Nemlčať: žena v literatúre

Nataša SUKIĆ, slovinská spisovateľka, je stratená v priestore a čase, zaujíma sa o kvantové častice, predovšetkým však o molekulárnu kompozíciu slov. Jej poviedkový debut Desperadosi in nomadi (Desperádi a nomádi), ktorý vyšiel v edícii Vizibilija (ŠKUC), je dôsledok experimentov tohto druhu. V rovnakej edícii jej koncom minulého roka vyšla ďalšia zbierka poviedok Otroci nočnih rož (Deti nočných kvetov).

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Nataša SUKIĆ, slovinská spisovateľka, je stratená v priestore a čase, zaujíma sa o kvantové častice, predovšetkým však o molekulárnu kompozíciu slov. Jej poviedkový debut Desperadosi in nomadi (Desperádi a nomádi), ktorý vyšiel v edícii Vizibilija (ŠKUC), je dôsledok experimentov tohto druhu. V rovnakej edícii jej koncom minulého roka vyšla ďalšia zbierka poviedok Otroci nočnih rož (Deti nočných kvetov).

1/ Na základe vydaného poviedkového debutu som získala status samozamestnanej v kultúre, čo znamená, že si sama platím odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Prednosťou, ktorú status umožňuje, sú čiastočné daňové úľavy pri honorovaní za autorské dielo. V každodennom živote to znamená, že sa musím sama uživiť vďaka rôznym projektom a vynájsť sa, ako viem. Na písanie mi tak ostávajú iba večery alebo voľné dni. Venovať sa literatúre je teda akýmsi privilégiom, ktoré si môžem dopriať iba ak v „ukradnutom“ čase.

Ešte k statusu samozamestnaných v kultúre: chcela by som pripomenúť ťažkosti so získavaním tohto statusu (vtedy, keď štát platí autorom a autorkám aj spomenuté odvody) u Nataše Velikonji a Suzany Tratnikovej, dvoch elitných literátok, ktoré mali nemalý problém s ministerstvom kultúry a niektorými etablovanými mužskými kolegami – prekážalo im, že ide o autorky píšuce takzvanú ženskú literatúru.

2/ Moje knihy vyšli v edícii Vizibilija vo vydavateľstve ŠKUC (mimovládna organizácia), ktorá vydáva knihy lesbických a feministických štúdií a krásnu literatúru s lesbickou tematikou. Ďalším charakteristickým východiskom edície je odpor voči mainstreamovskej knižnej produkcii, ktorá tlačí (pri)drahé knihy, a predovšetkým také, ktoré nevenujú pozornosť okrajovým témam. Pokiaľ ide o médiá: zaujímavý je príklad istého literárneho časopisu, ktorý si ako svoje poslanie vytýčil promóciu knižných noviniek na slovinskom trhu, no napriek tomu odmietol iniciatívu redaktorky, aby v časopise predstavili aj novinky edície ŠKUC-Vizibilija, a to s argumentom, že knihy tejto edície sú pre širšie publikum obsahovo nezaujímavé. Jeden z najobľúbenejších argumentov homofóbnych „znalcov“ literatúry je obvykle ten, že homoerotická literatúra je príliš hermetická. Za vlasy pritiahnutý argument, s ktorým ťažko polemizovať.

3/ Pokiaľ ide o tzv. ženské písanie, súhlasím s Hélène Cixous, ktorá hovorí, že písanie je vždy telesné. Súhlasím, že my ženy musíme písať o svojej sexualite, o tom nekonečnom a pohyblivom v nás, o svojej erotizácii. Súhlasím, že práve písaním sa my ženy musíme vzoprieť rozličným formám cenzúry, musíme písať našimi telami a objavovať, vynaliezať nové a nové jazykové/výrazové odtienky. Súhlasím aj s tým, že čím viac sme ženské telo, čím viac túžime prerušiť mlčanie o svojich telách, tým viac sme písaním. Takto rozkladáme monopolný diskurz – mužský diskurz – a  zanechávame za sebou verejnú stopu. V tom sa skrýva oslobodenie. Rada by som zároveň upozornila, že ženské telo nie je iba jedno jediné; nie je homogénne. Lesbické telo je iné ako telo heterosexuálnej ženy. No napriek tomu medzi nimi existujú mnohé styčné body. Tak ako existujú styčné body medzi všetkými telami – mužskými, ženskými, transsexuálnymi. Vlastne neviem, čo presne by malo znamenať ženské písanie. Viem len, že je dôležité, aby sme my ženy písali. Ako toto písanie natlačíme do nejakej obmedzujúcej definície, prenechávam druhým. Možno by som ešte dodala, že pri vytváraní podobných definícií treba byť veľmi opatrný na početné otázky, ktoré sa pri tom vynárajú. Napríklad: môžeme hovoriť o ženskom písaní aj v prípade, keď ide o literatúru ženy uväznenej v mužskom tele? Je to mužské alebo ženské písanie? Bolo by sa treba opýtať, čo vôbec je ženskosť a čo mužskosť? Ako je pohlavný/rodový subjekt reprezentovaný v súčasnej literatúre? Všetky tieto otázky považujem za vysoko relevantné. Ak sa teda vrátim k východisku svojho uvažovania – pre mňa je každé písanie telesné. Pri oslobodzovaní ženských tiel má práve feminizmus kľúčovú úlohu. Preto je – a ešte ako! – dôležitý pre rozvoj ženského písania. No dôležité je, aby existovala práve tak feministická teória, ako prax – spolu analyzujú a dekonštuujú samozrejmosti, ktoré vychádzajú z heteronormatívne postavených spoločenských matríc, na druhej strane posilňujú (seba)vedomie žien, a tak sprostredkovane povzbudzujú ich tvorivosť.

4/ Je nevyhnutné organizovať spoločné podujatia, respektíve projekty, ktoré by poslúžili promócii tzv. ženskej literatúry. Faktom je, že promócia tzv. ženského písania je dôležitá, otvára totiž spoločenský priestor a rozbíja početné klišé, ženy zároveň povzbudzuje, aby „konečne odoslali všetky tie listy, ktoré tak dlho skrývajú po priečinkoch“.