Storočnicu Zory Jesenskej si pripomíname v rozhovore s literárnou vedkyňou Evou MALITI-FRAŇOVOU

Storočnicu Zory Jesenskej si pripomíname v rozhovore s literárnou vedkyňou Evou MALITI-FRAŇOVOU

Výzva z minulosti

Prekladateľka Zora Jesenská (nar. 3. mája 1909 v Martine) urobila kus práce v literatúre, prekladala z ruštiny, francúzštiny a angličtiny. Bola ostrou publicistkou a kritičkou, búrila sa proti okupačným vojskám, od roku 1969 nesmela publikovať. V roku 1969 Zoru Jesenskú zbili policajti na protisovietskej manifestácii a v tom istom roku vyšiel jej preklad knihy Doktor Živago. Ako to bolo: Keď v januári 1969 na hokejových majstrovstvách sveta v Štokholme vyhralo okupované Československo nad Sovietskym zväzom, začala sa v uliciach Bratislavy spontánna manifestácia. Takmer šesťdesiatročná Zora Jesenská išla spolu so študentmi a skandovala heslá. Sprievod napadli príslušníci verejnej bezpečnosti a ľudia začali utekať. Jesenská sa nerozbehla, kráčala ďalej, a keď dostala obuškom po hlave, spadla a rozbili sa jej okuliare. Po incidente Jesenskú požiadali, aby o tom napísala do českých Listov. V článku První rázné vystoupění policie Slovenské socialistické republiky sa okrem iného vyjadrila: ,,Bez ohledu na svůj věk, jsem dosud schopná hnát se za něčím, ale k útěku před něčím cítím odpor vypěstovaný výchovou!" Po tomto článku Zoru Jesenskú vylúčili z verejného života,  jej preklady prestali publikovať, jej knihy stiahli z obehu. Až do roku 1989 bola zabudnutá a zamlčaná. Niektorí ľudia však mali v knižniciach napríklad jej preklad knižky Borisa Pasternaka Doktor Živago, ktorá je dnes už bibliofílskou raritou, vyšiel v roku 1969 vo vydavateľstve Tatran (preložila ho podľa vydania milánskeho nakladateľa  Feltrinelliho). Doktor Živago sa však dlho nepredával, takmer celý náklad zošrotovali. Prekladateľka aj redaktori nemohli ďalej robiť. Zoru Jesenskú postupne celkom odstavili z literárnej činnosti a do svojej profesie sa naplno nevrátila vlastne nikdy. Po začiatku tzv. normalizácie už ani dlho nežila. Ambiciózna žena sa utrápila z toho, že zostala umlčaná, osamelá. Zomrela 21. decembra 1972, pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine, kde leží celá rodina Jesenských. A teraz sa na ňu už pomaly zabúda. Jej život a dielo zaznamenáva v monografii Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská Eva MALITI-FRAŇOVÁ.

·         Aká bola rodina Zory Jesenskej?

– Vyrastala v takmer ideálnom rodinnom prostredí, panovala v ňom hrejivá láska, veľká súdržnosť. Dušou rodiny bola matka Milina, bývalá ochotnícka herečka, otec Fedor pracoval pre ženský spolok Živena. Zora priam zbožňovala staršieho brata Fedora, lekára, ale aj prekladateľa, ktorý zomrel mladý. A vzorom jej bol strýko Janko Jesenský, uznávaný spisovateľ, po ktorom zdedila básnický talent i ostré pero. Uplatnila ho vo svojich kritikách a v publicistike. Rodinné zázemie či aspoň spomienka na najbližších, keď už neboli medzi živými, sa pre ňu stalo oporou aj v časoch zápasov s vládnou mocou, v ktorých nemala šancu zvíťaziť... 

·         Čo v nej vypestovalo vzdornú povahu?

– Provinčný, ale v tradičnom chápaní vždy kultúrnocentristický Martin jej dal základnú názorovú i svetonázorovú výbavu: bola to kultúrnosť založená na národnej uvedomelosti, kde malo miesto rusofilstvo i európanstvo, kde sa charakter brúsil v konflikte reálneho zla s ideálnymi princípmi dobra, ktoré tu boli vštepované. Myslím, že odtiaľto neskôr dospela k vzdornosti a odbojnosti voči všetkému nepravému, nepravdivému, nespravodlivému, zvlášť ak pochádzalo od politickej vrchnosti. Aj v literatúre ju priťahovali buričské typy, ako Lermontov či Dostojevskij a z našich najmä Timrava – jej kritický a výsmešný nadhľad nad vtedajšou slovenskou realitou...   

·         Aké miesto by si zaslúžila v našej kultúre?

– Je to širší problém a slovenská verejnosť sa v ňom nejaví v najlepšom svetle. Vyzerá to tak, že nám chýba schopnosť vlastnej sebareflexie a svoje osobnosti ani ich prínos pre národné dejiny si nevieme doceniť. A dnes, keď sú mýty a veľké národné túžby všeobecne dávno zrelativizované a zdekonštruované, nám osobnosti národných dejín suplujú momentálne fetiše médií: rôzne televízne hviezdičky. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že Jesenská je na Slovensku v podstate zabudnutá, tak ako mnohí ďalší, ktorí tu žili a niečo mimoriadne vytvorili.

