Združenie vydavateľov a kníhkupcov Slovenskej republiky (ZVKS) spravilo v poslednom období niekoľko zásadných krokov a množstvo ich ešte plánuje, aby knižné odvetvie fungovalo v našej krajine čo najlepšie. Na otázky odpovedá nový predseda  organizácie (od júna 2017) – vydavateľ Juraj Heger (1962).
 
Ako by ste definovali ZVKS a jeho ciele?
Je to klasická stavovská organizácia. Myslím si, že dnes takmer v každej oblasti existujú organizácie, ktoré združujú firmy a subjekty podobného zamerania. Existuje Únia filmových distribútorov, Slovenská asociácia pre elektronický obchod, Zväz polygrafie na Slovensku. Rovnako existuje ZVKS, ktoré by sa malo pokúšať hájiť záujmy svojich členov – vydavateľov a kníhkupcov. Malo by sa snažiť ovplyvňovať smerovanie knižného trhu takým smerom, aby fungoval čo najlepšie, aby boli na Slovensku dobré a pekné knihy, dobré a pekné kníhkupectvá, aby sa knihy dostávali k čitateľom, ktorí o ne majú záujem.
 
Čo konkrétne znamená ovplyvňovať knižný trh?
Ovplyvňovať knižný trh sa dá rôznymi spôsobmi. Jednak máme aktivity, ktoré by sa dali nazvať legislatívnymi alebo smerom k legislatíve. ZVKS je partnerom či už ministerstva kultúry alebo prípadne aj iných orgánov, ktoré pripravujú zákony súvisiace s knihami. Námatkovo môžem povedať, že v uplynulých dvoch rokoch, a teraz sa to znovu vrátilo, je dominantnou témou zákon o odpadoch. V minulej verzii sa prvýkrát objavilo, že aj knihy sú odpad. Vydavatelia teda musia za každú predanú knihu odviesť istú sumu do nejakého fondu, aby mohli obce tie vyhodené knihy v kontajneroch dobre zlikvidovať. Chvíľu trvalo, kým si všetci vysvetlili, že knihy v kontajneroch bežne nevidia a že snáď by tým pádom nemuseli vydavatelia odvádzať tieto peniaze. Takže to je taký malý príklad niečoho, čo si normálne človek asi neuvedomí, že to súvisí s knihami.

Usilujeme sa hlavne v poslednom období intenzívnejšie hovoriť o tom, že na Slovensku vlastne chýba vzdelávanie, ktoré by bolo priamo šité na knižný trh. Neexistuje žiadna kníhkupecká škola, ktorá by aspoň vo forme triedy na obchodných akadémiách mohla vychovávať ľudí, ktorí sa vyznajú v tom, ako sa majú predávať knihy. Kedysi také školy existovali. Práve preto sa združenie snaží rozbehnúť nejakú formu vzdelávania, ktorá bude fungovať len v rámci odboru. Napríklad semináre alebo iné vzdelávacie aktivity, aby aj ľudia, ktorí chcú mať kníhkupectvo alebo ho majú a nemajú skúsenosti, ale aj veľké siete, ktoré prijímajú množstvo ľudí, vedeli, čo má asi kníhkupec vedieť, okrem toho, že ukladá knihy do police a vykladá knihy z police.

V neposlednom rade sú tu potom aktivity, ktoré by mali smerovať k tomu, aby vzťahy na knižnom trhu boli štandardné a podľa možnosti dobré. V rôznych krajinách existujú buď etické kódexy alebo nejaké vnútroodborové normy, ktoré síce nemajú charakter zákona, ale ľudia, ktorým na tom záleží, sa zhodnú na tom, čo by mal či nemal kníhkupec a vydavateľ robiť. Radi by sme tak trošku prispievali k tomu, aby aj naďalej bol tento odbor civilizovaný.
 
Prvým krokom smerom ku vzdelávaniu bola odborná konferencia v Piešťanoch minulý rok?
No vlastne prvá taká bola už predminulý rok a ono sa to zopakovalo minulý rok. Také podujatie, kde sa zišli vydavatelia, kníhkupci aj distribútori a v priebehu dlhého popoludnia prebiehali debaty o tom, ako to funguje na knižnom trhu a ako by to mohlo fungovať. Hlavne to bola taká vítaná pracovno-spoločenská príležitosť, pretože mnohí malí vydavatelia a kníhkupci sa videli prvýkrát s mnohými veľkými vydavateľmi a kníhkupcami. Do istej miery sa snažili navzájom presvedčiť, že to spolu nemyslia zle a že majú podobné záujmy a ciele.
 
