Mária Ferenčuhová (1975) vydala básnické zbierky Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012)
a Imunita (Skalná ruža 2016). Prednáša na VŠMU v Bratislave a je porotkyňou literárnej súťaže Medziriadky. Michal
Tallo (1993) debutoval v roku 2016 zbierkou básní Antimita (Drewo a srd). Je interným doktorandom na VŠMU a organi-
zátorom literárnej súťaže Medziriadky. Podobnosť medzi nimi je čisto náhodná.
Michal: V októbri tohto roku ti vyšla nová, v po-
radí štvrtá básnická zbierka s názvom Imunita.
Na jej prebale nájdeme slová Ľubice Schmarcovej,
ktorá tvoje verše označuje za „nevšedne neľú-
tostné vo výraze“. Dovolím si s napísaným hneď
takto na úvod nesúhlasiť, keďže viem, že máš
podobný názor. Prvá otázka by teda mohla znieť:
prečo sa domnievaš, že sú tvoje básne – nielen
v Imunite – (aj) odbornou verejnosťou čítané práve
takto? Sám mám niekoľko teórií, no zaujíma ma,
ako to vnímaš ty.
Mária: Asi sme stále precitlivení na miešanie
jazykových registrov. Keď sa potom v poézii obja-
via presné pomenovania istých vecí, ktoré patria
napríklad do medicíny alebo do fyziológie, môže
to spôsobiť čitateľom šok. Toto mala zrejme na
mysli aj Ľubica Schmarcová, keď hovorila o neľú-
tostnosti vo výraze. Jednoducho nezaváham pred
použitím určitých slov a nekompromisne ich do
básne vložím. Keď však kritika vŕši adjektíva
ako „neúprosná“ (diagnostika), „neľútostné“ či
„zdrvujúce“ (verše), môže vzniknúť dojem, že som
ako autorka neľútostná ja. Tento dojem je mylný.
Aké teórie máš ty?
Michal: Uvediem iba tú, ktorá sa mi zdá naj-
pravdepodobnejšia. Môže vyplývať z kontextu
alebo skupiny autorov, medzi ktorých ťa kritika
dlhodobo a najčastejšie zaraďuje – teda anesthe-
tic gen(d)eration či čiastočne textovú generáciu.
Písanie týchto autoriek a autorov býva (hoci podľa
mňa často mylne) považované za odemotizované;
na každú novú knihu sa potom nahliada práve
touto optikou. Z toho následne vyplynie aj tá
neľútostnosť.
Mária: Od potlačenia emócií k neľútostnosti je
síce ďaleko, ale možno sa nemýliš. Ty zase volíš
skôr nepriame, takmer abstraktné pomenovania
a používaš jazyk a svet informačných technológií
ako metaforu, aby si mohol vypovedať o ľúbost-
ných vzťahoch. Aký máš vzťah ku konkrétnosti
v poézii? Mám totiž dojem, že v debutoch sa autori
častejšie skrývajú, maskujú, prípadne používajú
reč ako závoj. Sama s tým mám skúsenosť – takto
vznikli moje Skryté titulky.
Michal: Možno sa to naozaj týka prvých kníh.
Povedané totiž môže platiť o mojom debute – aj
to v plnej miere len o jeho tretej časti – nie však
o básňach, ktoré píšem teraz, a ktoré by jedného
dňa mohli tvoriť základ druhej knihy. Tie sú, na-
opak, miestami konkrétne natoľko, že si nie som
istý, či sa ich vôbec odvážim niekedy publikovať.
Nemám však pocit, že by v Antimite išlo o akési
skrývanie – reč a miera abstrakcie, ktorú som
v knihe zvolil, jednoducho najlepšie korešpondo-
vala s mojím vtedajším rozpoložením a spôsobom,
akým som potreboval o istých veciach vypovedať.
Mária: V tvojej poézii je však čosi, čo nemas-
kuješ ani náhodou, no zároveň to nie je nijako
zvlášť zvýznamnené: je to motív vzťahov mužov
k mužom. V slovenskej poézii takéto písanie
nemá veľkú tradíciu, ak odhliadneme od poézie
Dereka Rebra, na ktorú formálne ani poeticky
nenadväzuješ.
Michal: Som rád, že si použila slovo motív – naozaj
nemám potrebu homosexuálne vzťahy v písaní
zvýznamňovať, respektíve posúvať do roviny témy,
zároveň však ani nemám prečo maskovať, že pí-
šem práve o nich. Témou pre mňa preto nie je ich
samotná podstata, ale konkrétne problémy, aké by
mohli vyplývať prakticky z akéhokoľvek vzťahu.