·         Obstoja jej preklady ešte dnes, aké boli jej najvýznamnejšie pracovné činy?

– Vynikla predovšetkým ako špičková umelecká prekladateľka. V mladosti písala aj básne a poviedky a asi by z nej bola dobrá spisovateľka či poetka, ale prekladateľstvo ju napĺňalo a tešilo. Na jej prekladoch sa podpísala radosť z tvorivej práce, preto boli také obľúbené a čítané. Nazdávam sa, že v nových časoch sa mohli vydať niektoré jej preklady ruskej klasiky a po oprášení sa mohli v divadlách hrať aj jej preklady Shakespearových drám, vytvorené spolu s manželom Jánom Roznerom. No ako to býva, realita je iná, než by sa nám žiadalo.

·         Ako to bolo s Doktorom Živagom?

– Originálny rukopis slávneho románu Borisa Pasternaka prepašovali zo Sovietskeho zväzu na Západ, kde ho vydalo nakladateľstvo Feltrinelli. V Taliansku vraj vydali celú knihu o tom, ako to celé bolo, aj s udalosťami okolo Nobelovej ceny pre autora. U nás sa vtedy do tiráže napísalo, že dielo bolo preložené z vydania moskovského vydavateľstva Zemľa i fabrika, čo bolo samozrejme vymyslené... Na Slovensku sme mali román preložený už v roku 1969 (vtedy ho nemali ani v Čechách, ani v iných krajinách východného bloku), no v Pasternakovej domovine vyšiel až počas „perestrojky“ v roku 1988.

·         Bola Zora Jesenská v osobnom živote šťastná? Mal na jej postojoch a výkonoch podiel manžel? 

– Jej životom bola predovšetkým práca, v ktorej sa naplno realizovala. Šťastie – to bol naozaj vydarený preklad nejakého vynikajúceho diela. Aj s manželom tvorili veľmi dobre zohraný pracovný tím, bolo v ňom však miesto aj pre cit a nehu. Keďže nemala deti, dosť sa venovala mládeži; v ruskom seminári na UK vychovala celú plejádu prekladateliek-rusistiek, ktoré sa pokladajú za žiačky Jesenskej, ako Ružena Dvořáková-Žiaranová, Viera Marušiaková, Soňa Čechová a ďalšie. Jej osobný život bol naplnený viac tragickými pocitmi. Veľmi skoro jej zomrel milovaný brat Fedor, neskôr v Tatrách zahynula aj jeho dcéra Zorka, Jesenskej neter a krstňa, ktorá jej bola až prekvapivo podobná. To všetko veľmi ťažko prežívala. 

·         Čo vás pri bádaní najviac prekvapilo?

– Odkrývala sa mi vo vzťahoch s najbližšími, či už to bol jej nežný vzťah k rodičom, alebo priam materská láska k manželovi, ktorý bol o 13 rokov mladší. Naozaj mala v sebe veľmi veľa citu a lásky k tým, ktorých ľúbila, asi preto dokázala tak vášnivo bojovať s nepriateľmi. Veľa o jej povahe a osobnostných črtách mi dali archívne materiály. Korešpondencia, zápisky... celkovo mala akýsi posvätný vzťah k písaniu papieru, odkladala si dokonca všetky účtenky a pokladničné doklady o honorároch...  

* Dala by sa rátať k slovenským feministkám?

– Z historického odstupu si myslím, že vo svojom čase a prostredí to bola feministka, a nielen preto, že pôsobila v ženskom hnutí v spolku Živena. Mala radikálne názory a presadzovala ich radikálne, v polemikách a zápasoch s protivníkmi, čo boli samozrejme väčšinou muži. V dejinách našej kultúry svojím zástojom predstavuje naozaj individuálny a výnimočne autonómny ženský hlas.   

* V čom je stále aktuálna a moderná? Je to hrdinka alebo provokatérka? Prečo je stále tabuizovaná?

– Osobne obdivujem jej schopnosť nebáť sa mať vlastný názor, keď všetci tvrdia niečo celkom iné a zo všetkých síl za tento svoj názor bojovať. A to za okolnosti, keď bolo hlásanie odlišného názoru z každej stránky nebezpečné. Premýšľam tiež o tom, ako sa k takej odvahe dopracovala bytosť, ktorá bola „iba“ žena a „iba“ prekladateľka... K hrdinstvu neraz patrí aj istý druh veľmi ušľachtilého provokatérstva. Už len fakt, že človek vyprovokuje sám seba k nejakému hrdinskému činu. Zdá sa, že naše prostredie, historicky poznačené nedostatkom smelosti aj sebavedomia, asi nie je schopné takúto výnimočnosť stráviť – aj o tom svedčí tabuizácia Zory Jesenskej. Akoby naďalej ostávala provokujúcou výzvou obrátenou do budúcnosti.    

Elena Dvořáková