Stanislava Chrobáková-Repar odpovedá

ČÍM ŽIJE LITERATÚRA

Dnes na naše anketové otázky odpovedá slovenská spisovateľka, literárna kritička, vedkyňa a publicistka Stanislava CHROBÁKOVÁ-REPAR. Žije v Slovinsku, ale publikuje aj na Slovensku, je teda stále prítomná v našom literárnom priestore, a to nielen prostredníctvom tlačeného slova, ale aj osobnou účasťou na medzinárodných literárnych podujatiach. Naposledy jej u nás vyšla zbierka poézie Nahá v tŕní (Modrý Peter 2006) a vlani literárnovedné dielo Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. Úvahy a štúdie (nielen) o jazykoch poézie (Kalligram).

* Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí prenikať do každodenného života?

– Slovenská literatúra sa stala elitnou záležitosťou, paradoxne vytlačenou na okraj spoločnosti. Hovorím o literatúre, nie o jej početných imitáciách a simuláciách. Zo školského čítania literatúry sa stalo opisovanie z internetu. Deťom a študentom, ktorí predsa len radi čítajú, kazia už od detstva vkus haldy literárneho braku a tituly komerčného rangu. Iná otázka je, či im má slovenská literatúra čo ponúknuť. Osobne si myslím, že má, ale chýba orientácia. Všade – od ministerstva kultúry, cez knižnice a kníhkupectvá, až po krúžkovú alebo klubovú činnosť na školách a osobný výber čitateľov a čitateliek. Niet sa čo čudovať – pre médiá je slovenská literatúra nezaujímavá. Pôvodné rozmýšľanie sa nenosí, hĺbkové interpretácie takisto nie, literárna estetika je neznámy pojem, literárna veda je popoluška (s malým p). Slovenský jazyk používaný vo verejnosti sa stáva doménou Polointeligentov (s veľkým P). Literárny život a literárne inštitúcie sú chronicky podvyživené. Časopisy a vydavateľstvá živoria – veľká časť zaujímavejšej produkcie stojí na (už unavených) dobrovoľníkoch a ich osobnej vynaliezavosti. Kultúra dialógu takmer nikomu nechýba. Nie som pesimistická – som realistická. Slovenská literatúra je potápajúcou sa Atlantídou. Vidno to zvnútra aj zvonku. Zodpovedný, samozrejme, nie je nikto. Za týchto podmienok klobúk dole pred všetkými vytrvalcami, ktorí sa s literatúrou ešte vždy radi pomaznajú!

* Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba, ako by sa mohla zlepšiť cesta od tvorby k jej príjemcom?

– Od roku 2001 žijem v Slovinsku. Pokiaľ ide o literárnu alebo kultúrnu „prevádzku“, aj Slovinsko má svoje problémy. Rada však telegraficky upozorním na klady, ktoré v porovnaní so slovenskou realitou bijú do očí. Viac ako trojnásobná rozpočtová kapitola na kultúru. Vybudovaná a štátom podporovaná sieť knižníc, ktoré nakupujú nové knižky. Okrem ročných projektov trojročné vydavateľské programy – granty MK. V rámci toho rozvetvená sieť literárnych časopisov. Podporovanie tzv. čitateľskej kultúry, tiež v rámci grantov. Podporovanie promócie slovinskej literatúry v zahraničí, opäť v rámci grantového systému (hosťovania, preklady, veľtrhy). Systém „samozamestnaných v kultúre“. Tento status – ak ho autor/ prekladateľ/ kritik/ redaktor dosiahne – umožňuje buď daňové úľavy, alebo dokonca (u menšej skupiny) platenie daňových odvodov štátom. Honorárová politika (u nás neexistuje!) Štipendijný systém pre tvorcov literatúry (nielen na prežitie). Bohatý literárny život (aj so všetkými jeho muchami). Literárne festivaly ako celoštátna záležitosť. Absolútne bežná medializácia pôvodnej literatúry – vo verejnoprávnej televízii (napr. každý deň v rámci spravodajstva), v najvplyvnejších denníkoch, takmer na všetkých rozhlasových staniciach. Až inflácia literárnych cien, v mnohých prípadoch s nie symbolickou finančnou odmenou. Štátny kultúrny sviatok (podľa básnika Prešerna) – deň venovaný literárnym aktivitám od centrálnej úrovne až po regióny... A negatíva? Možno ich stručne glosovať cez tri charakteristiky: prílišná kvantifikácia kritérií, tendencia k monopolizácii knižného priestoru niektorými subjektmi, výrazná etatizácia (a nacionalizácia) literárnej scény. Mať tak na Slovensku slovinské problémy!