Vráťme sa však predsa ešte na chvíľu k otázke
konkrétnosti. Je zaujímavé sledovať, ako u teba
s každou ďalšou knihou narastá jej miera. Vy-
ústením je Imunita, tvoja – dovolím si povedať
– najbytostnejšia a najtelesnejšia kniha. Kde
u teba nastal tento zlom? Kedy sa zo sledovania
a zachytávania možno až prchavých detailov, vne-
mov a pocitov, typického pre predchádzajúce tri
zbierky, stalo zaznamenávanie fyzických stavov
a dejov, ktoré patria medzi tie najnepríjemnejšie?
Ak je totiž moja Antimita výrazne abstraktnou,
tvoja Imunita je, naopak, až výnimočne fyzickou
knihou.
Mária: Mapovanie fyzických stavov sa obja-
vuje už v poslednej časti Princípu neistoty. A je
aj v Ohrozenom druhu. Často sa týka pôrodu či
materstva, týchto v umení často idealizovaných
a prikrášľovaných stavov či etáp v živote ženy.
Materstvo, rovnako ako choroba, ale aj starnutie,
sú pre mňa primárne fyzickými skúsenosťami,
ktoré, samozrejme, preciťujem a refl ektujem.
Všetky tri sú veľmi silno ukotvené v konkrétnos-
ti. Zatiaľ čo úzkosť, hypochondria, ale aj tušenie
rôznych súvislostí, podľa mňa spadajú skôr do
sveta abstrakcie. Vulgárne povedané – ja som
pacientka, ty si hypochonder. Ako vnímaš ab-
straktné a konkrétne, keď sú nasvietené takto?
Michal: V prípade takéhoto špecifi ckého delenia
neprekračujem hranice sveta abstrakcie takmer
nikdy. Tu sa však rozprávame skôr v rovine témy
– potom som naozaj „iba“ hypochonder, a veci,
o ktorých píšem, napriek ich naliehavosti zvyčaj-
ne nemožno – takpovediac – nahmatať. Inak by
to však bolo, ak by sme sa rozprávali o motívoch.
Kritika tvojim básňam neraz prisudzuje akési
„oko kamery“, teda metódu pozorovania, typickú
pre fi lmárov. Pôsobíš ako teoretička dokumentár-
neho fi lmu. Najmä v prípade Imunity ma zaujíma,
nakoľko pre teba vie byť takáto dokumentaristic-
ká observácia ešte prínosom a nakoľko výzvou;
čitateľ by vzhľadom na tému knihy mohol oča-
kávať, že pôjdeš najmä po pocitoch jednotlivých
„pacientov“. Nehovorím, že sa tomu vyhýbaš, na-
priek tomu sa však nevzdávaš ani vonkajšieho
pozorovania, hoci samotné procesy prebiehajú
najčastejšie vo vnútri. Čím je to pre teba zaují-
mavé?
Mária: V prvom rade je pre mňa výzvou samot-
ná otázka metódy. Odpoveďou je zase môj dosť
ambivalentný vzťah ku konceptuálnej poézii.
Vžívanie sa do „pacientov“, resp. mŕtvych skve-
lo zvládol už pred sto rokmi Edgar Lee Masters
v Spoonriverskej antológii, prečo by som to robila ja
v roku 2016? Zároveň je emocionálne prežívanie
pacientov témou, ktorá by mala byť výzvou pre
súčasnú technicistnú medicínu. Preto som ho
nemohla vynechať. Rovnako ma však zaujíma
aj konceptuálnejšia práca s textom či s rôznymi
diskurzmi. Koncept sám mi ale zvyčajne nestačí,
ako čitateľka konceptuálnu poéziu zväčša veľmi
rýchlo prekuknem a až na výnimky (Nóra Ru-
žičková v Prácach & Intimite) prestávajú byť pre
mňa zaujímavé. Ako autorka preto potrebujem
koncept doplniť alebo naplniť viacerými rovinami
zmyslu a sýtiť emocionalitou, s ktorou sa nevy-
lučuje, naopak, tento vzťah do poézie prináša
produktívne napätie. Myslím, že čitatelia to vní-
majú vo všeobecnosti podobne. Z prvých reakcií
na knihu viem, že napríklad báseň Zoznamy pri
čítaní kladie veľký odpor. V homeopatickom cykle
Obrazy liekov prístupy kombinujem a práve tie sú,
napriek ich netypickosti, prijímané lepšie. Ty tiež
kombinuješ konceptuálne písanie s lyrickým. Čo
si myslíš o (súčasnej slovenskej) konceptuálnej
poézii?
