Vyhľadávanie
Prozaik a scenárista Peter Pišťanek (1960) zaujal čitateľov i kritikov už svojím debutovým románom Rivers of Babylon (1991) – provokatívnym príbehom z bratislavského podsvetia. Nasledovali ďalšie dve pokračovania s podtitulmi Drevená dedina (1994) a Fredyho koniec (1999), súbor noviel Mladý Dônč (1993), zbierka poviedok Sekerou a nožom (1999, s Dušanom Taragelom) či faktografická kniha o koňaku Živý oheň z vína (2006).
V tomto roku vydal novelu Neva a v novembri mu v rovnakom Vydavateľstve Slovart vychádza aj román Rukojemník situovaný do 60. rokov minulého storočia. V decembri bude mať premiéru rovnomenný film Juraja Nvotu, ktorého scenár napísal Pišťanek spolu s Marianom Urbanom.
Tvoja novela Neva i najnovší román Rukojemník vychádzajú po dlhej spisovateľskej odmlke. Čo ju spôsobilo? Stratil si chuť či ambíciu písať? Chýbala objednávka?
Akosi nebolo o čom písať. Bol som príliš zaneprázdnený inými aktivitami a osobným životom. Chýbala aj motivácia. A predovšetkým, vedel som, že už nemôžem donekonečna omieľať tu vyvetranú poetiku Rivers of Babylon, ktorá mi v 90. rokoch získala krátkodobú popularitu. Musel som pre seba nájsť nový jazyk, nový fundament. Do akej miery sa mi to podarilo, posúdia čitatelia.
Základom románu Rukojemník je scenár rovnomenného filmu, ktorí môžu diváci vidieť v kinách koncom roka. V čom sa líši kniha od filmu?
Kniha nie je novelizáciou scenára, ktorý som vymyslel a napísal s Marianom Urbanom, ale skôr rozšírením a doplnením univerza tohto filmu. Viac postáv, prepracovanejšie prostredie, viac príhod, širší časový záber (film zachytáva zhruba rok v živote hlavného hrdinu, kniha asi päť rokov). Kniha je utkaná zo slov, nie zo situácií, takže sa od filmu líši aj svojím rytmom a náladou. Navyše, film je určený pre rodinné publikum, zatiaľ čo kniha s detským čitateľom ani trochu neráta.
To všetko mi trochu pripomína nostalgickú poetiku Šabacha, Hřebejka a Jarchovského. Mal si pri písaní dilemu, do akej miery v románe realisticky pritvrdiť, alebo si chcel 60. roky podať cez mäkkú optiku detských spomienok?
Nie, prinajmenšom som to ako dilemu necítil. Písal som, ako mi huba narástla. Slobodne. Či je to podané cez mäkkú optiku, alebo nie, nech radšej posúdi čitateľ.
Pôvodný názov románu mal byť Lokomotívy v daždi a mám pocit, že s názvom Rukojemník nie si príliš stotožnený... Z čoho vychádza námet lokomotív?
Hlavný hrdina, osemročný Peter, je milovník železnice a jeho obľúbenou hračkou je elektrický vláčik. Železnica tvorí veľmi dôležitú súčasť jeho sveta, veľa času trávi na miestnej stanici pozorovaním rušňov a prechádzajúcich vlakov. V roku 1968 sa hlavná trať popri jeho obci elektrifikuje a staré parné lokomotívy postupne končia v šrote. Cestu domov si skracuje cez koľajnice a prechádza po dlhej odstavnej koľaji, kde v daždi stoja všetky tie staré, už definitívne vychladnuté rušne. Peter zažije okamih nostalgie, prvýkrát vo svojom detskom živote. Názov knihy som zmenil na poslednú chvíľu, lebo som chcel, aby sa nelíšil od filmového. Ten pôvodný mi však bol bližší – to nepopieram.
Aký je tvoj detský hrdina? Je rovnaký v knihe aj vo filme?
