So Stanislavom Rakúsom nielen o ľútostivosti

Rešpektovaný literárny teoretik, ale zároveň aj inšpiratívny prozaik. Autor píšuci už v šesťdesiatych rokoch, ale zároveň mimoriadne relevantný pre dnešného čitateľa – veď so zbierkou Ľútostivosť sa stal tento rok opäť laureátom ceny Anasoft litera. Človek elegantného odstupu, ale zároveň natoľko blízky aj generačne veľmi vzdialeným ľuďom, že ich oslovuje milým titulom „braček“. Muž distingvovaného vystupovania, ale zároveň s množstvom bizarných zážitkov. Sprostredkúva ich poslucháčom i čitateľom s plnou vážnosťou, ale zároveň so sofistikovanou komikou. Mnohorozmerný človek, s ktorým je radosť rozprávať sa. Stanislav Rakús.

V našom prvom časopiseckom rozhovore pred dvadsiatimi šiestimi rokmi si skromne odmietol považovať sa za spisovateľa, pokladal si sám seba iba ak za autora. Argumentoval si tým, že označenie "spisovateľ" už v sebe implikuje kvalitu, ktorú musia autorovi a jeho dielu prisúdiť jeho diskurzívni  čitatelia. Teraz, po štvrťstoročí, si už dvojnásobným laureátom  najvýznamnejšej slovenskej ceny za prózu. Prišiel čas pokladať sám seba za spisovateľa?

Aj po rokoch dávam prednosť neutrálnemu slovu autor, lebo termín spisovateľ má hodnotu, ktorú si netrúfam sám sebe prisúdiť. Podobne je to so slovom vedec alebo umelec.

Okrem písania prózy si sa celé desaťročia venoval aj literárnej teórii a histórii. V inkriminovanom rozhovore z roku 1996 si však avizoval, že sa nasledujúce roky chceš sústrediť oveľa viac na písanie prózy než na prácu vedeckú. Stalo sa. Výsledkom je viacero široko oceňovaných próz. Aké však boli tvoje osobné pohnútky stať sa v týchto desaťročiach takpovediac prozaikom „na plný úväzok“? 

Ex post som zistil, že mojej povahe vyhovuje striedanie prozaickej, teoretickej, resp. esejistickej či publicistickej činnosti, spätej s uvoľneným, aj trocha bizarným rozprávaním pri vyučovaní literatúry. Takže číre písanie prózy začalo u mňa prevažovať až v mimoškolskom, dôchodcovskom období.

Časopisecky či knižne publikuješ viac ako polstoročie. Za ten čas sa stihli vystriedať nádejné šesťdesiate roky, beznádejná normalizácia i viaceré fázy porevolučných turbulencií. Aký je vlastne vplyv doby, čias na tvoje písanie? Interferovali niektoré spoločensko-politické „časy“ do tvojej tvorby väčšmi ako iné? A ak áno, prečo?

Ktosi povedal, že zlá doba, pravda, pokiaľ nejde o gulagy, krv, zločinecké, smrtiace prenasledovanie a ničenie, je pre literatúru dobrá, lebo núti autora zašifrovať ideu a zašifrovaná idea zodpovedá povahe umenia.

Časy, v ktorých som písal, boli rôznorodé. Orientoval som sa v nich zväčša na minulosť, lebo mi vyhovuje postoj, ktorý sa teoreticky nazýva epická dištancia. Knihy o normalizácii som mohol publikovať až po revolúcii v roku 1989.

Najsilnejšie intervenoval do mojej prózy vpád okupačných vojsk v roku 1968, ktorý však nevplýval na výsledok môjho beletristického úsilia tak, aby som sa s ním mohol stotožniť. Poviedky toho obdobia som publikoval časopisecky v Slovenských pohľadoch a v Mladej tvorbe. Nikdy som sa však nepokúšal vydať ich knižne, ani to nikdy nespravím.

A ako vnímaš v tomto historickom kontexte našu spoločenskú súčasnosť? Je pre teba inšpiratívna ako pre prozaika? A je pre teba znesiteľná ako pre občana?

Naša spoločenská súčasnosť je pre mňa znesiteľnejšia ako pre prozaika než pre občana.

Od súčasnosti späť do minulosti. Napokon, práve tam je obrátená veľká väčšina tvojich próz. Prečo? Čo je na minulosti také dôležité, že sa k nej už desaťročia vo svojej tvorbe rôznymi spôsobmi obraciaš?

Ako som už spomínal, bola to zlá a pre prózu tým aj inšpiratívna doba. Platilo to najmä pre intelektuálne, konkrétne školské, univerzitné a divadelné prostredie, na ktoré sa viaže moja skúsenosť a ktoré patrilo za totality k sféram, ponúkajúcim v období normalizácie dramatické a komické sujety. Dominantná bola personálna stratifikácia – postavenie fakultnej špičky, jej groteskná úroveň a sebavedomie verzus kvalita outsiderov, zatlačených, druhoradých a povýšenecky odstrkovaných neschopnými a netvorivými jednotlivcami. Nebolo to už obdobie procesov z päťdesiatych rokov, ale obdobie typickej normalizácie, ktorej deformačné pôsobenie vynikalo práve v intelektuálnom prostredí.

