Slovinská poetka Barbara KORUN v ankete

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Barbara KORUN (1963), slovinská poetka, vyštudovala slavistiku a slovinskú literatúru, vyučovala na gymnáziu, v súčasnosti pracuje ako lektorka a dramaturgička v činohre Slovinského národného divadla. Básnické zbierky: Ostrina miline (1999), Zapiski iz podmizja (2003) a Razpoke (2004). Výbery z jej poézie vyšiel v angličtine a chorvátčine.

1/ Píšem, lebo inakšie nemôžem. Ak nepíšem, začínam mať zlú náladu, ako keby niečo nebolo v poriadku. Chýba mi čas, energia na písanie, zápasím so zamestnaním, o „živobytie“, moju pozornosť pohlcujú každodenné starosti. Vlastne nejde ani tak o čas ako o bezčasie či nečasovosť. Pri písaní sa spojím s nejakou (pre mňa neznámou) osobou, ktorá žije hlboko vo mne, inakšie sa neohlasuje, len v tomto osobitnom stave. Z písania sa nedá uživiť, a už vôbec nie z písania poézie. Ak píšeš aj recenzie, kritiky, eseje, správy, prekladáš a lektoruješ, potom skromne vyžiješ. Čoraz skromnejšie. Všetky autorky, ktoré poznám, sa pohybujú medzi týmito dvoma brehmi: buď umrú od hladu, alebo od nedostatku písania (literárnej tvorby). Písanie je životná potreba aj luxus zároveň. Situácia žien sa zlepšuje: „Ženy vstupujú do literatúry; ďalšie znamenie, že postavenie literatúry v spoločnosti je čoraz horšie,“ povedala jedna z nich.

2/ V ostatných rokoch sa niečo predsa len zmenilo, aspoň na pohľad. S podnikateľmi-zbohatlíkmi (často s nečistými praktikami) a agresívnym kapitalizmom preberáme aj nové spoločenské vzťahy podľa západoeurópskej predlohy. V tomto rámci je „politicky korektné“ preukazovať ženám náklonnosť (nejde skôr o náklonnosť spotrebiteľkám? „ženstvu“, ktoré má peniaze a míňa ich?). Inštitúcie sú mŕtve, nereagujú, každá z nich momentálne prechádza fázou, keď si zabezpečuje aspoň minimálny životný priestor (okrem tých, čo hrabú k sebe). Občianske združenia a spolky sa usilujú, ako najlepšie vedia – spolupracujem s Apokalipsou, ktorá pravidelne vydáva genderové číslo časopisu. Občianskych iniciatív niet – žijeme v čase všeobecnej hluchoty a slepoty. Zrejme sa bude musieť situácia ešte oveľa zhoršiť, aby sa čo-to mohlo aj zlepšiť. Kultúra pre médiá vlastne neexistuje, vytráca sa z tzv. verejného priestoru, a ak aj nie, objavujú sa iba správy o „našich“, privilegovaných. Kultúrny život sa dnes obmedzuje na niekoľko okruhov, ktoré medzi sebou nekomunikujú – čiastočne pre rozdielnosť smerovania, čiastočne pre preťaženosť vlastnou prácou. Pred rokmi ešte Stanka Repar navrhovala, aby sme išli pri prijímaní istého (anti)kultúrneho zákona protestovať do parku Zvezda: s 24-hodinovým kultúrnym programom, až kým nás neprijmú na rozhovor... Dnes takýto návrh pôsobí utopicky. Čo je škoda: táto vláda nevie, že štát stojí na kultúre, že bez kultúry sa rozplynieme, že budeme ešte nevýraznejší, a že akákoľvek identifikácia je záležitosťou kultúry, že umenie ako najvyšší výraz tvorivosti má z hľadiska jestvovania spoločnosti, a nielen v národnom zmysle, kľúčovú úlohu.

3/ Feminizmus sa v Slovinsku zobúdza pomaly, v niektorých oblastiach sa presadil a funguje aktívne (napr. v súvislosti s lesbickou scénou), v iných má podobu univerzitnej teórie, a niekde si ešte vždy myslia, že feministky sú nejaké kanibalky, ktoré požierajú všetkých mužov. Najmä mladšia generácia prejavuje zvýšený záujem o túto tému, a tiež viac ženskej hrdosti (pričom nechýba humor ani sebakritika). Spoločenská situácia je však pre ženy prevažne nepriaznivá.

4/ Podmienky pre kultúru sa vo všeobecnosti rapídne zhoršujú: nijaká sláva, nijaké peniaze. V našej povojnovej spoločnosti kultúru nepotrebujeme, politici sa robia, že neexistuje (maximálne ako kulisa pre štátnu a vládnu symboliku v rámci Prešernovho dňa), vo svojom volebnom programe ju nespomína ani jedna politická strana. Ako umelec sa nemôžeš svojou prácou uživiť, resp. ide to čoraz ťažšie. Historky o tom, ako si Simon Gregorčič za honorár za svoju básnickú zbierku kúpil dom aj s malým vinohradom, alebo ako Lojze Kovačič za svoj honorár za novelu uživil celú svoju rodinu dva či tri mesiace, kolujú medzi nami ako rozprávka. Riešenie je v tom, že vydržíš, vydržíme každá zvlášť a všetky spolu. Každé básnické či prozaické slovo je dôležité a má svoju cenu. Vydávame zo seba svedectvá a to je najdôležitejšie: nech sa príbeh (ľudstva a ženskosti) zapisuje aj naďalej.