Vyhľadávanie
Knižku Život medzi nebom a zemou tvoria vaše rozhovory s rôznymi osobnosťami v televízii LUX. Čím boli pre vás inšpirujúce a kto na vás zapôsobil intenzívnejšie?
S reláciou Medzi nebom a zemou je to ako s mozaikou, ktorú nehodnotíme podľa jednotlivých kamienkov, ale celku, ktorý tvoria. Je to jedna z najstarších relácií tejto kresťanskej „televízie dobrých správ“, vystriedalo sa v nej vyše 130 hostí. Keď si čítam ich zoznam, vynára sa mi ono neuveriteľné množstvo životných osudov, skúseností, myšlienok. To nažité a podelené dobro a krása sa násobí množstvom divákov, a vďaka reprízam sú ich desaťtisíce. To znamená ozaj bohatú sejbu. Zámerne som ako hostí pozýval klerikov i laikov, mužov a ženy, mladších i starších. Čo človek, to osud, to bohatstvo. Fascinuje ma práve pestrosť: podľa tohto kritéria sme vybrali aj devätnástich do knižnej publikácie.
Jednu knihu ste venovali aj životopisu kardinála Korca, čo pre vás tento človek znamená?
Od vydania Nekonečných horizontov kardinála Korca uplynuli tri roky a naďalej je to prvá a jediná biografia tejto osobnosti. A to je voči nemu krivda. Aspoň trochu ju odčiniť, to bol jeden z motívov môjho písania. V preši prenasledovania sa z ľudí vyplavili úžasné poklady. Obdobie totality v jej oboch fázach patrí k ťažkým, ale aj krásnym etapám našich dejín. Kardinál Korec je ich významným protagonistom a ikonou tisícov podobných, no neznámych osudov. On je nielen symbolom, ale bol aj skutočným koordinátorom slovenského duchovného disentu. Priživilo sa na ňom toľko parazitov, samoospievaných v množstve už publikovaných kníh. Žiaľ, naďalej platí Mináčov postreh, že „veľké dejiny mocných národov sú dejinami veľkých lúpežníkov“. A tak si v komplexe našej nedejinnosti tvoríme malých hrdinov z našich malých i väčších lúpežníkov.
Dostatok inšpirácie čerpáte aj z vlastného života – dôkazom je kniha Náhody a náhodičky...
Skúsený duchovný sprievodca páter Špidlík nám hovorieval, že kňaz má príklady z vlastného života hovoriť až po sedemdesiatke, a keď je mladší, tak len odstrašujúce... Pravdou je, že keď v kázni vychádzam zo svojej skúsenosti, vtedy najčastejšie ľudia reagujú spôsobom: „dnes ste hovorili presne o mne!“. Je to preto, že napriek rôznym povahám a osudom, kdesi v jadre sme všetci rovnakí, s krásnymi ideálmi i priepasťami slabosti a hriechu. Keď je človek pravdivý k sebe, spoznáva aj všetkých ostatných. Mne k tomu pomáha denník, ktorý si píšem od roku 1977, výlučne pre seba. Druhý notes, ktorý všade nosím so sebou, je na drobné postrehy. Nazývam ho „epifánky“. A okrem toho si píšem každý deň meditáciu, už ich mám asi dvanásť tisíc.
Študovali a s povolaním kňaza ste začínali v Ríme, aká je atmosféra v centre Cirkvi?
V samom Ríme je neuveriteľne prepletená história a súčasnosť: každý deň som do školy šiel na bicykli rušnou cestou, plnou áut a motocyklov, kde kedysi boli cisárske fóra... Posledný zo siedmich rokov som býval priamo vo Vatikáne. Cez okno nad písacím stolom som pozeral na kupolu Svätopeterskej baziliky, z terasy som videl pápežovi do okien, ráno som si chodil zabehať do prekrásnych vatikánskych záhrad. V štvrtky sme skupinka 5 – 7 kňazov mávali omšu a raňajky s kardinálom Ratzingerom, netušiac, že to bude onedlho nástupca Jána Pavla II. Úžasné zážitky, ako vo filme, či skôr vo sne. Životu vo Vatikáne dával určitú atmosféru, tón, esprit práve pôsobiaci pápež. Aj keď sa navonok takmer nič nezmenilo, celkom iná bola atmosféra za Jána Pavla II., iná za Benedikta XVI. a zas iná za súčasného pápeža Františka.
Vaše kňazstvo je paralelne spojené s mediálnou sférou – aké máte v tomto smere ďalšie plány?
