Spoločenské zmeny prišli aj vďaka literatúre

Keby ste nám neznalým, v strede Európy, chceli predstaviť taiwanskú literatúru, čo je pre ňu charakteristické? V čom je iná ako čínska?

Keď hovoríme o taiwanskej literatúre, píšu ju spisovatelia žijúci na našom ostrove, naším jazykom, ale aj tí, ktorí na Taiwan prišli a píšu o ňom. Oboje je správne. Použijem ako príklad samu seba. Začala som písať pred päťdesiatimi rokmi a v tom období bola taiwanská spoločnosť uzatvorená. Vtedajší intelektuáli sa túto situáciu snažili zmeniť, ja som bola politickou aktivistkou tiež a zapojila som sa do hnutia politikov, stojacich mimo strany Kuomitang, teda nezávislých. Naším cieľom bolo vytvoriť demokratickú spoločnosť. Keď som v osemdesiatych rokoch písala o sexualite alebo politike, cítila som zo strany štátu tlak. Ale na rozdiel od spisovateľov, ktorí o týchto témach písali v Číne, nebola som uväznená. My sme mohli a môžeme písať o akejkoľvek téme a to je veľký rozdiel medzi našimi literatúrami. Od konca osemdesiatych rokov na Taiwane neexistuje žiadna cenzúra.

Svoju prvú poviedku ste uverejnili už ako 16-ročná. Ako ste sa tak skoro dostali k písaniu?

Je to jednoduché. Keď som bola tínedžerka, obe moje sestry už písali, takže sa mi to zdalo ako niečo úplne normálne. Literatúra mi nepripadala ako niečo vážne, čoho sa treba báť. Nie je to nič zvláštne – keď to zvládnu sestry, dokážem to aj ja!

Mali ste v začiatkoch svoje literárne vzory?

Veľmi ma oslovil existencializmus a druhým výrazným vplyvom bola Freudova psychoanalýza. Tieto dva prúdy mi otvorili obzory a formovali môj pohľad na svet. Čítala som aj Franza Kafku, Alberta Camusa, D. H. Lawrencea... Čo sa týka ženskej literatúry, základom bolo Druhé pohlavie Simone de Beauvoir.

Máte za sebou dlhú literárnu kariéru. Zmenilo sa za ten čas vaše nazeranie na podstatné otázky, vaše hlavné témy?

V mladosti som písala o sexe a politike a získala som nálepku kontroverznej autorky. V tom období boli moje knihy veľmi ponuré. Mnoho ľudí sa ma pýta, prečo som písala o sexe. Za to môže Freud. A prečo o politike? Taiwan v tom období prechádzal obrovskými zmenami, ktoré sa ma bezprostredne dotýkali. Neskôr sa moje knihy obrátili k duchovnému svetu. Sama som budhistka, ale nešlo v nich o náboženské, ale o základné duchovné otázky.

Pre niekoho je písanie únikom, pre iného bojom. Čo literatúra znamená pre vás?

Písanie pre mňa znamená zanechať odkaz pre taiwanské ženy. V minulosti sme my, ženy na Taiwane, nemali veľa príležitostí vyjadriť svoj názor. V mojej generácii však stojíme na historickom medzníku a veľa vecí sa nám podarilo. Máme možnosť získať lepšie vzdelanie a postavenie. Sme generáciou, ktorá môže zmeniť spoločnosť k lepšiemu. Posunuli sme ju vpred v otázkach ženských práv a verím, že svojím písaním som k tomu prispela.

Témy vašich kníh sú veľmi rôznorodé a pre konzervatívnu spoločnosť chúlostivé. Postavenie ženy v spoločnosti, genderové otázky, sexualita, násilie...

Pri písaní trávim mnoho času prácou v teréne. Moja mama mala otvorenú myseľ a keď som ju požiadala, aby ma vzala na bitúnok, šli sme a veľa času som strávila pozorovaním, ako sa zabíjajú prasatá. Zapojila som sa do politických aktivít, moji známi pracujú ako sociálni pracovníci, takže poznám skutočné príbehy z nižších sociálnych vrstiev, ktoré sa okolo nás dejú. To je ďalší zdroj. Chcem poukazovať na problémy, ale nechcem, aby bola moja literatúra propagandou. Naozaj si dávam veľký pozor na to, aby som nebola vnímaná tak, že patrím k nejakej konkrétnej strane a že presadzujem jej politickú agendu.

Romány sa líšia nielen témami, ale aj spôsobom písania...

Moje knihy sú štýlovo rozhodne iné. Napríklad Čarovná záhrada rozpráva o histórii a politike a je skôr symbolická. Vražda manžela je surová, plná priameho, otvoreného popisu domáceho násilia, znásilnenia, vraždy.

