Stále s českou literatúrou vedieme dialóg

Rozhovor s Michalom Tallom, básnikom a porotcom poézie 22. ročníka českej knižnej ceny Magnesia Litera.

Vnímal si pri hľadaní tých najlepších básnických zbierok nejaké rozdiely medzi tebou a českými porotcami?

Áno, rozdiely som vnímal, a časť z nich nebola iba vecou osobných vkusových preferencií. Slovenská a česká poézia sa po rozdelení spoločného štátu pobrali značne odlišnými smermi, občas to bolo výrazne cítiť aj na tom, ako niektoré konkrétne zbierky posudzovala česká časť poroty a ako ja. Vyskytli sa knižky, pri čítaní ktorých som si priamo hovoril, že by v slovenskom kontexte zafungovali oveľa lepšie – a mali nepochybne aj širší kritický ohlas – než v tom českom, pretože viac komunikovali s jednotlivými líniami našej novodobej básnickej tradície. A naopak – tituly, ktoré českú časť poroty nadchli, mňa však nechávali úplne chladným. Aj takýmto zmiešaným česko-slovenským hodnotiacim dialógom však vieme obe scény a jednotlivé tradície opäť intenzívnejšie prepájať, čo ich vzájomne obohacuje. Napokon, presne o toto sa už roky usilujeme aj v súťaži Básne SK/CZ.

 

Vyhľadávali teda tvoje české kolegyne a kolega v básňach iné estetické kritériá ako ty?

Nepochybne to súvisí s už spomínaným odlišným vývojom básnických prúdov a poetík po rozdelení spoločného štátu, ale áno – uvediem jeden príklad za všetko. V Česku (a špecificky na Morave) je ešte stále mimoriadne silná línia poézie, ktorú pomocne a zjednodušujúco volám „krčmová“; pôvod má v umeleckom undergrounde, jej neoficiálnym hlavným mestom je Ostrava. Darí sa jej ale aj inde. Ide predovšetkým o rôzne bohémske (alebo dnes už skôr postbohémske) záznamy krčmových dobrodružstiev, pozorovaní nad pivom a pod. Opäť, vedome mimoriadne zjednodušujem. Čaru tejto poetiky som do istej miery schopný rozumieť, zároveň mám ale pocit, že je dávno prekonaná, uviaznutá v kruhu, a že lipnutie na nej českej poézii ako takej škodí. Určite je to aj vec zvyku, treba však povedať, že česká časť poroty bola voči tomuto typu písania výrazne zhovievavejšia než ja.

 

Prečítal si kompletnú českú básnickú tvorbu za rok 2022. Čo o nej môžeš povedať, resp. je vidieť isté tendencie? 

Čokoľvek poviem, pôjde o zjednodušenie. Snažiť sa zhrnúť celú ročnú produkciu a akosi ju univerzálne vystihnúť by bolo trúfalé aj pri päťmiliónovom Slovensku, nieto ešte v dvojnásobne väčšom Česku. Poviem len toľko, že som čítal niekoľko desiatok kníh, každá mala svoj vlastný viac alebo menej presvedčivý hlas, svoj rukopis, svoje témy, svoju poetiku. Dovolím si však iba jedno stručné pozorovanie: ročník považujem za pomerne slabý, pokiaľ ide o zbierky už etablovaných básnikov a poetiek. Naopak, pri debutoch sa vyskytlo výrazných kníh hneď niekoľko, čo ma pozitívne prekvapilo. V Česku rastie – a už aj pôsobí – veľmi silná mladá básnická generácia.

 

Načítal si si i predchádzajúce zbierky nominovaných autorov a autoriek alebo si sa pri výbere finalistov/finalistiek rozhodoval iba na základe ich poslednej zbierky?