Všetky okolnosti a rozhodnutia, ktoré ovplyvnili smerovanie môjho života a jeho doterajšiu náplň, prišli nečakane. Je to lekciou: nerobiť si plány a nechať budúcnosť na Veľkého Režiséra. No aj keď nemám predstavu, čo by som chcel robiť, viem dosť presne, čo by som robiť nechcel. Svojho času som v tomto kontexte trochu šokoval mojich cirkevných predstavených, keď som povedal, že by som „nechcel dávať v Cirkvi umelé dýchanie tomu, čo už zomiera“... No hneď som to napravil vysvetlením, že aj v zdravom mladom organizme sú bunky, ktoré odumierajú a nové vznikajú a že tak je to aj v Cirkvi, keď ju nevnímame len ako štruktúru, ale ako živý organizmus. Teda vnímať vanutie Ducha, všímať si témy, „pri ktorých sa ľuďom rozžiaria oči“, a tu sa angažovať. Nad tým, čo zomiera, sa prežehnať a ísť ďalej. To je zdravý život, na ktorý sa stále teším.
Prešli ste v Cirkvi rôznorodú cestu, ste známy medzi veriacimi aj neveriacimi, píšete odborné i populárne knihy a dnes pritom pôsobíte ako farár v Devíne. Nemáme sa nad tým čudovať?
Poslať aktívneho kňaza „do zapadákova“ bývala forma jeho odstavenia v dávnych rokoch či za poslednej totality. Dnes to už neplatí. Všade je živé spojenie so svetom. A Devín nie je zapadákov. Považujem ho za „laboratórium budúcnosti“ – v duchovnom i občianskom živote tu pozorujem vanutia, ktoré dávajú nádej na prežitie toho dobrého, čo vytvorila naša civilizácia. Devínčanov by som vo väčšine prípadov označil ako „hľadajúcich“ a s tými sa cítim asi najlepšie. Kto si myslí, že už našiel, ba že je majiteľ pravdy, dokonca jedinej, s takým sa nedá pohnúť. Priamy kontakt a život s ľuďmi, s ich osudmi, je zároveň najlepšia motivácia a inšpirácia pre literárnu či inú tvorbu. Do nášho časopisu Devínčan sa pod príspevky podpisujem ako „farár pre všetkých“. Osobne považujem Devín za najväčšiu odmenu, akej sa mi mohlo dostať. Je však pravda, že človek rozpozná, čo mu Najvyšší na danom mieste pripravil, len ak ho prijme ako dar a výzvu. Ak by mal pocit krivdy a kopil argumenty, vždy by ich našiel a to krásne, čo na novom mieste na neho čaká, by nikdy nezbadal. Výborní ľudia, krásna príroda, pár minút do centra, čas na tvorbu – nič lepšie si nemožno predstaviť...!
Dnes zaužívaný mediálny folklór sa riadi už trochu únavným pravidlom: Aký by to bol rozhovor s kňazom, v ktorom by chýbala téma homosexuality a škandálov! Keďže už na to bolo x-krát odpovedané, mňa skôr zaujíma, či ste od veriacich, možno od detí, vo vašej farnosti dostali otázku, na ktorú ste nevedeli odpovedať?
Táto otázka naráža na široký jav „predpísanosti“, o čom a ako treba písať či robiť rozhlasové a televízne spravodajstvo. Keď si človek z nejakého jedla pokazí žalúdok, dvíha sa mu, len čo to jedlo zacíti. Hovorím, že som mal „pokazený žalúdok z totality“, najmä tej myšlienkovej. Preto sa mi žalúdok okamžite dvíha vždy, keď narážam na stádovitosť, predpísané témy, predpísané závery. A deti? Deti sú géniovia. Malý chlapec v Chile sa ma spýtal: „Tiene Dios la mamma?“ – Má Boh mamu? Nie, odpovedal som. „Pobrecito“ – „chudáčik“ povedal chlapec s veľkým súcitom a smútkom v očiach. Hĺbka tej otázky vyrazí človeku dych a mňa viedla k tomu, že sa odvtedy aj teologicky zaujímam o „ženský prvok v Bohu“, veď aj žena a ženskosť, materstvo a nielen otcovstvo stvorené na Boží obraz musí mať svoj originál v Bohu. Alebo prvák na elektrotechnickej priemyslovke: Pán kaplán, Boh je všade, že? Áno. A kde je Boh, tam je dobre, však? Áno. Takže Boh je aj v pekle, a keď tam je Boh, musí byť aj v pekle dobre, nie? Úžasná logika! Aj na ňu som objavil vysvetlenie, ale to je na dlhšie. Na jednej besede sa ma zas spýtali: V médiách pôsobíte tak pokojne, čo vás dokáže rozčúliť? Vtedy zo mňa spontánne vybehlo: keď niekto jazdí pomaly tam, kde môže ísť rýchlo, a keď niekto hovorí zložito, čo možno povedať jednoducho... Nebolo to ďaleko od pravdy.
Nemáte niekedy chuť zavesiť sutanu na klinec a ako skúsený cestovateľ sa niekam vypariť?
