Vyhľadávanie
ČÍM ŽIJE LITERATÚRA
Dnes na naše anketové otázky odpovedá Svetlana ŽUCHOVÁ (1976), ktorá sa písaniu venuje popri doktorandskom štúdiu psychológie. Striedavo žije v Bratislave a vo Viedni. Poviedky publikovala v literárnych časopisoch, roku 2002 debutovala zbierkou poviedok Dulce de Lechce, získala za ňu prémiu Literárneho fondu. Po úspechoch v literárnej súťaži Poviedka 2001 a Poviedka 2005 jej vyšla koncom roka 2006 novela Yesim, s ktorou sa dostala do finále súťaže Anasoft Litera. Z angličtiny a nemčiny prekladá odborné publikácie z psychológie a divadelné hry.
– Myslím, že slovenskej literatúre sa do „každodenného života“ darí prenikať len málo. Závisí samozrejme od toho, koho každodenný život máme na mysli. A možno aj, čo považujeme za slovenskú literatúru. Pracovala som istý čas v nemocnici mimo Bratislavy, a kolegovia – vzdelaní ľudia viac-menej so záujmom o kultúru (chodili napríklad na divadelné predstavenia, keď v kultúrnom dome hosťovalo bratislavské divadlo, alebo na filmový festival, ktorý sa neďaleko konal), poznali, resp. čítali zo slovenskej literatúry Matkina a Hvoreckého. Ešte sa relatívne vie o súťaži Poviedka, hoci skôr sa asi „vie“ o tom, že existuje, ako o tom, kto ju vyhral, či aké knihy z nej potom vzišli. Zúčastňovať sa na literárnom živote sa na Slovensku, myslím, považuje za dosť bizarný koníček, hoci svojím spôsobom príťažlivý, exotický, predsa však za dosť neštandardný. Ale azda je to tak s literatúrou všeobecne, nielen so slovenskou.
– Asi odpoviem veľmi pragmaticky, ale chýbajú najmä peniaze. Možno teraz niekto povie, či nechýbajú najmä dobrí autori, ale ja si myslím, že dobrí autori sa nemôžu zrodiť či sa udržať, keď musia pracovať na plné úväzky v reklamných agentúrach a neviem, kde všade, a písanie je potom naozaj len „bizarným koníčkom“. Navyše, ani obraz „literatúry“ či „spisovateľa“ sa nezmení. Minule sa niekto pohoršoval nad tým, že Anasoft Litera je dotovaná takou vysokou sumou. Ľudia ani nerátajú s tým, že za takú periférnu záležitosť ako napísanie knižky by niekto mohol dostať toľko peňazí. Spisovateľ je per definitionem úbožiak, ktorý sa z vlastnej vôle a z vlastnej hlúposti rozhodol venovať sa svojej neperspektívnej záľube, večne nemá peniaze, chodí v ošúchaných šatách, pije a po nociach si niečo spisuje. A, žiaľ, neraz je to pravda. Ale pri takomto obraze spisovateľa sa nemožno čudovať, že spisovateľov nikto neberie vážne.
Takže jednak väčšina spisovateľov nemá na to, aby boli naozaj spisovatelia „na plný úväzok“ (z čoho by v mnohých prípadoch plynula aj kvalitnejšia literatúra, lepší autori), jednak nie sú peniaze na to, aby sa – keby už aj existovala – kvalitná literatúra sprístupnila, distribuovala, aby sa jej robila reklama apod.. Snáď každý časopis, ktorý vznikne, o chvíľu zas zanikne, lebo „naň nie sú peniaze“, a ak nezanikne, tak je vlastne permanentne na pokraji zániku.
podpis
