Slovinská prozaička Katarina MARINČIČ odpovedá v ankete

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Katarina MARINČIČ (1968), slovinská prozaička, docentka francúzskej literatúry na univerzite v Ľubľane. Vydala romány Tereza (1989), Rožni vrt (1992), Prikrita harmonija (2001, Kresnikova cena); zbierku noviel O treh (2005, Cena Fabula).

Najprv odpoviem na otázky, ktoré sa dotýkajú pomerov v našej krajine. V tomto kontexte totiž necítim potrebu spoločného ženského vystúpenia. Podmienky pre ľudí, ktorí sa zaoberáme literatúrou, nie sú u nás momentálne ideálne. Na zlepšenie situácie by bolo potrebné veľmi konkrétne angažmán na stavovskej a odborovej úrovni, bez ohľadu na rod. Načo by mal štát povzbudzovať ženy, aby sa literárne vyjadrovali? Slabej literatúry je vždy nadmieru, a dobrých a úspešných spisovateliek má Slovinsko tiež dosť.

Feminizmus a ženské písanie? Tu musím svoju odpoveď trocha rozčleniť.

Feminizmus ako požiadavka absolútnej rovnoprávnosti medzi rodmi je podľa môjho presvedčenia nielen správne, ale jedine správne stanovisko. Tzv. ženské písanie nie je „druhé“, ale je to jeden z dvoch spôsobov ľudského písania. Len preto, aby som sa pretlačila cez ženskú kvótu do nejakej antológie, mám azda spochybniť toto dnes už samozrejmé zistenie, o ktoré museli zápasiť celé generácie odvážnych žien (a mužov)?

Spôsobov písania je samozrejme oveľa viac než len dva. Ja napríklad píšem ľavou rukou. Ale vy sa ma pýtate na základný rozdiel. Mužský a ženský písomný prejav dokáže rozlíšiť každý, čo len trocha zručnejší grafológ; tiež jazykovedci vedia o rodových rozdieloch povedať zaujímavé veci. (U Jacobsona som kedysi čítala, že dievčatá si vystačia s menším slovným základom ako chlapci...) A prirodzene: niektoré základné skúsenosti sú už svojou prirodzenosťou mužské alebo ženské – a literatúra vzniká (aj) z elementárnych ľudských skúseností. Neodškriepiteľné je, že ženská literatúra bola v minulosti mnohokrát zatracovaná a zamlčiavaná podobne ako ženská časť dejín. Pri odhrabávaní ženskej histórie sa deje čosi podobné ako pri odhaľovaní histórie. Medzi predmetmi každodenného života sem-tam zasvieti vzácnosť, ktorú môžeme obdivovať aj mimo historického kontextu.

Už viackrát ma pochválili, že ako spisovateľka vládnem vycibreným zmyslom pre detail, čo je vraj vyslovene ženská vlastnosť. Takéto pochvaly vo mne vyvolávajú hnev. Vo Flaubertovom mene, ak chcete. Prečítajte si jeho novelu Prosté srdce; postačí úryvok, v ktorom opisuje, ako matka a jej slúžka po dlhom smútení prvýkrát vytiahnu zo skrine oblečenie mŕtveho dieťaťa. Ukážte mi spisovateľku s väčším zmyslom pre detail, alebo takú, ktorá sa ponorila hlbšie do ženskej duše! Ak mi ju ukážete, do konca života budem študovať už len ženské písanie.