Chuť vypariť sa niekam, tú občas mám. Pár dní „nič nemusieť“ a vyslovene oddychovať. To z únavy. A oveľa dlhšie pobudnúť v samote a iba pozorovať život, prírodu, niečo čítať len kvôli krásnemu a múdremu obsahu, písať... to túžim ešte častejšie, z povahy. A také chvíle si aj doprajem. Ale nie za cenu „zavesenia sutany“, ktorú vlastne mám na klinci zavesenú takmer stále, lebo ju používam len veľmi zriedkavo pri slávnostných príležitostiach. Ako rozoznávajúce znamenie ju (niekedy žiaľ) nepotrebujem, ľudia ma vďaka médiám poznajú takmer všade, aj za cenu straty súkromia. A v akomkoľvek oblečení či prostredí ma aj požiadajú o kňazskú službu: spoveď v reštauračnom vagóne, manželskú poradňu na vládnej recepcii, ...čo sa mi zas veľmi páči. Pápež František povzbudzuje biskupov a kňazov, aby žili uprostred ľudí. Vďaka Bohu, okolnostiam, ľudskej dobrote i zlobe, žijem tak naplno celý život i celé kňazstvo, neustále až po krk uprostred bežného života. Obrovský dar!
Liturgický rok sa nezačína prvého januára, ale obdobím adventu, ktoré práve prežívame. Kniha V sile Slova je prierezom celého roka. Ako dlho ste na nej pracovali, čo v nej čitatelia nájdu a komu by ste ju odporúčali?
Nepriamo na nej pracujem už 37 rokov, čo si od roku 1977 každodenne píšem krátku meditáciu na evanjelium daného dňa. Po tri roky som každý týždeň nahrával rovnomennú reláciu pre Rádio Lumen, teda vkuse 156 polhodinových relácií. To nemožno improvizovať, zhromaždil som vynikajúce biblické i duchovné výklady najnovších exegétov i starých duchovných autorov, najmä z obdobia patristiky. Pri písaní bolo treba postupovať inak, ešte si mnohé doštudovať a potom prerozprávať jednoduchšou, plynulou formou, ale s veľmi hutnou myšlienkovou náplňou. Treba spresniť, že v katolíckej liturgickej praxi sa nedeľné evanjeliá čítajú rozvrhnuté do troch rokov A, B a C. Knižne vyšiel zatiaľ rok A, usilovne pracujem na roku B. Kniha má aj svoju originálnu štruktúru, v slovenskej tvorbe je, myslím, prvou svojho druhu. A je aj osobitným žánrom. Neprináša ani homílie, ani exegetický výklad, ani študijný materiál. Patrí do kategórie „duchovného čítania“, pri ktorom je okrem motivujúceho textu nevyhnutné vytvoriť si patričnú atmosféru, utiahnuť sa, zapáliť si sviečku a pomaly, uvoľnene sa nechať prenikať jednotlivými myšlienkami. Ideálne pravidelne v nedeľu po omši a kázni, podvečer. Viem, že mnohí to tak robia, a tí vďaka jednej knihe načerpajú v priebehu roka nesmierne myšlienkové a duchovné bohatstvo.
Advent vyvrcholí Vianocami – tie sú podľa niektorých už len čistá komercia. Čím majú byť podľa vás?
Svojho času mi prišla mailom pekná animácia so slovami: Kristus prišiel, aby vykúpil svet, my ideme, aby sme vykúpili obchody... Čas je ako tieň alebo povestná mrkva pred oslíkovým nosom. Čím rýchlejšie ho človek naháňa, tým rýchlejšie beží pred ním. Stačí zastať, a čas je tu. Vianoce sú aj o „vykúpení času“, keď Boh vstupuje do ľudských dejín v čase, dáva im božskú hodnotu, a tým čas získava na vnútornej intenzite. Čas možno „šetriť“ kvalitou bytia, nie kvantitou činnosti. To však spozná len ten, kto sa dokáže zastaviť. Často radím ľuďom: skúste zhasnúť svetlá, zapáliť si sviečku a zotrvať v tichu pätnásť minút. Objavíte, aká dlhá doba to je, a aká bohatá! A najmä ak do ticha umožníte zaznievať hlbokým myšlienkam. V slovách „Vianoce prichádzajú“ sa skrýva istý sebaklam. V skutočnosti my prichádzame k Vianociam. Advent je kráčaním, keď sa človek očisťuje i napĺňa. Vianoce neprídu. Kto naháňa Vianoce po supermarketoch, nájde tam nákupy, nie Vianoce. Aj deti potrebujú viac pozornosti a času rodičov, ich lásku. Preto medzi moje obľúbené vianočné žičenia patrí: Prajem vám srdce plné Vianoc. A keď už máme kvôli darčekom, ktoré tiež patria k veci, „vykupovať obchody“, tak tým, že ich duchovne „vykúpime“ kúpou hodnotnej knihy...