Michal: Ak odhliadneme od obsahu zátvorky
v tvojej otázke, povedal by som, že ku konceptu-
álnej poézii, respektíve konceptuálnemu umeniu
ako takému, mám dlhodobo pozitívny vzťah. Po-
kiaľ však ide o súčasnú slovenskú konceptuálnu
poéziu, viem sa podpísať pod to, čo hovoríš – sú-
hlasím aj s uvedenou výnimkou. Neviem sa zbaviť
pocitu, že to, čo sa tu momentálne prezentuje
ako konceptuálna poézia, iba málokedy dokáže
prekročiť rovinu vtipu. Nehovorím, že poézia ne-
môže – že by nemala – byť vtipná, naopak, v prvom
rade však vôbec musí ísť o poéziu, aby sme sa
mohli rozprávať o jej ďalších vlastnostiach. Tak-
zvaná súčasná slovenská konceptuálna poézia
bohužiaľ vo veľkej väčšine prípadov iba kopíruje
postupy, aké poznáme zo svetovej literatúry už
dlhé desaťročia, bez toho, aby ich akokoľvek ino-
vovala či zaujímavo napĺňala. Preberanie istých
postupov konceptuálneho písania je pre mňa
osobne potom síce zaujímavou metódou, nepri-
kladám mu však až taký veľký význam – opäť je
to len o voľbe vhodnej formy pre obsah, o ktorom
potrebujem niečo vypovedať.
Prejdime však, ako správni nekonceptualisti,
od metód a foriem k o čosi spirituálnejším témam
– napríklad k už spomínanej potrebe vypovedania.
Nedávno si v istom rozhovore spomenula, že tvoja
poézia vzniká z nevyhnutnosti. Neostáva mi nič
iné, než sa s tvojím výrokom opäť stotožniť. Kedy
si v procese písania Imunity zistila, že nevyhnut-
né nie sú iba jednotlivé básne či básnické cykly,
ale celá – treba povedať, že čitateľsky náročná
a vzhľadom na tému neraz až nepríjemná – kniha?
Mária: Ale tá nevyhnutnosť sa týka len písa-
nia, nie existencie knihy. Možno to bude znieť
trochu kruto, ale myslím, že žiadna kniha nie je
pre čitateľov nevyhnutná. Ani moja, ani tvoja. To
neznamená, že by sa nejaká kniha nemohla stať
dôležitou. A veľmi dúfam, že sa aspoň pre niekoho
naše knihy dôležitými stanú. Na druhej strane
nemôžeme zastierať, že naše nekonceptuálne
písanie je v prvom rade autoterapiou – riešime
si ním vlastné, niekedy vážnejšie, inokedy mali-
cherné problémy. Veď povedz, kedy píšeš, prezraď
– aby som zopakovala otázku, ktorú často kladú
novinári či moderátori literárnych diskusií – „ako
k tebe prichádza poézia“?
Michal: Tým prezradím všetko, ale dobre, buďme
otvorení (veď prečo sa báť pátosu): píšem zásad-
ne iba vtedy, keď už vyčerpám všetky ostatné
možnosti, ako zachrániť samého seba pred zni-
čením. Vo chvíľach najväčšej núdze. Myslím, že
je dobre, že je Antimita taká tenká kniha – na to,
že vznikala dva roky, tých kríz teda asi predsa
nebolo až tak veľa. Najmä v porovnaní so stále
trvajúcim obdobím približne od augusta tohto
roku, odkedy v snahe o záchranu píšem ako na
bežiacom páse. Za tých niekoľko týždňov vznik-
lo viac básní než za celý posledný rok dokopy.
Toto priznanie ma však privádza k myšlienke
na istý spoločný znak nášho písania. Tým je prí-
klon k racionálnej odosobnenosti. Možno sa tým
trochu vraciame k tvojim v úvode spomínaným
neľútostným veršom, mierim však inam. Je pre
teba odosobnenosť obranným mechanizmom?
Koho bráni – a pred čím?
Mária: Samozrejme, racionálna odosobnenosť
je obranný mechanizmus, vďaka ktorému doká-
žeme čeliť svetu. Písanie je nielen nutnosť, je to
aj forma zariekania alebo vzývania. Umožňuje
píšucemu subjektu sublimovať často banálne
strachy a trápenia do čohosi „vznešenejšieho“.
Zároveň mu umožňuje transcendovať. Z tohto
hľadiska je písanie naozaj doslova spirituálnou
činnosťou. Na diskusii v Ostrave, v rámci toh-
toročného Mesiaca autorského čítania mi ktosi
z publika povedal: „Na to, koľko je vo vašej poézii
utrpenia, je tam len veľmi málo duchovna.“ Aké
nedorozumenie! Celá moja poézia je duchovná!
Akurát transcendentno v nej nosí masku racio-
nálnej odosobnenosti, aby si ho niekto nepomýlil
s inštitucionalizovanou religiozitou.
Moja neľútostnosť vo výraze je tak vlastne prí-
znakom posthumanistickej spirituality. Záver
tvojej knihy má podobný charakter: je to posthu-
manistická ľúbostná lyrika na konci sveta. Sub-
jektmi nášho písania sú smutní posthumanoidi,
ktorými sme my sami. Alebo čoskoro budeme.
A aby sme sa z toho nezbláznili, píšeme.
