Vyhľadávanie
Nemlčať: Žena v literatúre
Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.
1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?
2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?
3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?
4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?
Stanislava (Chrobáková) Repar, (nar. 1960 v Bratislave), je spisovateľka, literárna vedkyňa a kritička, koordinátorka medzinárodného projektu Časopis v časopise, vydavateľka so slovenským a slovinským štátnym občianstvom. Od roku 2001 žije v Ľubľane. Autorka 3 básnických zbierok (ostatná Nahá v tŕní, 2006), 2 prozaických kníh (ostatná Anjelské utópie, 2001), 6 vedeckých monografií (ostatná Quality in Gender + Equality Policies. Country reports: Slovak Republic, 2008), 10 knižných prekladov, z toho 5 v spolupráci. Jej texty sú preložené do 15 jazykov.
1/ V prvom rade je to ustavičné balansovanie na hrane. Aspoň pre mňa. Medzi potrebou zarobiť si na seba, byť samostatná, a potrebou písať a čítať, čo píšu iní. Čiže medzi istotou a neistotou, zodpovednosťou a rozkošou. Keďže som si ako svoju parketu (aj v existenčnom zmysle) vybrala vedu a angažmán v oblasti edičných aktivít, je to tiež balansovanie medzi výskumom, písaním odborných textov (esejí, kritík), redakčnou prácou, v poslednom čase tiež prekladaním a samotnou literárnou tvorbou. Naučila som sa s tým žiť, v mnohom som sa vďaka tejto kombinácii záujmov obohatila, uvedomujem si však aj druhú stranu mince – že naša energia nie je nevyčerpateľná, čas nám nikto nevráti a autorské impulzy, ktoré ostali iba zámermi, prezrádzajú istú slabosť...
2/ Minimálnu. Rodovú dimenziu takmer nereflektujú – ani na Slovensku, ani v Slovinsku. Od spisovateľských organizácií cez ministerstvá kultúry až po akadémie vied. V starom kurze podporujú a pestujú literárny kánon ako rodovo monolitnú, t. j. takmer výlučne mužskú záležitosť. To má vplyv na udeľovanie literárnych cien, prezentácie v zahraničí, zostavovanie antológií a učebníc, a pod. Cena D. Tatarku, ktorá vznikla pred 15 rokmi, nebola za literatúru udelená ani jednej žene. Prešernova cena a Cena Prešernovej nadácie (udeľované v Slovinsku – prvá od roku 1946, druhá 1962) tento stereotyp prelomili iba u štyroch autoriek. Systém udeľovania štipendií (napríklad v Slovinsku) je voči ženám taktiež nespravodlivý. Pod maskou formálnej rovnosti (striktný bodovací systém) porovnáva neporovnateľné – dvojité, dokonca trojité zaťaženie žien neberie do úvahy. Alibisticky sa pritom odvoláva napríklad na ocenenia štátneho významu (pozri vyššie!) alebo publikovanie textov v antológiách a cudzine(!!!). Najviac ma však – všade! – poburuje spojenectvo rigidných inštitúcií a šovinistických jednotlivcov. Navzájom si legitimizujú svoju konzervatívnosť a obmedzenosť: v redakciách, rozličných komisiách a porotách, orgánoch alebo výboroch... Ak sú podobní genderoví šovinisti aj prekladatelia, (spolu)určujú slovenskú alebo slovinskú prekladovú produkciu doma aj v zahraničí na dlhé roky. Určite nie v prospech žien a ich výkonov. Túto situáciu dokážu zmeniť iba osvietení jednotlivci a jednotlivkyne. Pár ich je, ale zatiaľ sú v situácii donkichotov a donkichotiek.
