Vyhľadávanie
Básnik, prozaik a publicista Peter ŠULEJ (nar. 1967 v Banskej Bystrici) je od roku 1994 editorom a majiteľom vydavateľstva Drewo a srd. Vydal básnickú trilógiu Porno (1994), Kult (1996) a Pop (1998), súbor troch sci-fi poviedok Misia (1995), Generator X (s A. Hablákom, P. Maczovszkým a M. Habajom, 1999) a v tom istom roku Hmlovina, vlani mu vyšla zbierka poviedok Elektronik café a zatiaľ jeho poslednou zbierkou básní je Návrat veľkého romantika. Je redaktorom a vydavateľom štrvťročníka o súčasnom umení VLNA.
* Ak zrekapitulujem tvoje účinkovanie na literárnej scéne, vychádza mi z toho prinajmenšom trojkombinácia – si na čele vydavateľstva Drewo a srd, venuješ sa vlastnej tvorbe a vydávaš a rediguješ časopis VLNA. Súvisí viacrozmernosť s tvojou povahou?
– Samozrejme, nikdy v živote som netúžil spájať také rozdielne aktivity, akými sú umelecké a ekonomické činnosti. Dá sa teda povedať, že som sa stal vydavateľom pod tlakom okolností, respektíve niektorí do seba zahľadení autori sa ho zo mňa usilujú urobiť. Poprípade si ma mýlia s literárnym agentom, ktorého by som aj ja sám potreboval. Pritom vydávanie nonprofitnej literatúry je všade na svete doménou buď vydavateľských korporácií, ktoré si to môžu dovoliť, alebo skupiny zainteresovaných literátov. Typickým príkladom druhého variantu je Slovinsko, kde väčšina básnikov a prozaikov pôsobí vo vydavateľstvách, v ktorých majú často aj vlastnícke záujmy. Tak sa vytvára platforma na prezentáciu ich tvorby. Treba povedať, že efektívnosť tohto systému dokazuje množstvo publikovaných zahraničných prekladov, a to nielen v európskych krajinách. To, že som vydavateľstvo Drewo a srd počas ôsmich rokov nedokázal pretransformovať na vyššiu úroveň, je asi moja chyba. DAS nie je ani Gallimard, ani funkčný literárny krúžok. Vytvorenie širšej umeleckej platformy sa teda realizuje skôr v Občianskom združení VLNA, ktoré je vydavateľom rovnomenného časopisu. Aj tu sú problémy s ľuďmi či s kvalitnými príspevkami… Hoci občas viazne komunikácia a koncepcie sa tvoria na pochode, myslím si, že výsledok stojí za to. Nechcem, aby to vyzeralo ako vystatovanie, ale domnievam sa, že náš časopis je v súčasnosti na špici medzi umelecko-kultúrnymi časopismi. Na druhej strane – je to pozícia jednookého medzi slepými.
* Drewo a srd sa udomácnilo na knižnom trhu so stratégiou, ktorá bez väčších okolkov kladie vedľa seba progresívne orientovaných domácich autorov s často veľmi zvučnými menami svetového formátu. Bude táto tendencia pokračovať, alebo ju vydavateľstvo obmení či výraznejšie zmení?
– V súčasnosti prebieha aj na Slovensku monopolizácia trhu. To znamená, že prežijú len najsilnejší. Rôzne „záchranné“ akcie zahraničných nadácií na diferenciáciu vydavateľskej sféry, bohužiaľ, nevyšli a paradoxne viedli práve k spomínanej monopolizácii. Niekoľko menších vydavateľstiev už nadobro zaniklo, respektíve utlmilo činnosť, alebo sa ich one-man-show dostala do polohy výstredného hobby. Mne neostáva nič iné, len produkovať viac a viac komerčne úspešných titulov. Aby nedošlo k dezinterpretácii, myslím tým napríklad tituly ako Beckettovu hru Čakanie na Godota či Faberove poviedky, ktoré vyšli pod názvom Raz určite zaprší. Vo vydávaní poézie by som, samozrejme, chcel pokračovať aj naďalej, ale náklad sa asi bude musieť zmeniť na limitovanú edíciu, čo sa následne premietne aj do ceny publikácie.