Kniha Vražda manžela (česky ako Řezníkova žena) sa zakladá na skutočnej udalosti, ale preniesli ste ju zo Šanghaja na taiwanské územie. Akú úlohu pri jej písaní zohrala realita?

Kriminálnym prípadom zo Šanghaja, keď bol mäsiar zabitý svojou manželkou, som sa len inšpirovala, nepracovala som so žiadnymi detailmi konkrétneho prípadu, celé rozprávanie bolo mojou fikciou.

Vražda manžela sa považuje za prvý feministický román, otvorene zobrazuje vykorisťovanie v tradične chápanom manželstve a zúfalstvo týranej ženy. Aké mala žena postavenie v tradičnej spoločnosti v roku 1983, keď kniha vyšla, a ako sa odvtedy zmenilo?

Od začiatku osemdesiatych rokov, keď vyšla, už ubehol dáky ten rok a taiwanské ženy sú v súčasnosti slobodné. To si nemyslíme len my; vedecké publikácie tvrdia, že sú dokonca najslobodnejšie v celej Ázii. Ženy sa u nás zapájajú aj do politiky a omnoho viac, ako je bežné v Amerike alebo v Európe. I našou prezidentkou je žena. Ale napríklad hnutie Me Too dorazilo na Taiwan až minulý rok...

Pomohla k týmto zmenám aj literatúra? Má silu meniť svet?

Pred štyridsiatimi rokmi to bolo možné. Ale myslím si, že v súčasnosti sa s internetom a sociálnymi médiami sila literatúry zmenšuje. Keď vyšla Vražda manžela, mnoho ľudí na ňu nadávalo, ale mala v spoločnosti obrovský vplyv. Nedlho potom, čo vyšla, sa stal skutočný prípad: žena zabila manžela, ktorý ju týral a znásilňoval. Vďaka spoločenskej diskusii, ktorú moja kniha rozvírila, žena nedostala trest smrti, ale iba sedem rokov väzenia.

Literatúra dnes často zostáva kdesi na okraji záujmu väčšiny ako akási čisto estetická oblasť. Som však presvedčená, že literatúra slúži ako základ. Z literárnych diel možno vytvárať adaptácie v rôznych médiách: komiksy, filmy, televízne seriály, dokumenty, divadelné predstavenia a tak ďalej. Tieto médiá sú v dnešnej dobe ľahšie prijateľné a môžu mať širší dosah.

Píšete už viac ako päťdesiat rokov. Ako sa za ten čas váš ostrov zmenil?

Narodila som sa v roku 1952, v čase, keď Taiwan čelil obrovským zmenám. Na Taiwan, dovtedy okupovaný Japonskom, prišla po 2. svetovej vojne vláda Kuomintangu a nasledovali desaťročia vojnového stavu, biely teror na čele s generálom Čan Kai Šekom. Udalosti, ktoré sa v druhej polovici minulého storočia odohrali na celom svete, nás nepochybne ovplyvnili. Od konca 80. rokov tu máme slobodu. Za sedemdesiat rokov môjho života si naša spoločnosť vypestovala zmysel pre taiwanskú identitu. Prešli sme od poľnohospodárstva k priemyslu, čo výrazne ovplyvnilo postavenie žien. Máme možnosť získať dobré vzdelanie. Osobne milujem cestovanie a skutočne stelesňujem myšlienku „zakorenený na Taiwane, s očami upretými do sveta“.

A ako ste sa zmenili vy?

Neustále sa vyvíjam a vo svojich prácach sa snažím venovať stále novým témam. Púšťam sa do vnútorného psychologického skúmania, dotýkam sa tém súvisiacich so sexualitou, politikou a spoločnosťou. Veľmi ma zaujíma fenomén jedla a skúmam aj oblasť duchovna, v mysli sa stretávam s bohmi a svetom duchov...

V románoch Posadnutosť alebo Čarovná záhrada sa zaoberáte historickými vzťahmi s Čínou. Aká budúcnosť Taiwan čaká?

Najväčšou otázkou je, či Čína napadne Taiwan. Málokto na Taiwane dnes zdôrazňuje tézy o nezávislosti. Nik u nás nechce provokovať. Vidíme, čo sa stalo na Ukrajine, a našou najdôležitejšou prioritou je, aby tu nebola vojna. Preto potrebujeme pomoc medzinárodného spoločenstva vrátane Slovenska, aby sa naša priorita rozšírila do sveta.

Li Ang (1952)
Najprekladanejšia taiwanská spisovateľka. Doma vyštudovala filozofiu a potom divadelné umenie na Oregonskej univerzite. Hlavnými motívmi jej tvorby boli od začiatku osudy žien, sexuálna sloboda a ich postavenie v spoločnosti. Neskôr pribudli politické, historické a duchovné témy.