Vyhľadávanie
Jozef Karika (1978) je autorom desiatich knižných titulov. jeho romány V tieni mafie (ikar 2010), V tieni mafie II: Čas dravcov a Nepriateľ štátu (obe ikar 2011) sa stali bestsellermi na slovensku i v čechách. v roku 2012 vydal prvú časť trileru Na smrť, v týchto dňoch vyšlo jeho pokračovanie Na smrť II (Bez milosti). na prezentácii svojej novinky 23. októbra v kníhkupectve panta rhei na poštovej v Bratislave povedal: „Píšem pre ľudí, ktorí majú odvahu pozrieť sa do tváre reality!“
Zatiaľ som nestretol človeka, pre ktorého by čítanie kníh Jozefa Kariku skončilo na poslednej strane. Práve naopak, pokračuje plynulým prechodom do interpretačných zamyslení, čo je nepochybne signálom dobrej literatúry…
Už v predpredaji bola vaša novinka Na smrť II (Bez milosti) najpredávanejšou slovenskou knihou na martinus.sk. Čo pre vás znamená úspech?
Najmä zadosťučinenie, autorské uspokojenie a pocit zdieľania príbehu s čitateľmi.
Úspech je určite aj motivujúci, veď od roku 2010 každý rok vydáte novú knihu. ako sa to dá stihnúť? Predpokladám, že ako typický slovenský spisovateľ ním nie ste na plný úväzok…
Už takmer tretí rok som spisovateľ na plný úväzok, nemám iné zdroje príjmu a oproti predchádzajúcim zamestnaniam, ako napríklad hovorca mesta či vedúci marketingového oddelenia, zarábam podstatne viac. Téza, že na Slovensku sa nedá dobre uživiť písaním, je čistý mýtus. Poznám niekoľkých ďalších autorov, ktorí sa u nás živia výhradne písaním a majú nadpriemerné príjmy. Všetci majú niečo spoločné – dokážu vo svojom žánri a pre svojich čitateľov produkovať v relatívne rýchlom slede dostatočne oslovujúce knihy, majú na svojom konte minimálne šesť úspešných titulov a venujú sa aj marketingu a self-promo, čo sú dnes všade na svete prirodzené súčasti spisovateľskej práce.
Čo sa ešte podieľa na úspechu knihy?
Pod úspech knihy sa nepodpisuje iba jej potenciál osloviť čitateľov a autorov postoj. Tretím podstatným faktorom je prístup vydavateľstva. Nielen marketingová, ale takpovediac aj morálna podpora knihy a autora. V Ikare nebolo už od začiatku našej spolupráce zriedkavé, že ma prekvapil telefonát priamo od vedenia. Nasledoval neraz aj hodinový rozhovor o knihe, príbehu, jeho zvratoch či kritických pasážach. Zakaždým veľmi presne vedeli, o čom hovoria. Taktiež spolupráca s marketingovým oddelením býva veľmi intenzívna, ani nehovoriac o redakčnej práci na texte. Toto sú dôležité veci, ktoré neraz rozhodujú o úspechu či neúspechu knihy.
Ešte niečo?
V dnešnej dobe je nevyhnutné byť v živom kontakte s komunitou svojich čitateľov. Najlepšie naživo aj cez sociálne siete. Ak poskytujete niečo zaujímavé, môžete tu zhromaždiť stovky, ba tisíce čitateľov. Keď ich potom v čase vydania novej knihy dokážete zmobilizovať, vytvoria akúsi vlnu, ktorá popri tradičnom marketingu pomôže upozorniť na knihu – vyvolať tzv. buzz, teda šum. Čiže ďalším podstatným faktorom je vzťah s čitateľmi. Nesmie to byť žiadny kalkul alebo hranie sa na vzťah iba krátko pred a po vydaní novej knihy. To ľudia vycítia a dajú vám to zaslúžene vyžrať. Pokiaľ ich nemáte radi, nie ste s nimi v kontakte a nepočúvate ich, môžete zakaždým iba dúfať v zázrak, no ten zväčša nepríde.