Pripravujete niečo podobné aj tento rok?
Boli by sme radi, keby sa nám podarilo zorganizovať dve takéto podujatia, aj pred letom, aj na jeseň. Lebo sme skonštatovali, že tém je veľmi veľa, bol výborný ohlas od ľudí, ktorí sa akcie zúčastnili, bolo tam aj viacero nečlenov. A to je ďalšia taká vec, že združenie síce má svojich členov, ale tým, že sa snaží nejakým spôsobom ovplyvňovať celý knižný trh, tak rovnako koná v záujme aj tých, ktorí nie sú členmi. A my by sme veľmi privítali, keby sa podarilo dosiahnuť to, aby všetky relevantné firmy mali pocit, že to pre nich stojí za to, byť členom a byť informovaný.

Veľa sa zmenilo na jeseň minulého roku v tom, že na základe rozhodnutia valného zhromaždenia bolo schválené, že sa sprofesionalizoval sekretariát. Prvýkrát existuje zamestnanec, Martin Gajdoš, ktorý má na starosti chod združenia a na plný úväzok každý deň komunikuje s členmi, prijíma ich podnety, odpovedá na ich otázky, keď nevie odpovedať, smeruje to na niekoho z predsedníctva, pripravuje predsedníctvu zasadania a tak ďalej.
 
Na návšteve v kežmarskom kníhkupectve alter ego mi majitelia povedali, že existuje na knižnom trhu niečo ako výhradná distribúcia. Po vyjdení bestselleru niektorí vydavatelia nedodajú tento bestseller všetkým kníhkupcom, iba tým, ktorí majú takzvanú výhradku. Počuli ste už o tom?
Neviem o tom, že by nejaké významné tituly nešli do distribúcie hneď všetkým kníhkupcom. Ak hovoríme o Ikare, práve vydávajú nového Browna, a teda je to určite tak, aspoň som o tom presvedčený, že ho všetci kníhkupci dostanú naraz. Keď u nás vyjde nový Dominik Dán, tak sa presne povie, že prvý deň predaja je ôsmeho decembra a prosíme všetkých, aby začali predávať až ôsmeho decembra a doručíme im ho siedmeho decembra alebo ôsmeho ráno, aby všetci naraz predávali a mali akoby rovnakú štartovaciu čiaru. Ale je to presne typ podnetu, ktorý by mal zaznieť na fóre predsedníctva, pretože má deväť členov a sú v ňom zastúpené veľké aj malé firmy, vydavateľstvá aj kníhkupci, a tým pádom je šanca, že v debate zaznejú hlasy, ktoré sa zastávajú niektorej skupiny.
 
Tiež vyjadrili obavy, že niektoré vydavateľstvá sa strácajú pod Ikarom, Albatrosom. A že nevedia, čo čaká tie malé vydavateľstvá, ktoré sa združili pod veľkú značku.
Oni sa nezdružili, oni sa predali, to je iné. Je to prirodzený proces, ktorý prebieha všade na svete. Veľké firmy sa snažia byť ešte väčšie, aspoň tie, čo sa správajú trhovo, čo u nás povedzme Albatros a Ikar sú. Slovart nikdy nekupoval iné vydavateľstvá, ani sa nechystáme, ale to len preto, že to máme v hlave nejako inak usporiadané. Ale súčasne treba povedať, že za posledných päť rokov vzniklo viacero skvelých vydavateľstiev, ktoré nahradili tie, ktoré sa dostali pod krídla veľkej skupiny, čo je prirodzený proces. Pred pár rokmi Premedia, Absynt, Inaque ani Artforum nevydávali. Zaujímavé je, že vydavateľstvá, ktoré sa predávajú, sú dnes najmä tie, ktoré fungujú od roku 1990 až 1992. Ak mal majiteľ v roku 1991 štyridsať rokov, tak má dnes šesťdesiatsedem. Prosto tí ľudia odchádzajú do dôchodku, alebo majú zdravotné problémy alebo čokoľvek, a vtedy sa prirodzene rieši, čo ďalej. Buď majú dieťa, ktoré v tom bude pokračovať, alebo tú firmu musia niekomu predať, lebo robiť do sto rokov sa úplne nedá.

Albatros kúpil firmu Egmont, ktorá patrila dánskemu veľkému koncernu, lebo ten sa rozhodol, že odíde z východnej Európy a že predá všetky svoje vydavateľstvá. Tak ich predal konkrétne tomu, kto bol ochotný za to zaplatiť. Takže s tým sa nedá nič robiť. Je pravda, že vydavateľstvá, ktoré sa predali v uplynulých dvoch rokoch, boli relatívne konzervatívne, dlhodobo fungujúce na podobnom princípe. Je skvelé, že do toho mladí vydavatelia prinášajú vietor. Som presvedčený o tom, že aj z tých vymenovaných štyroch vydavateľstiev sa v priebehu maximálne desiatich rokov niektoré z nich predá niekomu inému.
 
