Slovinská spisovateľka a vedkyňa Iva Jevtič v ankete

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Iva JEVTIČ (1976), slovinská spisovateľka a vedkyňa, študovala na univerzitách v Edinburgu a Sussexe, píše prózu a eseje, najmä z oblasti dejín telesnosti, kritickej a feministickej teórie. Spolupracuje s divadlom, prekladá z a do angličtiny. Knižne publikovala básne v próze Težnost (2005) a monografiu Podoby mystiky (2009).

1/ Je podstatný rozdiel medzi autorkami, ktoré sa neživia výlučne písaním (ako ja, keďže sa venujem aj akademickej práci), a autorkami – slobodnými umelkyňami. V druhom prípade majú autorky oveľa ťažší život. Z počutia viem, že freelancerky aj tak väčšinu času venujú zabezpečovaniu základných existenčných potrieb. Postavenie žien sa predsa len odlišuje od ich kolegov; poznám viacero prípadov, keď za rovnakú prácu dostali nižší honorár a pod.

2/ Štát a – sčasti – aj médiá síce deklaratívne podporujú umenie a vystupovanie žien, v skutočnosti sa však práca žien v kultúre devalvuje, resp. toleruje sa len vtedy, ak ostáva v rovine servisných činností. Na úrovni občianskych združení a iniciatív je obraz pestrejší, niektoré združenia sa totiž kontinuálne zasadzujú za „inakšiu“, inkluzívnejšiu podobu kultúry, a všetky majú spoločné to, že vychádzajú z jasne vymedzených teoretických stanovísk a nemožno ich oddeliť od príslušných spoločenských hnutí (ako príklad uvediem trebárs literárny večer LGBT, ktorý sa z relatívne malého podujatia premenil na takmer karnevalovú oslavu „alternatívnej“ literatúry). Problémom je, že podobné združenia obvykle nemôžu rátať so štátnymi prostriedkami. Tak ich možno aj vhodne kontrolovať (to je prípad časopisu Lesbo, ktorý medziiným publikoval preklady prvotriednych článkov z oblasti queer štúdií, no nakoniec ostal bez prostriedkov).

3/ Najprv treba určiť, čo „ženské písanie“ je; jeho základný význam sa totiž dosť často s „písaním žien“ nezhoduje. V rámci podobných iniciatív ide v Slovinsku skôr o písanie žien, čo v podstate poukazuje na spoločenskú devalváciu feminizmu u nás. Ešte vždy sa väčšinou obmedzujeme na kultúrny feminizmus: zdôrazňovanie relatívnych rozdielov medzi mužmi a ženami, akcentovanie pozitívnych aspektov ženskosti. Ide aj o depolitizáciu feminizmu, ktorý síce existuje v Slovinsku v teoretickej rovine, v praxi však nie. V každom prípade dozrel čas, ako vidno aj z položenej otázky, aby sa u nás konečne zažalo písať o feminizmoch v množnom čísle.

4/ Už sa veľa urobilo, rezervy však vidím, aspoň v literatúre, vo formovaní novej generácie kritičiek a kritikov, ktorí by dokázali prehliadané diela, súčasnú tvorbu, ale aj diela patriace do slovinského kánonu umiestniť do nových teoretických rámcov. Naše možnosti sú však zásadne obmedzené, pokým nevznikne širší spoločenský konsenzus o hodnote feminizmu a úlohe žien v Slovinsku. Vzhľadom na všeobecnú prevahu debility, ktorej sme svedkami v posledných rokoch, iba ťažko očakávať zlepšenie.