Trochu oneskorený rozhovor s osemdesiatročným jubilantom Ladislavom Ťažkým

                                                           Matúš Zraz Hrebenda

Trochu oneskorený rozhovor s osemdesiatročným jubilantom Ladislavom Ťažkým

Prozaik Ladislav Ťažký (19. 9. 1924) debutoval roku 1962 zbierkami poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra čerta. Na svoj prvý román Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964) s témou druhej svetovej vojny nadväzuje románom Evanjelium čatára Matúša (1979). Aj knihou noviel Pochoval som ho nahého (1970) sa vracia k zážitkom z vojny, ktorú prežil najskôr ako desiatnik v zálohe na východnom fronte, po prevelení do Rumunska utiekol z tábora, ale padol do zajatia, a tak do skončenia vojny pracoval na obnove zbombardovanej Viedne. V ďalších románoch sa zameriava na združstevňovanie slovenskej dediny (Pivnica plná vlkov, 1965), na údel najbiednejšieho človeka a jeho pokoru pred osudom (Aj v nebi je lúka, 1985), román Pred potopou (1988) približuje osudy ľudí pracujúcich na stavbe gabčíkovskej priehrady. Tak vo svojich kratších epických útvaroch, ako aj v publicistickej tvorbe sa zaoberá morálkou súčasnej spoločnosti.

* Nebudem sa tváriť, že sa sotva poznáme, keď sme si blízki vyše štyri desaťročia a mám o tom doklad v podobe tvojej knihy Krásna zlatá beštia, ktorú si mi v úvode láskavo pripísal. Urobili sme za ten dlhý čas množstvo rozhovorov, rozobral som  tvoju tvorivosť z tej či onej strany, nuž dovoľ, aby tento náš diškurz bol trochu iný. Ponajprv teda – čo je namáhavejšie... osemdesiatky sa dožiť, alebo v zdraví prežiť oslavy s ňou spojené? 

– Osemdesiatka? Ja som si  v živote nič nevynútil. Aj zložité chvíle som prežíval s nádejou. Nemohol som veriť, že sa zmení systém. Mohol som len dúfať a predovšetkým spytovať si svedomie, čo som urobil dobré a čo zlé, či som nešiel hlavou proti múru zbytočne a v podstate si ju nerozbil sám. Som presvedčený, že som konal správne. Nuž, za to nedávali vavríny či tituly, ani v tretích nových vydaniach nevychádzali ležiaky, ako to bolo u podaktorých prominentov doby. Jednoducho bolo treba znášať dôs1edky za dobré skutky i za chyby, a najmä bolo treba žiť aj v ťažkých časoch a nepasovať sa za mučeníkov. Veď ani sme nimi neboli. Stále sme žili na sledovanej slobode, aj keď s mizerným platom. Ale to neznamená, že si bolo treba nechať „špintať“ na česť. Nech sa nasýtili papierovou múčkou z mojich zošrotovaných kníh, nech rýchlo vstúpili do strany a Zväzu spisovateľov, z ktorého vylúčili štyridsiatich štyroch spisovateľov, „noví bojovníci“, noví kandidáti a členovia strany, ktorá sa „očistila“ od stúpencov s ľudskou tvárou.

Osemdesiatka sa skladala z rokov a mesiacov, dní i hodín. Tie som prežíval striedavo v bolesti, strachu, v urážke, potupe, ale aj v radosti. Tá pramenila jednoducho z toho, že žijem s rodinou, ktorá ma chránila. Jednoducho, dalo sa to prežiť.

A oslavy? Bol si svedkom niekoľkých. Ani náznakom  som sa o ne nikoho neprosil, ale keď  sa už  konali, vyhnúť som sa im nemohol. Bolo by to prinajmenšom neslušné. A priznám sa, niekedy som sa cítil ako na vlastnom kare. Viem, že sláva je poľná tráva, ale priateľská tvár a úprimne podaná ruka  (aj na oslave) je niečo celkom iné ako „hosana!“. Tú s dojatím prijímam. A za dobré slovo ďakujem. 