Do tejto oblasti patrí aj vaša web stránka. O čom najčastejšie komunikujete s čitateľmi? Zvlášť by ma zaujímali reakcie nežného pohlavia na vašu ne-nežnú tvorbu…
O tom, čo ich zaujíma. O ničom inom sa ani príliš komunikovať nedá. Toto je tiež vec, ktorú niektorí autori dosť dobre nechápu. Poviem to na svojom príklade, aby som nikoho neurazil, ale platí to všeobecne. Ľudí nezaujíma žiadny Karika, nie sú na mňa zvedaví, nezaujímajú ich moje úspechy, koľko kníh som napísal ani aké súťaže som vyhral. Zaujíma ich jediné – ich vlastné životy, potreby a reálne problémy, s ktorými sa stretajú. Ak dokážem cez príbehy či mimo nich pravdivo a neumelo rozprávať o týchto veciach, vzniká puto medzi čitateľom a autorom.
A čo tá nežná polovica ľudstva?
Moje knihy čítajú viac ženy, určite tvoria nadpolovičnú väčšinu. Myslím si, že sú dostatočne vnímavé, aby videli pod povrch príbehu a vycítili, že to nie je len o násilí a zabíjaní. V mojich knihách je veľa emócií, vášní aj citov. Azda to sa ženám páči.
Som prekvapený, áno, je tam vyhrotená emocionalita, ale nie v takom tom ženskom balení, možno sa im páči váš pitevný cit pre odkrývanie mužskej psychiky…
Pokiaľ sme zo žien prekvapení, je všetko tak, ako má byť. Aby som vás ešte trochu potešil, dodám jednu perličku. Samého ma zarazilo, že od vydania V tieni mafie sa mi ozvalo už pekných pár žien všetkých vekových kategórií, ktoré zaujali práve extrémne drsné sexuálne scény z tejto knihy. Čiže stereotyp o drsných macho mužoch a citlivých ženuškách je podľa mňa úplne chybný.
Vráťme sa k vašej stránke. Dokonca tam radíte začínajúcim spisovateľom…
Treba poradiť a pomôcť, veď aj mne pomohli. Napríklad spisovateľ Peter Macsovszky a mnohí ďalší. Horšie je, že v poslednej dobe mám na to už čoraz menej času, lebo ma vyťažuje písanie a komunikácia s čitateľmi.
Máte v tomto zmysle nejaké zlaté pravidlá písania?
Píšete najmä vtedy, keď nepíšete. Ťukanie do klávesnice je už len remeselná časť.
Čitatelia sú z vás nadšení a ani kritika neraz nešetrí chválami. cítite sa ako dobre prečítaný autor alebo vo vašich textoch zostáva neodhalený a nevystihnutý priestor?
Snažím sa neustrnúť a nenechať sa zaškatuľkovať. Napísal som jedenásť kníh. Prvé boli non-fiction, niektoré z nich dosť experimentálne. Posledných päť je beletria. Po úspechu mafiánskych kníh všetci čakali, že začnem chrliť podobné mafiánske príbehy a vyryžujem z témy, čo sa dá. Namiesto toho som napísal historický triler, či skôr ságu, z 30. a 40. rokov minulého storočia, ktorá sa odohráva na Slovensku, v Nemecku, Amerike, Poľsku a na Ukrajine. Rád by som v tomto trende pokračoval. Práve premenlivosť umožňuje prinášať nové pohľady a nečakané autorské polohy.
V novom románe chcete byť do istej miery zasa iný?
Dúfam, že aj som. Napríklad hlavný emocionálny dopad nebudujem cez podrobný opis fyzického násilia, ale skôr psychologicky. Väčšina násilných scén sa tentoraz udeje takpovediac mimo záberu. Chcel som však, aby bol dosah na čitateľa rovnako silný, ak nie ešte silnejší. Vyžaduje to oveľa lepšiu prácu so všetkými dôležitými prvkami príbehu. Či sa mi to podarilo, posúdia čitatelia.
Ako ste ho prepojili s prvou časťou?
Na smrť tvorí od začiatku jeden organický príbeh, takže s tým nebol problém. Do dvoch častí sme ho rozdelili skôr z technickej nutnosti. Keby vyšiel naraz, zopár rokov by o mne nebolo vôbec nič počuť, kniha by mala cez sedemsto strán a buď by stála neúmerne veľa, alebo by som rok a pol pracoval zadarmo.