* Máš nejaké nesplnené vydavateľské sny? Sú nejaké tituly alebo autori, ktorí provokujú tvoju profesionálnu ctižiadostivosť?
– Dosť dobre asi nerozumiem, čo znamená slovo „profesionál“. Podľa mňa ide o zaklínadlo z prostredia reklamných agentúr. Kto je profesionál? Je to ten, ktorý za svoju prácu dostáva zaplatené a usiluje sa ju robiť tak dobre, aby mal čoraz viac? Potom je profesionálkou aj pani, ktorá vydáva toaletný papier na WC. Profesionálom v takomto vnímaní určite nie som, pretože za takýchto predpokladov by som nevydal asi deväťdesiatdeväť percent kníh, ktoré tvoria aktuálnu katalógovú produkciu vydavateľstva Drewo a srd. Ďalej je tu absolútne neprijateľná juxtapozícia: amatér – profesionál. Existuje niečo také ako amatérsky spisovateľ, herec, výtvarník, hudobník? Určite nie. Je len literatúra, divadlo, výtvarné umenie, hudba. Tak vlastne môžem hovoriť len o čitateľských snoch. Určite by som si rád prečítal viac prekladov zo súčasnej európskej literatúry, ale aj prekladov z knižnej produkcie pre nás exotických krajín, o ktorých máme značne skreslené predstavy a jedine literatúra nám ich môže pomôcť skorigovať bez toho, aby sme danú krajinu navštívili. Alebo, práve literatúra môže podnietiť ich návštevu. Určite by som si rád prečítal aj nejaké zaujímavé sci-fi romány. Keďže ostatné vydavateľstvá moje čitateľské túžby nenapĺňajú, je dosť možné, že nakoniec sa podobné diela objavia z Drewa a srdu.
* Do akej miery je pre teba ako vydavateľa pri zostavovaní edičného plánu dôležité slovíčko „aktuálnosť“?
– Aktuálnosť je opäť slovíčko nejasného významu, ale nechcem zbytočne filozofovať. V podstate reagujem na ponuku autorov (pri domácej scéne) prekladateľov a zahraničných vydavateľov s podobným zameraním, aké má DAS, ktorých edičné katalógy pravidelne študujem. Následne sa usilujem pre vybrané projekty vybaviť príslušné granty. Jednoduché, a také neprofesionálne, sic!
* Vnímaš vydavateľskú činnosť ako niečo silne ovplyvnené tvojím osobným čitateľským vkusom?
– Usilujem sa vniesť do vydávania čo najviac prvkov punku a anarchie, a tak je mojím snom čítať knihu až po tom, čo vyjde, pretože sa nechcem pripraviť o čitateľský zážitok. To, samozrejme, predpokladá mať dobrých spolupracovníkov – prekladateľov, redaktorov, grafikov. Mám to šťastie, že som stretol takých ľudí, akými sú špičková prekladateľka Michaela Jurovská, redaktorka Vierka Prokešová či moja dlhodobá spolupracovníčka, viac než grafička, Jana Slezáková. Veľmi dobre sa nám pri tvorbe časopisu Vlna spolupracuje aj s grafikom Janom Šickom a s korektorom a redaktorom Karolom Chmelom či s Danou Haluškovou. Takže odosobniť sa viem aj úplne a myslím si, že v budúcnosti bude táto vlastnosť viac než potrebná. Neviem si predstaviť, že by som čítal päťdesiat až sto kníh ročne. Toto sú totiž cifry, ku ktorým sa bude vydavateľstvo musieť v najbližšej dobe priblížiť, ak chce prežiť a výrazne nezasahovať do svojej edičnej činnosti. Jednoducho povedané, ak sa má udržať kvalita, musí sa zvýšiť kvantita.
* Skús stručne charakterizovať svoj čitateľský vkus, ako sa postupom času menil a vyvíjal?
– Môj čitateľský vkus sa de facto až tak nemenil. Od povinných jázd –Verne, Dumas, Joyce, Proust, Saint-John Perse, Tolstoj, Dostojevskij, britskí romantici atď. – z obdobia detstva a tínedžerských rokov sa ustálil na vyhľadávaní literatúry, ktorá pre mňa otvára okná do iných, mne nepoznaných svetov, a ktorá mi osvetlí realitu z rôznych uhlov a dokáže mi ju viac priblížiť. Nemám žiadne druhové, žánrové ani tematické vymedzenia.