Aj zatiaľ posledná, cenou Anasoft litera ocenená, zbierka Ľútostivosť oživuje minulosť. Tentoraz v spomienkach. V  tejto súvislosti si dovolím osobnú otázku: Sú dnes tvoje spomienky principiálne iné, ako boli tie spred niekoľkých desaťročí? Ak teda odhliadneme od zrejmého faktu, že máš dnes oveľa viac „životného materiálu“, na ktorý môžeš spomínať?

Spomienky a minulosť sú späté s prostredím a prozaicky pertraktovanou skutočnosťou, ktorá má vzťah aj k typu postáv. V Ľútostivosti nejde o intelektuálne prostredie, ale o obyčajných, zväčša mne pokrvne blízkych a príbuzných ľudí, ktorí však majú spätosť aj s mojimi predchádzajúcimi prózami. V tomto látkovom dosahu ide o akúsi syntézu, spojenie prvého (Žobráci, Pieseň o studničnej vode) s druhým obdobím mojej tvorby (od Temporálnych poznámok vyššie).

V súvislosti s mojím druhým obdobím si dovolím povedať jednu takpovediac osudovú vec. Literatúra sa u nás napriek tomu a práve preto, že má výsadné postavenie medzi vyučovacími predmetmi (maturita, štátne záverečné skúšky) nedá vyučovať ako umenie, lebo je okupovaná faktografiou, diktátom encyklopédie a množstva. Ja som mal ako vysokoškolský učiteľ to šťastie, že som sa mohol venovať teórii literatúry a v rámci nej takej komunikačnej estetike a interpretačnej metóde, pri ktorej sme sa mohli v dlhom časovom období venovať podrobnému zhodnocovaniu maličkostí a detailov. Na nich sa dalo ukázať, čo je v texte vynikajúce, kvalitné a čo umelecky bezcenné. Hoci možno literárnu vedu rozčleniť na literárnu históriu, teóriu a kritiku, v akademickom prostredí sa v kvalifikačných procesoch a v evidencii publikačnej činnosti s kritikou prestalo rátať. Je to absurdné!

V tvojej prozaickej tvorbe sa často, i keď veľmi nenápadne, objavuje azda najsugestívnejší zo všetkých motívov, teda motív smrti. Tak aj v poviedkach Ľútostivosť. A dokonca ešte výraznejšie, než doposiaľ. V jednej z poviedok sa dokonca priamo spája  s ústredným motívom ľútostivosti. Ako prišlo k tomuto posunu v spôsobe práce s týmto zásadným, no chúlostivým motívom?

Motív smrti súvisí s históriou rodu i pohľadom protagonistu, ktorý v ústrednej próze vystupuje ako starec, čo už stratil všetkých svojich blízkych. V meste i na ulici, kde strávil začiatok a rozhodujúcu časť života, sa stáva cudzincom, ktorý už nikoho zo svojich rovesníkov nepozná a nikto z ulice nepozná ani jeho. Smrť v tomto zmysle funguje – s výnimkou tragického konca jedného zo súrodencov – ako prirodzená forma a kolobeh života. Touto prirodzenosťou a spätosťou s ľútosťou človeka oslobodzuje.

Na odľahčenie: Veľmi ma pri čítaní potešila pasáž venovaná futbalu – hre, ktorú je možné hrať aj bez súťaživosti. Len pre vlastné potešenie. Je toto vyjadrením aj tvojho osobného vzťahu k športu? Zaujíma či zaujímal ťa vôbec šport – aktívne či pasívne?

Futbal milujem a priznávam, že som od detstva bytostným fanúšikom Spartaka Trnava. Táto náklonnosť je v priaznivých pomeroch mojou celoživotnou radosťou.

Ďalším odľahčením tragicky, či aspoň nostalgicky ladených próz je ich spodná humorná línia. Nenútim ťa interpretovať vlastný spôsob literárneho humoru, na to máš dosť kvalifikovaných vykladačov. Otázka pre teba je všeobecná. Aké sú tvoje požiadavky na humor v literatúre i mimo nej?

Spodná humorná línia próz sa mi zdá výstižné určenie toho, čo by som chcel v textoch tohto typu dosiahnuť.

Na záver: Žijeme časy, ktoré mnohí označujú za neradostné. Iste by si aj ty mal veľa dôvodov na rôzne smútky. Čo ti však v týchto časoch robí radosť?

Dobrí ľudia.

Foto: ©Peter Stanley Procházka