Spisovateľka a dramatička Uršuľa KOVALYK v ankete

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Uršuľa KOVALYK (1969), spisovateľka a dramatička, ktorá sa hlási k feminizmu. Principálka Divadla bez domova, v ktorom hrajú bezdomovci a bezdomovkyne. Napísala knihy Neverné ženy neznášajú vajíčka, Travesty šou a román Žena zo sekáča. Píše aj divadelné hry.

1/ V mojom prípade to bolo z pekla šťastie: keď som našla odvahu poslať poviedku do literárnej súťaže, na Slovensku už existovalo feministické vydavateľstvo Aspekt. Súčasťou výhry bola aj ponuka vydavateľa na vydanie knihy, ten mi však povedal, že moje texty nevydá, lebo sú nezaujímavé. Vydali ich Aspekťáčky a kniha poviedok zrejme mala úspech, lebo museli robiť dotlač. Ak žena u nás píše otvorene o veciach, ktoré sa nám stávajú, napríklad násilie, nespokojnosť s manželským životom, sexuálne obťažovanie, a ak používa drsnejšie metafory, literárny establishment je nervózny. Po prvej knihe ma prirovnávali k mužským autorom a tvrdili, že zbytočne preháňam a určite chcem len šokovať. Moje pracovné podmienky sú zložité, píšem po večeroch, keď dieťa spí, alebo keď som trochu voľnejšia v práci. Keby som sa mala živiť písaním, určite umriem od hladu, alebo by som musela písať pre masy, lenže mňa telenovely nudia. Nudia ma aj spisovatelia. Podľa mňa celé hodiny rozprávajú o hovne a strašne si navzájom lezú do zadku. Spisovateľky si nevšímajú, maximálne sa pred nimi predvádzajú, ako skvele vedia rečniť. V anketách na otázku, kto je ich obľúbeným autorom, väčšinou uvádzajú mužských autorov, bohužiaľ to robia aj ženy spisovateľky. Niekedy mám pocit, že literárna obec spisovateľky skôr trpí, než by ich vedome podporovala. Feministická agenda to má na Slovensku dosť ťažké. Ženy sa od nej pre istotu dištancujú a v komisiách, ktoré rozdeľujú prachy, sedia väčšinou muži. Aj keby mali pod nosom texty Elfriede Jelinekovej, zmiatli by ich zo stola.

2/ V Aspekte mi dali prvú šancu, naďalej vydávajú moje knihy, v mojom spisovateľskom živote zohrali dôležitú úlohu – aj kvôli informáciám o feminizme, rodových otázkach, rovnosti príležitostí, mýte krásy atď. V našej krajine sú tieto ženy nesmierne dôležité, ale majú čo robiť, aby prežili. Myslím si, že musia veľa pracovať, a vtedy hrozí vyhorenie z prepracovanosti. Dúfam, že sa tak nestane, že neprestanú existovať. Pokiaľ ide o štátne inštitúcie, dosť dlho som nevedela, že existujú, napríklad s Literárnym informačným centrom som začala komunikovať až po tom, čo mi schválili štipendium na písanie mojej druhej poviedkovej knihy Travesty šou, bola to však podľa mňa skôr almužna, pretože som si nemohla dovoliť nechodiť do práce a venovať sa len písaniu. Mierne zlepšenie (to znamená: začali ma viac pozývať na literárne podujatia, moje poviedky zaradili do medzinárodných antológií a pod.) možno nastalo aj vďaka tomu, že zahraničné oddelenie LIC viedli ženy...? Štátne inštitúcie prevažne ovládajú muži a ženská agenda, ženské písanie a ženské témy ich nezaujímajú, resp. majú tendenciu zhadzovať ich. V médiách veľa záleží na tom, ako sa so svojou ženskou rolou stotožní konkrétna redaktorka, novinárka. Najmä v rozhlase máme, chvalabohu, redaktorky ktorým ešte mužská kultúra nevymyla mozog.

3/ Nie všetky ženy píšu o ženských alebo feministických témach. Existujú spisovateľky, ktoré vo svojich textoch živia „obraz tradičnej ženy“ alebo „obraz tradičného muža“. Ja osobne v ich textoch cítim akýsi tichý súhlas s nerovným postavením žien v spoločnosti (alebo rezignáciu). A ak aj text obsahuje istú revoltu voči tomuto usporiadaniu, problém nie je jasne pomenovaný, resp. autorky ho kamuflujú a púšťajú sa do akéhosi pseudopsychologizovania. Ženské písanie a feminizmus je jedno a to isté, aspoň pre mňa sú to spojené nádoby. Feminizmus pomohol ženskému písaniu v tom, že mu dodal odvahu a moc. Ženské písanie nezakapalo, objavili sa v ňom témy, ktoré vytiahol na svetlo sveta práve feminizmus, a to je pre ženy dôležité. Aj pre tie, ktoré sa ešte len prídu za nami.

4/ Situácia sa bude zlepšovať, ak budeme solidárnejšie a nebudeme sa báť, že nás označia za feministky. Ak bude na Slovensku viac ženských vydavateľstiev a na vysokých postoch a v komisiách, kde sa rozdeľujú prostriedky, bude rozhodovať viac žien, ktoré ostali ženami. Možno raz vznikne akási medzinárodná organizácia, ktorá by vyhlasovala napríklad honorované súťaže pre spisovateľky na rôzne genderové, feministické a ženské témy. A možno aj ženská obdoba Pulitzerovej a Nobelovej ceny. Podľa mňa by to pomohlo.