Českú poéziu, rovnako ako tú slovenskú, sa dlhodobo snažím pravidelne sledovať a priebežne čítať nové zbierky. V Magnesii litere ale nominujeme konkrétne knihy, nie autorov a autorky za celoživotné dielo; preto som sa musel vždy veľmi snažiť pozerať na danú zbierku ako na samostatné dielo a neporovnávať ju príliš s predchádzajúcou tvorbou básnika či poetky. Samozrejme, takmer nikdy sa mi to nepodarilo, ten kontext má človek jednoducho v hlave. Bez toho, aby som menoval konkrétne tituly, poviem, že aj pri diskusiách poroty často padal argument, že ide v prípade tej či onej zbierky o výrazný posun oproti predchádzajúcim knihám autora alebo autorky. Nadviažem ale ešte v krátkosti na pozorovanie, spomínané v predošlej odpovedi: nové zbierky minulý rok vydalo veľa etablovaných českých básnikov a poetiek. Pri čítaní veľkej väčšiny z nich – snáď s výnimkou kníh, ktoré sme napokon nominovali – som však mal pocit, že ide opäť o to isté. Iste, existujú autori a autorky, ktorí a ktoré celý život takpovediac píšu tú istú knihu, a stále je to silné a presvedčivé (z nášho prostredia za všetko spomeniem Milu Haugovú), ide ale skôr o vzácne výnimky.

 

Zaujala ťa niektorá zbierka, ktorá sa nedostala medzi finalistov ani medzi dva tituly navyše odporúčané porotou?

Debutová zbierka Eleny Pecenovej Jako bych očima fotografovala ty stejné snímky bol môj absolútny favorit celého ročného hodnotenia. Platí o nej v podstate všetko, čo som spomínal: ide o knižku, ktorej sa mi najťažšie vzdávalo pri výbere nominácií. Ide o knižku, ktorá by v slovenskom kontexte nepochybne našla väčšie pochopenie, v mnohom totiž nadväzuje na našu silnú tradíciu Anesthetic gen(d)eration, robí to však aktuálne, sviežo a ani trochu epigónsky. Skvelá, skvelá zbierka, nehovorím, že nemá chyby, zároveň však ani neviem, kedy som v českej poézii naposledy čítal takto presvedčivý a kompaktný debut, ktorý funguje ako jeden previazaný celok.

 

Magnesia Litera tento rok pridala celkom nové kategórie (fantastiku, humoristickú knihu, detektívku). Ako to vidíš?

Vidím to pomerne rozporuplne. Ako fanúšik tzv. žánrovej literatúry sa na jednej strane teším, že sa jej dostane viac (rozumej: aspoň nejaká, keďže doteraz nebola žiadna) pozornosti v takejto prestížnej cene. Na strane druhej som presvedčený, že by sme v roku 2023, v dobe post-postmodernej, dávno nemali umenie deliť na „vysoké” a „nízke”. Mať kategóriu Litera za prózu a zároveň napr. Litera za fantastiku je teda problematické; aké sú kritéria zaradenia do tej či onej kategórie? Keď próza využíva isté postupy fantasy literatúry, automaticky patrí do „žánrovej” kategórie? Nemali by sme sa v prvom rade pozerať len na kvalitu knihy, ktorú držíme v rukách? Odhliadnuc od týchto otázok mám zároveň špecifický problém s kategóriou Litera za humoristickú knihu, to by ale bolo na dlhšie vysvetľovanie. Veľmi presne to rozobrali Eva Klíčová a Jan Bělíček v podcaste TL;DR denníku Alarm, radšej teda odporúčam čitateľom a čitateľkám ten. 

 

 

Michal Tallo (1993)

Básnik, prekladateľ a redaktor. Vydal básnické zbierky Antimita (2016), Delta (2018) a Kniha tmy (2022). Prekladá z angličtiny (Andrew McMillan: telo/čas hier), je koordinátorom súťaže Básne SK/CZ, redakčne spolupracuje s vydavateľstvami Literárna bašta a Brak. Moderuje reláciu Ars litera Rádia Devín. V súčasnosti pripravuje zbierku poviedok.

 

Foto: Michal Vozár