Vyhľadávanie
Do súčasnej prozaickej tvorby si vstúpil ako zrelý muž trojicou románov. Takýto razantný vstup je u nás výnimočný. kde sa v tebe nabralo toľko invencie i schopnosti položiť ju na papier rovno románovým „spôsobom“?
S písaním je to ako s haiku: jeho podstata je jednoduchšia, ako sa mnohým autorom zdá. Haiku (a takisto aj dôvod napísania básne či románu) je pocit zo skutočnosti, ktorá sa z akéhosi existenčného dôvodu odohráva naraz vonku aj dnu. Haiku je kombináciou slabík z tohto pocitu; slabík, ktoré sa v každom jazyku akosi prirodzene stretnú v slovách ako báseň v melódii myšlienky, ktorá slová láka, či ako román v dychu postáv, vo fabulovaní ich, autorovho alebo nášho života. Takže, ako vidíš, invencia je len niekde popritom.
A zrelý spôsob… Teší ma, že si myslíš, že nie som zrelý len vekom, ale aj spôsobom, akým sa zhosťujem svojich myšlienok a okolitého sveta. A že sú romány hneď tri? Pre mňa sú Stratený boh, Intimita zla a Piaty západ slnka príbehom jedného života, akýmsi prevteľovaním sa ich postáv. Hoci sa hrdinovia v každom z nich volajú inak, pre mňa sú to tí istí ľudia na rôznych cestách… Všetky tri romány sú preto mojím debutom, všetky tri tvoria jediný príbeh. Takto to cítim, hoci každý z nich je žánrovo niekde inde.
Piaty západ slnka je fikciou o neďalekej budúcnosti so zjavnými známkami antiutopickej literatúry a prvkami sci-fi. Podtitul románu prezrádza, že si sa rozhodol podeliť sa so svojimi neprikrášľovanými úzkosťami. Prečo?
Piaty západ slnka je podľa jeho redaktora Jozefa Rundesa prekvapujúcim románom na rozhraní existenciálnej prózy, modernej dystopickej literatúry (či antiutópie) a drsnej noir fiction o kríze a úpadku našej civilizácie. Odohráva sa na neznámom mieste a v bližšie neurčenej budúcnosti. To miesto však môže byť za našimi dverami, a čo sa týka času… Všetko sa môže stať tak, ako o tom rozpráva Lukáš. On svojím príbehom dokazuje, ako nenápadne sa človek môže ocitnúť vo svete, ktorý si kedysi (s hrôzou v očiach) predstavoval pod slovom apokalypsa. Hoci život sa mu aj vtedy javí ako predtým, veď predsa logicky nadväzuje na včerajší deň… A spomienky na staré časy, keď bolo lepšie? Tými sa utešovali generácie pred ním a budú sa nimi utešovať aj generácie po ňom. Dnes ešte
vieme rozlíšiť tragický temný čas, do ktorého Lukášov život tak nepozorovane vkĺzol. Áno, čas rozdelený na sekundy a dni je nenápadnejší ako smrť… A prečo, respektíve na čí osoh? Budem citovať zo záložky mojej knihy, lebo aj vydavateľ – TRIO Publishing – chcel, aby som na tieto otázky odpovedal. „Mnohé obrazy si človek stvoril, aby sa našiel, prebudil – hovorí Lukáš, hrdina tohto príbehu. A to bola aj prvá nesmelá myšlienka, skôr pocit, ktorý ma priviedol k napísaniu Piateho západu slnka: fikcie o budúcnosti, ktorá sa zrkadlí v realite dneška… Existenciálneho portrétu budúceho času, ktorý práve žijeme… Skutočné presvedčenie, že v deji tohto románu sme hlbšie, ako si myslíme, však vo mne dozrelo až neskôr. Veď aj Lukášovi sa dlho zdalo, že sa nič nedeje, že každý nový deň je logickým pokračovaním toho minulého, že je zbytočné starať sa o verejný priestor. Čoraz ľahkovážnejšie akceptujeme, že človek má právo dokazovať si, že je bohom, že môže všetko… Aj to, o čom nás dejiny toľkokrát – a márne – poučili. Ale stačí byť len vnímavejší, nenamýšľať si, že apokalypsa nastane, až keď si ju všetci všimnú, lebo nič nie je také ľahké, a už vôbec nie koniec. Takže… Najväčšie zmeny boli a sú nenápadné: aj apokalypsa sa už začala.“
Dodám len, že záleží iba na nás, akú predstavu budúceho sveta a života si nakoniec stvoríme.
Intimita zla takisto nepatrí k čítaniu, ktoré by – ľudovo povedané – ťahalo čitateľovi medové motúzy popod fúzy. Ani v tejto knihe sa nezbavuješ povinnosti vymýšľať si, no dávaš priestor i čitateľovi, veď píšeš, že „ak sa v postavách či dejoch… niekto nájde, za to je naozaj zodpovedná len fantázia čitateľa“. nebudeme prezrádzať dej, ako je to však so zlom v nás a okolo nás? je také intímne, že ho môžeme – hoci nevedomky – až prehliadať?!