Nemusia mať teda obavy z monopolizácie trhu?
To, kde je to komplikované, je maloobchod čiže kníhkupectvá. Pretože siete, ktoré na Slovensku máme – Panta Rhei, Martinus a Knihy pre každého – rastú, celkom sa im darí, rozširujú sa, a je pravda, že v každom malom meste, kde je nejaký malý kníhkupec, tak ak sa sto metrov od neho otvorí nová predajňa Panta Rhei alebo Martinusu, ten kníhkupec má problém. Aj keď považujeme za dokázané, že dokopy sa v tom meste predá viac kníh, než keď tam bolo len jedno kníhkupectvo. Je to vec, ktorá je všade na svete, a predstava, že na Slovensku to bude inak, je ťažká. Tam ide skôr o to, že vo svete osvietení miestni zastupitelia alebo starosta povedia, my tu chceme mať svojho kníhkupca, lebo ten miestny kníhkupec, on nie je len predajca kníh, on by mal byť nejakou kultúrnou inštitúciou, tak ako alter ego je pre Kežmarok kultúrnou inštitúciou, že sú tam besedy, že tí ľudia ich poznajú, že miestne školy s nimi komunikujú, knižnica s nimi komunikuje, to Panta Rhei nikdy nenahradí, ani Martinus, lebo to sú síce krásne kníhkupectvá, dobre zásobené, ale nemajú to miestne spojenie a osvietený starosta povie, chcem, aby tu bolo alter ego a radšej im dám v mestskom priestore menší nájom, ale chcem, aby vydržali a prežili, tak sa to vo svete robí. Dokonca sú štáty, kde majú kníhkupci zo zákona akoby úľavy na nájomnom. Stále vidím ako veľkú rezervu to, aby štát, nielen verbálne, ale aj fakticky uznal to, že vydávanie a šírenie kníh je užitočná vec a že stojí za to, aby boli podporovaní ľudia, čo to robia, maximálne, ako sa dá. Lebo vždy nakoniec tá debata príde k tomu, že však je to tiež podnikanie. Ale ja hovorím, že aj podnikanie so solárnou energiou je podnikanie, a napriek tomu ju štát nejakým spôsobom podporoval alebo ešte možno stále podporuje a dotuje, lebo si myslí, že je to správne. Štát má množstvo pák, ako by mohol pomôcť šíriť knihy.
           
Združenie robí aj štatistickú bilanciu o knižnom trhu na Slovensku. Máte už takéto informácie za minulý rok?
To, čo vyšlo za minulý rok je vždy číslo, ktoré združenie len preberá zo Slovenskej národnej knižnice, lebo ona jediná má prehľad o tom, čo vyšlo, takže za rok 2017 sa to dozvieme možno o šesť mesiacov. Správa o knižnom trhu Slovenskej republiky, ktorú sme zostavili prvýkrát za rok 2016 je dokončená a bude sa až teraz zverejňovať. To je dané do istej miery tým, že sa zbierajú často dáta, ktoré firmy nechcú dávať bez toho, aby mali nejakú istotu, že sa o nich nedozvie konkurencia, keď to poviem zjednodušene, takže sa snažíme vymyslieť okrem iného systém, ako zmapovať knižný trh.
 
Koncom roka sa združenie stalo členom Federácie európskych vydavateľov.
Bola to jedna z vecí, ktorú sme si hovorili ako nové predsedníctvo, že si ju musíme nechať schváliť našim valným zhromaždením, ktoré bolo niekedy v júni, že máme mandát, aby sme vstúpili do takýchto štruktúr. Tie štruktúry existujú dve. Jedna je vydavateľská – Federácia európskych vydavateľov (FEV) a ešte existuje Federácia európskych a medzinárodných kníhkupcov. Sú to vlastne organizácie, ktoré sú vo svojej podstate lobistické, čiže sa snažia, konkrétne FEV, hájiť záujmy vydavateľov na európskej úrovni. A tam ide napríklad o to, že sa robí nová takzvaná copyrightová smernica, akoby nový rámec pre autorský zákon, kde sa periodicky snažia zákonodarné inštitúcie prispôsobovať vývoju. Lebo pred dvadsiatimi rokmi v autorskom zákone nebolo nič o digitálnych právach a postupne sa situácia mení a na to musí reagovať aj legislatíva.
 
Beáta Beláková