spoločnosti, ale najmä ten „zavretý v izbách bytu“, si v súčasnosti u nás všímajú rôzne združenia. Ich pozitívnym výsledkom je poodhalenie tabu a poskytnutie pomoci týraným ženám a deťom. V oboch rovinách – teoretickej i praktickej – je čo rozvíjať. Máme už vzdelané mladé feministky, ich teoretické práce sú ale priepastne vzdialené od povedomia „radových“ žien. Zlepšuje sa však teoreticko-kritická reflexia špecificky ženského písania.

4. Spisovateľky určite reflektujú, niekedy dokonca definujú životy žien, ich preciťovanie všetkého... v každej konkrétnej krajine. Preto by možno bolo dobré – z môjho uhla pohľadu ako spisovateľky – vydávať medzinárodné antológie ženských autoriek. Toto aspoň na Slovensku absentuje, a pritom literatúra je čosi ako zrkadlo; pri pohľade doň sa môže objaviť čosi nové, až iluminujúce, pre každú ženu. To isté platí i pre teoretické práce o stave feminizmu. Bolo by užitočné, keby sa u nás vydávalo viac publikácií s medzinárodným zastúpením. (Aspekt nemôže suplovať všetko.) Mimo hlavného mesta Bratislavy takmer úplne absentujú prednášky teoretičiek, feministiek z cudziny, hoci v každej časti našej krajiny žijú premýšľavé, akčné ženy, ktoré by určite privítali prehĺbenie svojho myslenia na základe podobných podnetov.

Tereza Riedlbauchová, poetka (ČR, nar. 1977 v Prahe), v súčasnosti lektorka češtiny a študentka na Sorbone. Založila a prevádzkuje literárny salón (2001: Praha, 2006: Paríž), venuje sa aj vydavateľskej činnosti a spoluorganizuje Česko-francúzsky festival poézie.  Knižne vydala: Modrá jablka (2000), poéma Podoba panny pláč (2002) a Velká biskupovská noc (2005). Pripravuje Don Vítor si hraje a jiné básně a súbor všetkých básnických zbierok v česko-francúzskej verzii.

foto

1. Pracovné podmienky spisovateliek v Českej republike sú zlé, takmer žiadna nežije iba z písania. Obvykle sú zamestnané, najčastejšie v redakciách a školstve. Ja som si momentálne vybrala život v zahraničí, aby som zlepšila svoju situáciu. Pracujem ako lektorka češtiny na Sorbone, čo mi umožňuje viac cestovať a tiež mám viac času na písanie.

2. Pre spisovateľov sú občas vypísané polročné či ročné granty, ktoré však sotva vystačia na prežitie, s podporou MK sú tiež vysielaní do zahraničia atď. Existuje aj niekoľko literárnych cien spojených s finančnou odmenou. Celkovo by som však hodnotila stav v ČR ako stagnáciu; nad situáciou spisovateľov sa nikto príliš nepozastavuje.

3. Myslím si, že významnejšie české spisovateľky s feministickým hnutím veľmi nespolupracujú. Toto hnutie sa výraznejšie prejavuje vo vedeckých kruhoch, najmä v teoretickom uvažovaní a publikáciách.

4. Určite by sa našlo veľa možností. V ČR by bolo treba vybudovať asociáciu spisovateľov (alebo viac asociácií), ktorá by mala veľký finančný kapitál na podporu vydávania a písania beletrie, na vydávanie literárnych časopisov, organizáciu festivalov a honorovanie autorských čítaní. Nemalo by byť samozrejmosťou, že spisovatelia realizujú autorské čítania zadarmo, naopak, mali by sa nimi živiť, tak ako je to v západných krajinách Európy.