* Nijaký autor nemá rád striktné škatuľkovanie a prísnu kategorizáciu. Keby som napriek tomu vyčlenila nálepky: básnik, prozaik a, povedzme, recenzent – ku ktorej role by si sa prihlásil ako k najpriliehavejšej tvojmu naturelu?
– Recenzenta asi vynechajme. Keď sa človek pohybuje na literárnej scéne, skôr či neskôr sa k tejto činnosti dostane. Poéziu a prózu by som tiež nestaval proti sebe. U mňa je to rozhodne súčasť jedného balíka. Často sa motívy, reálie, ale i charaktery v mojich básňach zhodujú s tými z poviedok, navzájom sa dopĺňajú a vytvárajú tak vlastne širšiu interpretačnú sieť.
* Čím si vlastne literárne začínal?
– Začínal som sci-fi poviedkami. Prvá mi vyšla v školskom časopise Strednej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici Baník – Hutník ako pätnásťročnému, vzápätí sa v ňom objavili aj nejaké larválne básnické pokusy. Neskôr som publikoval sci-fi poviedky v Elektróne či v českom časopise Ikárie. Prvýkrát som poslal básne do Dotykov až po nežnej revolúcii. Vtedajší redaktor mi v podobe cyklostylovaného listu odpovedal, že moje básne nespĺňajú kvalitatívne požiadavky na uverejnenie v ich časopise a že by som si mal preštudovať viac z literárnej teórie, konkrétne niečo o tvorbe veršov. Keďže sa mi táto požiadavka zdala nesplniteľná, vydal som si v zbierke Porno svoje „veršíky“ sám, už pod značkou DAS. Prvú „normálnu“ fiction poviedku mi časopisecky uverejnili až po tridsiatke, aj to pod pseudonymom.
* Tvoje staršie poetické texty neboli veľmi komunikatívne, pretože si deformoval syntax a používal metatextovú lexiku. Tie novšie – Návrat veľkého romantika – sú štylizované do menej extrémnych polôh. Prehodnotil si radikálne svoju metódu, alebo je to nepozorovaný prirodzený vývoj?
– Každá tvorba prebieha v určitom čase a priestore. Ja viem, znie to otrepane, ale musím nejako začať. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov, keď vznikali básne z trilógie Porno – Kult – Pop, sa mi zdalo, že priestor pre takto ladenú poéziu tu určite je. Bolo treba radikálne zmeniť literárny diskurz, a to sa mne a mojim vtedajším súpútnikom z DAS-u – alebo ak mám použiť výraz Jaroslava Šranka z Text Generation – určite podarilo. Cítil som potrebu dištancovať sa od dovtedy napísaného, od minulosti socialistického štátu, v ktorom som vyrastal. Išlo o to, aby sa vytvorila nová poetika, aby sa neskôr dalo písať úplne voľne… Napríklad aj bez formálnych experimentov – ako je to v Romantikovi. Pokiaľ ide o fenomén pôvodnosti a autentickosti, myslím si, že v mojich básňach i poviedkach je dostatočné množstvo vlastných nápadov a aj čitateľná osobná skúsenosť. Je komické tvrdiť čosi o cudzích vplyvoch a vypožičaných zdrojoch, pretože keď som ponúkol poviedku Snajper do nemenovaného slovenského sci-fi časopisu, odmietli ju uverejniť s tým, že je v nej minimum fantastického ozvláštnenia. Vyzerá to tak, že nikdy som technológiami fascinovaný nebol. Využíval som a ďalej využívam techniku extrapolácie, aby som vytvoril nový pohľad na súčasnosť, na každodenný život. Vedecko-fantastické ozvláštnenie slúži len ako vyskočenie zo systému. Umožňuje nadhľad, pohľad z iného uhla. Takisto využívam rôzne postmoderné techniky (apropriácia, remix, parazitujúce a vírusové fragmenty, strih, hypertextualitu) dnes už celkom bežné aj v našej spisbe. Naozaj nič nepreferujem. Viem si predstaviť čokoľvek, aj to, že by som jedného dňa dokončil svoju rozpracovanú pornografickú poviedku s výrazne autentickým nábojom. Myslím si, že to je naozaj výzva.