Píšete mafiánske romány a drsné trilery, násilie je v nich, takpovediac, estetickým princípom, ako však vnímate etický rozmer svojej tvorby?
Všetky svoje príbehy považujem v podstate za morality zaoberajúce sa základnými etickými hodnotami. Prirodzene, snažím sa za každú cenu vyhnúť moralizovaniu alebo konkrétnej politickej či ideologickej agende. Také príbehy dnes už vôbec nefungujú. Som rozprávač, nie moralizátor alebo kazateľ. Myslím, že o hodnotách sa dá písať aj bez toho. Inšpiráciou, čo sa týka prístupu a tvorby príbehov, mi boli napríklad americké seriály – a moderné morality – ako Sopranovci, Breaking Bad, Sons of Anarchy či The Wire.
Študovali ste históriu a filozofiu a oboje sa premieta do precíznosti vašich príbehov. Napríklad historické a politické reálie. Osobne ma fascinuje funkčný opis zbraní, techník mučenia a jeho anatomické dôsledky. Asi som povrchný čitateľ, ale aj tak si myslím, že toto chce úžasnú vizuálnu imagináciu, veľa trpezlivého hľadania, ale hádam nie skúšania, či?
Beletria, ktorá nepôsobí realisticky, nie je dobrá. Podobné otázky sú pre mňa znakom istej kvality a dôvodom na spokojnosť. Nebudem tento efekt zbytočne demontovať vysvetľovaním, ako na to. Príliš vysvetľovania a objasňovania kazí čaro okamihu. Platí to všeobecne.
Postava je spolu s dobre zvoleným prostredím a akciou vrcholom rozprávačského trojuholníka. ako sa rodia vaše postavy?
Väčšinou je základom nejaká reálna osoba alebo viac osôb, ktoré sa zlejú do jednej literárnej. A, samozrejme, množstvo fabulácie. Bol to tuším Carl Gustav Jung, kto povedal, že nie autor si vyberá postavy, ale postavy si vyberajú autora…
Takže niektorí ľudia by sa mohli vo vašich knihách nájsť. Nemáte niekedy strach?
Každý človek, okrem niektorých typov psychopatov, má niekedy strach. Nič nie je úplne bezpečné, ani sledovanie televízie vo vlastnej obývačke. Niektorí ľudia si trochu pletú moju úlohu a myslia si, že som investigatívny redaktor, bojovník za spoločenskú spravodlivosť, morálny sudca, lovec goríl. Nič z toho nie je pravda. Som rozprávač, zaujímajú ma ľudské príbehy, spoločnosť a história, to je všetko.
Zatiaľ sme vraveli viac o umeleckej literatúre, no ako ste spomenuli, venujete sa aj iným žánrom…
Áno, písal som non-fiction a experimentálne knihy o mytológii, filozofii, mágii či histórii. Bol to veľmi dobrý tréning a svojím spôsobom azda aj umeleckejšie vyžitie než moje beletristické knihy.
Spomenuli ste mágiu, čo je dnes veľmi silné, paradoxne však aj sprofanované slovo. pomohla vám?
Skúmanie tejto problematiky počas vysokoškolského štúdia mi pomohlo neveriť hlúpostiam a sústrediť sa na realitu. Je to veľmi osožné a v knihách, ktoré som tomu venoval, to odporúčam aj čitateľom.
V kníhkupectvách momentálne prezentujete svoju novú knihu. No blíži sa aj Bibliotéka a už som tak trochu zvyknutý, že si vás v dave s nikým nedokážem spliesť. Bude to asi tým, že raz ste tam chodili s kosou, potom s motorovou pílou ako s inštrumentmi uvedenia knižky. Chystáte niečo v podobnom „duchu“ aj tento rok?
Vzhľadom k tomu, že Na smrť II (Bez milosti) je do veľkej miery kniha o holokauste a osudoch slovenských Židov po ich deportácii do koncentrákov, nechystám v tomto prípade žiadne zábavné divadlo. Táto téma si zaslúži vážnejší prístup.