Zhruba áno. Nie je to žiadny precitlivený nešťastník, večný outsider ani rebel bez príčiny. Je normálny, obyčajný chlapec a od svojich kamarátov a spolužiakov sa líši azda iba väčšou mierou empatie. V tomto smere sme sa ideálne zhodli aj s režisérom Jurajom Nvotom, ktorý chcel, aby hlavný hrdina bol síce bystrý a vnímavý pozorovateľ, ale zároveň podnikavý, tak trochu galgan a trochu bitkár.
Časť čitateľov možno očakáva autobiografický román o tvojom detstve, keďže si celé roky spomínal, že by si ešte rád napísal román „o tehliarskej kolónii v Devínskej Novej Vsi“. Nakoľko silná je v Rukojemníkovi autobiografická línia?
Isteže je tam prítomná, veľa príhod je priamo z mojej osobnej skúsenosti, ale rovnako veľa je aj vymyslených, takže to vychádza tak pol na pol. Rozhodne by som to nenazval autobiografickou knihou. Nie som jej hrdinom. Napokon, asi každá kniha ktoréhokoľvek spisovateľa je do istej miery autobiografická, keďže jej autor je niekde vnútri vždy prítomný.
Kde si v tejto svojej knihe (možno podvedome) najviac prítomný?
Ťažko povedať. Najviac asi v rozprávačovi. V tom, čo ťahá za povrázky a prikazuje románovým postavičkám, čo majú robiť. Ale kúsok zo seba som vložil aj do hlavného hrdinu, do jeho arciprotivníka Jara, hrdinovho deda Achbergera, veliteľa miestnej posádky majora Baštu, ba aj do neznesiteľného zupáckeho telocvikára Tomka. Čitateľ ma nájde všade.
Mal si záver vymyslený od úplného začiatku? Líši sa koniec knihy a filmu?
Záver sme vymysleli s Marianom Urbanom pri písaní scenára. A ten knižný sa od filmového v ničom podstatnom nelíši. Povedal by som, že sú identické, ale v knihe je to opísané trochu viac do hĺbky. A najmä sú podrobnejšie rozobrané motivácie – ako došlo k tomu, že to tak skončilo, čo konkrétne tomu predchádzalo... Všetko je vysvetlené a odôvodnené. Vo filme je to len tak voľne načrtnuté, situácia strieda situáciu. Mať štyristo strán rukopisu je niečo celkom iné ako mať poldruha hodiny filmového rozprávania.
Ako si hľadal tón tohto románu? S čím si mal pri jeho dokončovaní a editovaní najväčšie problémy?
Práve s tým, ako správne hovoríš, tónom, som sa natrápil najviac. Bolo mi jasné, že taký ten strohý cool štýl, ktorý ma zadefinoval a zaradil v 90. rokoch, je už staromódny a rozmenený na drobné desiatkami autorov, ktorí prišli po mne. Nóvum teda už vypáchlo a stalo sa z neho klišé. Tak som dlho skúšal všeličo možné, no napokon som stavil na úprimnosť, na to úplne klasické, možno až trochu utárané rozprávačstvo v úplne najtradičnejšom štýle, bez postmoderných štylistických schválností a brechtovských scudzovacích prvkov. Je to také emotívnejšie. Čitatelia zvyknutí na môj odosobnený rozprávačský štýl asi budú spočiatku nesvoji.
Problémom mnohých filmov sú uveriteľné dialógy. Na čom je podľa teba založený dobrý dialóg? Ako si túto formu riešil v knihe a ako vo filme?