* Ako vnímaš svoju autorskú metódu a nakoľko do nej zapájaš osobnú skúsenosť?
– Téma originality, eklektizmu, epigónstva či nebodaj plagiátorstva sú – a zrejme aj budú – v umení večné a ja to asi na pár riadkoch nevyriešim. Ak však mám hovoriť o literatúre, konkrétne o sci-fi literatúre, musím konštatovať, že je naozaj ťažké, ak nie priam nemožné vyhnúť sa vzoru. Je to dané historicky (tradícia sci-fi v anglofónnych literatúrach), sociálne (predsa len – v západných spoločnostiach je tých hi-tech o čosi viac a najmä sú verejne prístupnejšie) či jazykovo (hegemónia anglického jazyka). Mix technológie a punkovej estetiky nazývaný kyberpunk je iste jedným z najvýraznejších literárnych prúdov a jeho formálne znaky sú prítomné aj v niektorých mojich poviedkach, ako sú prítomné v poviedkach ďalších stoviek či tisícok autorov po celom svete. Samozrejme, tieto znaky sú druhotné. Dôležitý je môj (autorov) subjektívny vklad, nápady, koncepty, myšlienky a v konečnom dôsledku aj spracovanie. Nakoľko sú zaujímavé, to už musí posúdiť čitateľ.
* Michal Hvorecký popiera, žeby bol kyberpunkovým autorom v pravom zmysle slova. Ako to vyzerá s tvojou príchylnosťou k tomuto žánru?
– Isteže, Michal Hvorecký nie je kyberpunkový autor, avšak formálne znaky tohto štýlu môžeme objaviť vo viacerých jeho poviedkach, najmä z prvej poviedkovej knihy. Ale prvky kyberpunku môžeme rovnako nájsť u Habaja, Huslicu, Čárskeho a u mnohých ďalších. Na spracovávanie technologických tém mám podobný názor ako na spracovávanie historických, hororových, komediálnych a ešte neviem akých tém. Treba ich spracovať dobre, zaujímavo a čitateľsky príťažlivo, tak aby si z nich čitateľ odniesol niečo viac ako len tematické očarenie.
* Pokiaľ ide o tvoje poviedky, ktorú z nich považuješ za svoju „srdcovku“, ktorá obstojí aj pri akomkoľvek prísnom spätnom pohľade? Za akých okolností vznikala?
– Vždy je najlepšia tá posledná. Posledná uverejnená bola Das Modul, ktorú mám naozaj veľmi rád. Keď si ju niekedy prečítam, vždy sa mi na jej konci tlačia do očí slzy. A pokiaľ ide o jej vznik… veľmi dlho som nemal nič, len názov a potom prišla do môjho života Súz…
* A báseň?
– V podstate platí to isté. Z Romantika mám najradšej Highlandera, Futurial, Femme fatale informačného veku a iné. Zo starších určite Starmana a Postindustriálnu romantiku.
* Akým typom autora si – márnomyseľným, ktorý podráždene reaguje na akékoľvek kritické pripomienky, alebo natoľko presvedčeným o správnosti svojej metódy, že ho žiadna recenzia výrazne nevyvedie z miery?
– Vždy mám radosť, keď o mne niekto niečo napíše. Ide predsa o to, aby sa vyprodukovalo čo najviac metatextov o pôvodnom texte. Myslím si, že to je priam axióma. A napokon – aj negatívna reklama je reklama.
* Spomenul si sebarealizáciu v projekte časopisu VLNA. Ako sa zrodil nápad vydávať tento časopis?
– Keď sme roku 1999 časopis zakladali, chceli sme vytvoriť moderný časopis so zameraním na súčasné umenie a kultúru, s progresívnou grafikou, popovým obsahom, kultúrnym manažmentom… Vtedajšie časopisy boli (a bohužiaľ aj sú) naozaj konzervatívne, alebo striktne vedecké. Pritom boli bežne v distribúcii ponúkané širokej verejnosti, ktorá ich, samozrejme, nemohla stráviť. Preto sa ich predaj asi nikdy nedostal nad 500 kusov. Podobné (ne)periodiká v zahraničí málokedy opustia akademickú pôdu. Naopak, široko distribuované periodiká hýria farbami, vtipom, nadhľadom, je v nich priestor na experiment a kreativitu, nechýbajú reklamné plochy… Pravdaže, veľmi rýchlo sme pochopili, že vďaka špecifickým pomerom v našej domovine nie je až také ľahké dosiahnuť vytúžený efekt.
