Vyhľadávanie
Tomáš Klepoch (1981) žije v Bratislave. Svoje dosiaľ najvýznamnejšie ocenenie získal za ilustrácie knižky Ruda Slobodu určenej mladým čitateľom Ako som sa stal mudrcom (Vydavateľstvo Slovart 2010).
V súťažnej časti expozície 23. ročníka BIB v bratislavskom Dome umenia na Nám. SNP si môžete pozrieť ešte do 26. októbra aj kolekciu slovenských knižných ilustrácií našich 15 autorov (Z. Bočkayová-Bruncková, P. Čisárik, M. Dusíková, K. Ilkovičová, M. Kellenberger, J. Kiselová-Siteková, F. Lipták, T. Klepoch, J. Martiška, M. Maťátko, S. Mydlo, D. Olejníková, Ľ. Suchalová, P. Uchnár a D. Ursíny). Vystavené diela ponúkajú v pomerne širokom generačnom zastúpení rôzne názory a prístupy k ilustračnej tvorbe. Medzinárodná porota spomedzi diel našich výtvarníkov vybrala ilustrácie Tomáša Klepocha a udelila mu Zlaté jablko. Ocenila jeho prístup, ktorým nepodceňuje dieťa, jeho ilustrácie sú určené všetkým bez rozdielu veku, ako aj novú technológiu kresby pomocou počítača.
• Aké sú vaše inšpiračné zdroje?
– Na inšpiráciu potrebujem vždy surový stav, nielen džús, ale aj ovocie. Keď sa prelúskam k nahote, potom si ju začnem obliekať. Často mi to trvá dlho, ale keď sa už dostanem k podstate, potom by som pracoval do zomretia. Niekedy si len kreslím kódy nápadov, navršujem informácie, skladám a komponujem veci. Informácie si potom zháňam na internete, v časopisoch, knihách. Čistím námet. Diplomovú prácu som robil na tému spojenú s múzeom, dokonca som tam aj pracoval, dostával sa priamo do kontaktu s exponátmi, strávil som v muzeálnej knižnici hordy hodín. Medzi stáročnými knihami som nasával atmosféru. Nemám rád, keď sa niekto tvári, že je tu všetko v poriadku, obláčiky sú ružové a celý svet je fajn. V raji by som nechcel žiť ani päť minút, potrebujem sem-tam cítiť, že oheň aj páli. Ak vidím niekoho, že sa snaží správať podľa nejakej mnohokrát vykonštruovanej predlohy, tak si poviem, hej počuj, ja sa tu nechcem rozprávať s nejakým obalom. V umeleckej tvorbe sa tieto veci potom pretavujú do neúprimností, prázdnych obalov, ktoré vo vnútri nič nenesú, alebo informáciu, ktorú autor iba nasypal a vôbec ju nemá zažitú pod kožou, nemá od nej ušpinené prsty.
• Ktorí z ilustrátorov sa pre vás najviac blížia k pateticky znejúcemu označeniu vzor?
– Hah, to je fakt patetické, keď to mám špecifikovať vo vzťahu k výtvarnému umeniu. Myslím, že veľmi dôležitý človek je pre mňa Miloš Kopták, môj prvý učiteľ kresby, neskôr kamarát. Pozeral som do jeho ateliéru v škole na nadstavbe s otvorenými ústami, nasával fluidum. On je totiž všestranný a má vždy obrovský zápal pre vec. Popri svojej tvorbe rozdúchal mnohé aktivity, napríklad Asociáciu ilustrátorov alebo vydavateľstvo, ktoré pomohli mnohým výtvarníkom, vrátane mňa. Ďalej to môžu byť výtvarníci, ako Juraj Horváth, Franta Skála. Sú to ľudia s obrovským nadaním, dosiahli veľké úspechy, ale neprerástlo im to cez hlavu.
• Ilustrácia je súčasťou knižky. Vyberá si text vás, alebo vy si vyberáte text?
– Áno, ilustrácia je súčasťou knižky, nie je to samostatný obrázok. Poskytuje dielu ďalší nadstavbový rozmer. Keď si človek prešuští ilustrovanú knihu, je to ako malý film, obsah a obraz sú v pohybe. Vzniká napätie medzi obrazom a textom, text a jeho vizuálna stránka, to znamená ďalšiu dimenziu, tou je typografia, ďalej materiál a formát knihy – layout, a tak ďalej. Všetko so všetkým súvisí. Ilustrátor, to je až rehoľné remeslo, pri ktorom človek musí rozmýšľať veľmi komplexne. Aj vynikajúce ilustrácie vie nakoniec potopiť nudné rozloženie, zlý výber formátu a často aj dizajn. Či si vyberám text ja? Nie, zatiaľ som neodmietol žiaden, ktorý prišiel. Ak práve nepracujem, začínam v hlave koketovať s obľúbenými knihami.
• Žijete a pracujete v Devínskej Novej Vsi, rodisku a pôsobisku Rudolfa Slobodu. Čo pre vás znamená stretnutie s týmto spisovateľom v priestore knižky pre deti?
– V Devínskej žijem pomerne krátko a málo, celý život som prežil na periférii v Petržalke. Z Devínskej pochádza však veľká časť mojej rodiny a môj otec tam neskôr postavil dom, teraz tam mám len takú základňu. Momentálne pracujem a žijem v Cvernovke, kde mám ateliér. Slobodu poznali zo starších obyvateľov Devínskej skoro všetci, Rudo chodieval „rozjímať“ aj na kopec nad záhradu mojej prababičky. Vždy som vnímal Devínsku Novú Ves ako zvláštny a krásny svet, mám odtiaľ veľmi silné vizuálne zážitky. V knihe Ruda Slobodu bolo veľa vecí napísaných tak, akoby sa rozprávali u prababičky v kuchyni, a ja som takéto historky počúval s koláčom v ruke.
• Ako vnímate fakt, že ilustrácia kníh beletrie pre dospelých čitateľov v posledných desaťročiach, prinajmenšom na Slovensku, v podstate zanikla?
– Je mi z toho smutno, je to, ako keby sme v spektre športu nehrali futbal. To už ani nehovorím o nejakej inej než štandardnej úprave, mám na mysli grafickú úpravu kníh, ktorá sa u nás veľmi často ešte stále podceňuje. Vydavateľ sa spolieha na akýsi šém, zaklínadlo, magickú formulu dobrého titulu, ktorý ho predá, a je vlastne jedno, ako vyzerá. Možno je tu loptička aj na strane čitateľa. Dúfam, že v budúcnosti sa to zmení, pretože napríklad Saroyanov Tracyho Tiger s ilustráciami Martiny Matlovičovej je malým pokladom v knižnici, a verím, že náklad je už od samej dobroty rozpredaný. Tak isto sa teším aj na ďalšie delikatesy z domácej tvorby, o ktorých viem, že majú čoskoro prísť na trh. Dúfam, že sa to rozbehne, a týmto apelujem na ostatných vydavateľov. To je vážne práca, ktorú by som si rád skúsil.
• Aký je váš ilustrátorský sen?
– Mať vlastného spisovateľa, teda kolegu, niečo, čo sa často vyskytuje v hudbe, napríklad tandem Štrpka – Ursíny. Viem si predstaviť, že na takejto platforme sa kniha dá vycibriť do dokonalosti. Rád by som ilustroval niečo ako je Majster a Margaréta od Bulgakova, alebo pôvodné texty slovenských rozprávok od Dobšinského.
