„... som náchylný uveriť, že aj Zlatá vlna má potenciál v spoločnosti niečo zmeniť.“

„... som náchylný uveriť, že aj Zlatá vlna má potenciál v spoločnosti niečo zmeniť.“

Ako vnímate ocenenie Vašej tvorby Zlatou vlnou?

V prvom rade som rád, že Slovensko má cenu, ktorá venuje pozornosť osobitne poézii a má ambíciu stať sa obdobou ceny za prózu Anasoft litera. Aj keď sa Zlatá vlna podľa štatútu tvári ako mierne recesistický „umelecký projekt“ či beuysovská „sociálna plastika“, neviem si predstaviť, že by niekto toto ocenenie neprijal vážne, s potešením a polichotením. Ja sa ním cítim byť poctený. No zároveň beriem do úvahy všetky pochybnosti o objektivite, ktoré sú s každou cenou v tvorivej oblasti spojené. Navyše, ide o záležitosť úzkej komunity. Napriek tomu som náchylný uveriť, že aj takéto okrajové úsilie, ako je Zlatá vlna, má potenciál v spoločnosti niečo zmeniť.

Aké konotácie sa Vám spájajú so slovom bukolika?

Pre mňa je to hlavne, ako píšem v Bukolike, „dobre vyvážená prítomnosť“. Okrem Vergília či nášho Hollého sa mi tento pojem spája aj s epikurejským ponímaním života, no bukolický pohľad na svet poznajú aj náboženstvá, kresťanské nevynímajúc. Veď čo znamenajú všetky tie podoby raja? Moja podoba bukoliky pocitovo osciluje medzi extatickosťou a exponovanou melanchóliou a priestorovo nie je viazaná výlučne na vidiek, má aj mestské kulisy. Vlastne mi nešlo ani tak o znovuoživenie tohto starého žánru, ako skôr o mierne nadľahčený kultúrny odkaz na jeho hodnotový svet. Vo mne sa to premieta aj do istej podoby stoického postoja, ktorý verí, že sa takpovediac neangažovaným spôsobom angažuje v prospech ľudstva.

V tvorbe sa nebojíte priamo používať veľké slová (Boh, dotyk, držať v náručí). Mnohí básnici majú pred nimi rešpekt...

Keď som sa nebál v básni použiť také slová ako exkrement alebo koitus, prečo by som sa mal báť použiť slovo Boh? O dotyku a držaní v náručí ani nehovoriac. Pre mňa sú všetky slová rovnocenné, veľké i malé zároveň.

Je „bukolická reflexia sveta“ Vašou poetologickou črtou?

Myslím, že áno, aj keď nie v rovnakej miere a dlho to nebolo ani úplne vedomé. Pramenilo to z môjho vnútorného založenia a určite aj z prostredia, ktoré ma formovalo v detstve.