* Na základe čoho sa vytváral tím ľudí okolo VLNY?
– Na základe kamarátstva, ako inak. Ja, Jano Šimko a Zuzana Očenášová sme sa poznali viac rokov a spojenie literatúry, divadla a filmu nám pripadalo ideálne. Hneď pri príprave prvého čísla sa k nám pridala Beata Jablonská ako zodpovedná redaktorka pre výtvarné umenie a Zuzana Vachová pre hudbu.
* Vyprofilovala sa cieľová skupina čitateľov periodika inak ako to tvorcovia v začiatkoch očakávali?
– Nie, myslím, že nie. Problém nie je s profiláciou cieľovej skupiny, ale s jej veľkosťou. Pravdu povediac, predpokladali sme, že prehupnúť sa cez magickú hranicu 1000 kusov by nemal byť problém. Náš najväčší náklad bol zatiaľ 900 kusov. Na druhej strane – náš sklad nie je prepchatý a remitenda je takmer nulová.
* Je distribúcia časopisu bezproblémová?
– Bezproblééémová? Žartuješ. Distribúcia v tomto štáte je ten najväčší problém. Dá sa povedať, že širokospektrálna a zároveň celoplošná distribúcia neexistuje. To sa týka tak časopisov, ako aj kníh. Aby sa dostali k čitateľom, musím využívať služby až šiestich distribúcií a niektoré kníhkupectvá zásobovať sám, a napriek tomu sú, hlavne v menších mestách a obciach, problémy zohnať knihy DAS-u. Náš distribučný systém je určite svetová rarita.
* Naznačil si, že z času na čas sa vyskytnú problémy s udržiavaním koncepcie a s kvalitou príspevkov do VLNY.
– Bratislava je jednoducho príliš malá a zvyšok Slovenska sa naozaj občas tvári, ako keby spadol z višne. Myslím, že viem, o čom hovorím, pretože som žil v Banskej Bystrici až do svojich tridsiatich rokov a predtým som študoval v Košiciach (prepáč Erik). Tým, že Jano Šimko pôsobil v Prahe a Zuzana bola v Budapešti, podarilo sa nám osloviť úplne iné spektrum autorov, aké môžete nájsť v iných rovnako zameraných časopisoch. Na druhej strane sa redakcia po štyroch rokoch takmer kompletne vymenila. Literatúru má spolu so mnou na starosti Jaroslav Šrank, výtvarné umenie Vlado Janček a Michal Moravčík, film Ivana Moncoľová. Máme dokonca dve redaktorky, ale stále nám absentuje hudba (ak by mal niekto záujem…). Takže z pôvodnej zostavy sme ostali len moja maličkosť s Janom Šimkom a s naším grafikom Janom Šickom. Bez neho by sme naozaj boli úplne iný časopis.
* Bude VLNA aj v budúcnosti dôsledne monotematická?
– Budeme sa o to rozhodne usilovať a rovnako aj o jedno „národné číslo“ ročne. Po „britskom“ a „poľskom“ by v októbri malo vyjsť číslo venované francúzskemu umeniu a kultúre.
* Čo tvoje vyhliadky na ďalšie účinkovanie na literárnej scéne? Máš veľa nenaplnených ambícií, alebo cítiš, že zenit už bol a potreba vyjadrovať sa písaním dočasne – alebo i úplne – slabne?
– Pravdu povediac, nikdy som netrpel grafomániou. V mojej poslednej prozaickej knihe Elektronik Café sa nachádzajú poviedky, ktoré som napísal počas desiatich rokov. Posledná básnická zbierka vyšla vo februári roku 2002, takže si myslím, že nie je dôvod kamkoľvek sa ponáhľať.
* Nakoľko je pre teba písanie prioritné? Vieš si predstaviť aj nejakú alternatívnu verziu budúcej životnej cesty, v ktorej by aktivity na poli literatúry nehrali až takú výraznú rolu?
– Ale áno. Surfovanie na Havaji bol vždy môj sen.
Zhovárala sa Zuzana Belková