Intimita zla je príbehom o nevšedných schopnostiach, a hoci je kniha koncipovaná ako triler, v podstate je normálnym románom o všednom zle, ktoré je oveľa hrozivejšie ako čistá fikcia. Na rozdiel od Piateho západu slnka sa odohráva v súčasnosti, počas niekoľkých mesiacov v Bratislave, v Paríži a vo Viedni, a je pletencom hrdinov z rôznych monoteistických náboženstiev, rôznych pohľadov na rovnakú vec. Tri línie postáv v každom z dvoch dejových prúdov príbeh dostatočne vrstvia, až sa (skôr či neskôr a relatívne mladí) hrdinovia stretnú v modernom, no temnom hospici. A zlo, na ktoré sa pýtaš, to, ktorého sa treba báť, je intímne, hlboko skryté, nie je ako zlo, ktoré nám prinášajú médiá, ktoré sa nás vlastne ani netýka a okamžite naň zabúdame… Ale práve ono nás učí namýšľať si, že pri prehliadaní zla konáme nevedomky. Hoci zlo je našou súčasťou možno skôr než dobro, takže sme sa mohli naučiť, že sa s ním neradno zahrávať, ani sa s ním priateliť. Opak je však pravdou.
Stratený boh tematizuje lásku v mnohých podobách – od lásky k žene až po lásku k Bohu (aj osobnému bohu). i tu však, podobne ako v ďalších knihách, kladieš otázky o zmysle ľudskej existencie, o morálnom správaní a ďalších aspektoch. Zo strán knihy opäť cítiť naliehavé posolstvo. Ako teda znie?
Stratený boh rozpráva príbeh dvoch mužov, Marka a Richarda. Marek žije v Trnave a Richard vo Francúzsku, ale spája ich tragická láska k jednej žene – k Tereze. Obaja sú otcovia jej syna, preto je Stratený boh aj jeho príbehom, i príbehom Petrovej lásky – Veroniky. Vlastne, je najmä jej príbehom… Ale aj príbehom Natana a jeho pozhľadávanej rodiny z biednych dvorov, ich lások a tragédií. Aj Natanovej lásky k Paulin. Je príbehom židovstva a kresťanstva, ukrytým v dušiach mojich pos táv, príbehom strácajúceho sa boha… Dej knihy sa začína v roku 1989 (hoci sa vracia aj hlbšie do minulosti), a končí sa… Nie, neprezradím, kedy sa končí…
Naozaj sa nám niekedy zdá, že na miestach, kam prichádzame po prvý raz, sme už boli, že dialóg, ktorý práve prebieha, už v našom podvedomí, niekde v hĺbke predstáv, odznel. Ale vo svete nie je nič božské: svet má vlastnú skutočnosť a každá forma idealizmu je v ňom klamlivá. Preto je aj Natan symbolom odpustenia: navzdory tomu, čo sa Židom v Trnave (kniha je aj o tomto meste) stalo. Natan zostal dobrou dušou Trnavy, hoci tiene na druhej strane naznačujú, že s ospravedlnením to nie je také jednoduché, a už vôbec nie jednoznačné. Najmä preto sa jedna vetva príbehu, rodina Slivovcov, vkliňuje do tej fiktívnej Natanovej. Vytvára obraz, v ktorom sa to dá, ktorý je prijateľný pre všetkých… Ale má svet vôbec záujem o obraz prijateľný pre všetkých? Symbolom je aj Tereza: tentoraz lásky, odolnosti a mladej smrti, ktorá však mení len fyzický svet, nie ten v duši, mení očakávania, nie vernosť večným citom lásky. Stratený boh má však ďaleko k sladkým príbehom.
A posolstvá? Nie sú také jednoduché. Bolo potrebné napísať tri knihy v rovnakom čase, cez Strateného boha a Intimitu zla prežiť Piaty západ slnka. Je to jeden príbeh, jedna priepasť alebo zakvitnutá lúka čakajúca na naše kroky. Preto sa v ňom (v nich) zrkadlí aj nádej…
Zrejme si presvedčený o sile literárneho slova pri rozhodovaní sa človeka, ako bude žiť a konať…
Príliš malé percento ľudstva zavadí o literárne slovo, a ja len dúfam, že aj v budúcnosti budem mať to šťastie stretávať sa s tými, čo tak urobia. Literatúra je individuálna cesta, často opisuje zlomy skôr, než nastanú, a ak je čitateľ pozorný, možno práve on (aj vďaka tomu, čo čítal) raz ovplyvní ich priebeh. Ale na druhej strane (myslím na Piaty západ slnka) sa na nič z toho, čo môže prísť, nedá pripraviť, hoci sa zdá, že áno, aspoň na prvé dni. Ale dni sú ničím, môžu mať nepreberné množstvo podôb, bez možnosti ovplyvniť ich: dôležitejšie budú mesiace a roky… Prázdno a pusto, pocity, ktoré v nás doširoka otvoria pudovú bránu zvieraťa. A ľudia sa (po zlých skúsenostiach) budú vodcom zbytočne brániť, aj tak ich opäť ovládnu. No to sa už začne nový príbeh spejúci k novému katarznému zlomu. Prežitie nie je ľahké ako vo filmoch, aj dno síl je oveľa plytšie, ale nie je jednoduché ani zomrieť. A Boh? Je v nás len poistkou, ak budeme mať potrebu na niekoho sa vyhovoriť alebo v niečo zázračné dúfať. Práve vtedy nám literárne slovo môže pomôcť: najmä to v pasážach, ktoré mnohí čitatelia dnes preskakujú.
Na záver ma zaujíma tvoj názor na svojho času okrídlené tvrdenie, že spisovatelia sú svedomím národa. Ako ho vnímaš na slovensku rozporuplného začiatku 21. storočia?
Spisovatelia majú čo robiť so svojím vlastným svedomím, a nie aby sa stali imaginárnym svedomím národa, ktorý je len vzorkou, akousi mozaikou z prikrášlených individualít hovoriacich rovnakým jazykom a zapadajúcich do vopred zvoleného obrazu. Len vo svojich dielach môžu byť niečím, čo (možno) neexistuje.