3/ Až životné skúsenosti ma pripravili na feminizmus. Rodová citlivosť sa pre mňa stala lakmusovým papierikom sociálnej inteligencie mužov aj žien. Feminizmy nepovažujem za doménu nespokojných žien. Aj keby som bola dcérou Šťasteny, je predsa toľko krutých osudov okolo nás, ktoré nás nemôžu nechať ľahostajnými. Ich skutočná príčina často ostáva skrytá – práve vďaka nepochopeniu štruktúrnych rodových závislostí a asymetrií. Ženy v patriarchálnom systéme sa ešte vždy iba „zachraňujú“, vytvárajúc viac či menej fungujúce spoločenstvá solidarity. (Farizejskí muži pritom najradšej poukazujú na ich vzájomnú rivalitu.) Feminizmy považujem za nesmierne podnetné pre písanie žien, absolútne podnetné pre oslobodené „ženské písanie“, écriture féminine, ako ho v 70. rokoch vymedzili francúzske teoretičky a neskôr rozpracovali najmä americké predstaviteľky rodových, multikultúrnych alebo queer štúdií. Tí, ktorí – v dnešnej dobe – vydávajú za ženské písanie schematické sentimentálne limonády (nehľadiac na to, či ich odmietajú alebo nie), pália do vlastných radov a prezrádzajú svoju nedovzdelanosť. Autorská a rodová identita, intelekt aj senzibilita modernej ženy sa pohybujú niekde úplne inde... Samozrejme, vždy je dôležité ponechať priestor na diskusiu. Kľúčovú úlohu v tomto smere na Slovensku odohral Aspekt, vydavateľstvo, web-zine a záujmové združenie žien. Dnes však v súvislosti s ním odhaľujem isté problémy... napríklad aj určité hegemonistické tendencie. Privítala by som väčšiu otvorenosť voči iným iniciatívam podobného zamerania, resp. poľavenie v súťaživosti a (seba)obranných mechanizmoch. Možno však spoločenskú situáciu Aspektu a okolo Aspektu vidím nesprávne a očakávam nemožné. V Slovinsku sú feministické iniciatívy zabetónované buď vo svojej akademickej výlučnosti alebo pragmatickom politickom (európskom) operacionalizme. Veľmi si vážim príspevok ľubľanskej LGBT komunity alebo festivalu Mesto žien na tomto poli. Vzájomne sme však dosť málo previazaní/é – aspoň na môj vkus. Vo vydavateľstve a časopise Apokalipsa sa pokúšame o mapovanie terénu, širšie distribuovanie feministických poznatkov v spoločnosti a pokrývanie literárneho poľa. Z číreho presvedčenia a nadšenia, bez potrebného finančného zázemia alebo infraštruktúry. Sú to však odrobinky, navyše dosť nekoncízne... A sme opäť pri balansovaní na hrane a praktických možnostiach jednotlivých ľudí – ich energetických kapacitách, životnej ekonómii a prioritách.
4/ Som čoraz skeptickejšia (na svojich najbližších mám možnosť sledovať tú neuveriteľnú zložitosť všetkého). Ciele si kladiem len v osobnej rovine, takto sa mi vidia dosiahnuteľnejšie. Ako dobre rozumiem mladšej kolegyni, ktorá povedala: „Ja som taká fanatická feministka, že ma uráža ešte aj feminizmus!“ Máme však nejakú inú možnosť, ako upozorňovať na rodovú nespravodlivosť? Pochybujem... Dôležitou podmienkou je, aby ženy u nás na seba nezabúdali, tak v osobnej, ako aj politickej rovine. Na seba, svoje autentické záujmy, svoje sestry – a tiež posestrených bratov. Rodové vyrovnanie bez celospoločenského konsenzu ostáva totiž iba utópiou nepočetných – skôr kultúrnych a intelektuálnych, už menej politických a ekonomických elít. A propos (a celkom konkrétne): JJ a JC z Aspektu navrhujem – už druhýkrát takto verejne – na Tatarkovu cenu: za ich feministický projekt a odvedenú prácu. Mila Haugová je podľa mňa ďalšia vážna kandidátka na Slovensku: za svoju poéziu. Dominik by určite nenamietal. Ženy mal rád a mal ich (pravdaže, po svojom) v úcte. Cena, ktorá nesie jeho meno, to však neodzrkadľuje!