V knihe to nijako neriešim, jednoducho akosi viem napísať slušné dialógy. Spontánnosť sa musí trochu pribrúsiť, je vecou štylizácie, aby to vyzeralo živo a autenticky, ale nemám na to recept. Vo filme, z tej našej scenáristickej dvojice Urban a Pišťanek, som to ja, čo píše dialógy. Usilujem sa o stručnosť a lapidárnosť, ale keďže na rozdiel od Urbana už nepatrím do generácie odchovancov Tibora Vichtu, ktorý ich učil nemrhať slovami, ale skôr do verbálne založenej generácie Pulp Fiction a Trainspotting, tak som stále dosť utáraný. Teda aspoň na Nvotov vkus a jeho režijný štýl. Takže sa to často rieši priamo na pľaci, medzi režisérom a hercami. Juraj Nvota hercom dovoľuje mierne si poupraviť dialógy, aby im lepšie sadli do úst. To je v pohode, neprekáža mi to, navyše pri tom nie som, pretože na pľac nechodím – za to ma nikto neplatí. No a keď si moje dialógy upraví taký Milan Lasica, sám geniálny autor par excellence, tak to dokonca vnímam ako veľkú česť.
Je pre teba v tomto príbehu dôležitý humor?
Podľa mňa je v každom príbehu dôležitý humor, no to, čo je a čo nie je humor, je veľmi individuálne. Napríklad vtipy pre mňa nepredstavujú humor, nerozumiem im a neviem sa na nich zasmiať. Také tie frky typu „Ide Jožo a stretne Fera...“ – nič to so mnou nerobí, nudí ma to, vypínam. A zasa, naopak, vidím humor tam, kde ho mnohí nevidia. Za veľkých humoristov považujem napríklad Franza Kafku alebo Eliasa Canettiho.
Dávaš svoj rukopis ešte pred vydaním čítať niekomu zo svojich priateľov a blízkych?
Úryvky som priebežne uverejňoval na Facebooku, aby som mal nejakú spätnú väzbu. Rukopis vo veľmi ranom štádiu som dal čítať Dušanovi Taragelovi, ktorý mi poradil, nech sa na to vykašlem a začnem písať niečo celkom iné. Neposlúchol som. Asi dva roky na to si rozrobený rukopis prečítala moja priateľka, ktorú by som z nejakého lacného lichotenia asi nemohol podozrievať, a bola z neho dosť vytešená. No a potom som ešte nejaké kúsky poslal redaktorke Majke Štefánkovej, ktorá po dokončení robila aj redakciu rukopisu. Reakcia týchto dvoch žien ma uistila, že som asi na dobrej ceste.
Roky sa úspešne venuješ publicistike. Máš pocit, že publicistické písanie ovplyvnilo tvoj literárny štýl?
Tak to netuším. Asi nie. Próza, aspoň tak, ako ju chápem ja, je z princípu veľmi štylizovaný žáner. Ešte aj tú úprimnosť až na kosť treba vlastne predstierať a navodiť s využitím literárnych techník. V publicistike som bol vždy sám za seba. Ale to je skôr minulosť. Už roky píšem len o alkohole do odborných médií. Takú tú publicistiku všedného dňa, fejtóny, stĺpčeky a glosy, som nepísal od zániku internetového magazínu Inland, nástupcu inZinu. To je už takmer desaťročie. Odvtedy mlčím, lebo zadarmo ma písať nebaví, preto ani neblogujem, a zaplatiť ma asi nikto nechce. Ale že by mi to nejako chýbalo, sa veru povedať nedá. Sloboda nie je len možnosť vyjadriť sa ku všetkému možnému, ale aj možnosť mlčať, keď sa človek vyjadriť nepotrebuje a nechce.
Aj napriek tomu – máš v hlave alebo v poznámkach nápady na ďalšie prózy, ktoré by ťa za určitých okolností ešte bavilo napísať?
Nápadov v rôznej fáze vymyslenosti a rozpracovanosti mám desiatky, ale nápad sám osebe je nič, dôležité je vždy precízne spracovanie. Ako raz povedala Elena Akácsová: „Všetko je blbosť, pokiaľ sa to dobre nenapíše.“ Počkajme, ako sa bude predávať Rukojemník, a potom sa uvidí. Pokiaľ by to splnilo moje očakávania a mal by som nejakú motiváciu, rád by som napísal knihu Danosť, to je taký celkom zamotaný príbeh zo súčasnosti, ktorý má svoje korene v 60. rokoch. O nápady núdzu nemám, ale nie je času.