Dnes  si konečne znovu sadám za písací stroj (nepíšem na počítači) a skúmam, púšťam sa do hlbín svojich duchovných šácht, robím geologický prieskum, hľadám, či v nich ešte niečo zostalo. Chvalabohu, nachádzam. Sú to zrniečka pokladu mojej duše, osudu mojich priateľov, a najmä čatára v zálohe Matúša Zraza. Z nájdeného pokladu som už pár hrivien uverejnil a ďalšie sú na zverejnenie pripravené.  Teda, doloval som, vynášal a spracúval. Áno, aj šperky. 

* V istej chvíli sa mi zdalo, že v ostatných rokoch akoby si zmetal v sýpke rozsypané zrná.  Kniha Amor anti Moloch (z roku 2001) sú pozbierané eseje publikované v tlači, krásna kniha Slzy neplačú (z roku 2002) obsahuje  novely či poviedky, z ktorých väčšina je známa či už z rozhlasu alebo literárnych časopisov, väčšina textov beletristicko-dokumentárnej knihy V kráľovstve zelenej bohyne sa rodila začiatkom 70. rokov,  keď ťa  ako vyhosteného z literatúry i spoločnosti prichýlili v ÚĽUV-e a mapoval si ľudové remeslá. Lenže odrazu v publikácii Náš jubilant Ladislav Ťažký (2004) avizuješ hneď dve nové knihy -- román Poprava čatára Matúša a knihu noviel Trojčatá. Značí to, že si nabral novú miazgu?

– Áno, nabral som novú miazgu, ale tá sa zrodila zo starej, len sa obnovila, začala sa vlievať do kôry (mozgovej) starého stromu, ktorý, vďakabohu, ešte nevyschol, aj keď mu dosť začali žltnúť listy. Na Poprave čatára Matúša pracujem a budem pracovať vari do smrti. Je to román dozrievajúceho a nebojím sa povedať unikajúceho života. Aj keď ho neustále čosi znepríjemňuje, je nesmierne zaujímavý. Tak prečo to nezachytiť?

Trojčatá je pracovný názov troch noviel o mladom chlapcovi,  predvojenskom Matúšovi, ktorý dostane krst zimou a tvrdou prácou v čiernobalockých čiernych horách pri furmanke. Prvú novelu som nazval Zmrznutý raj alebo Furman. Druhá novela sa volá Predavačka oštiepkov spod Michalskej brány alebo Pekár. Tretie „trojča“ si asi požičiam z Amenmárie, jej prvú kapitolu nazvem Na Dunaji šaty neperú alebo Vojačik. Prvé dve sú hotové, ak budem mať kde, uverejním ich. O tej tretej ešte pouvažujem, aby som nemusel nič „zmetať“  alebo vykrádať seba samého.

* Dlho som do teba dobiedzal, aby osudy čatára Matúša Zraza mali pokračovanie. Až keď sa zdalo, že sa ho bojíš, že vlastne už ani nevládzeš, vyšiel si s prvými úryvkami. Pravda, fragmenty nie sú hotový román. Vie už Ladislav Ťažký, ako sa bude život jeho literárneho dvojčaťa Matúša Zraza uberať konkrétnejšie?

– Áno, viem. Alebo aspoň tuším, cítim, predstavujem si. Hotových mám len šesť kapitol, ktoré by možno stačili na útlejšiu, stopäťdesiatstránkovú knižočku, ale... Aj keby som chcel,  nevedel by som ti to tak povedať, ako to chcem napísať alebo napíšem, lebo mnohé sa mi zjavuje až nad písacím strojom. A keby  som to aj vedel, nepoviem, lebo isté tajomstvo tvorby treba zachovať, nevyrozprávať všetko pri pive alebo do novín a potom nič nenapísať... To nerobím. Keby som to urobil, o čom by som  ešte písal?  Poviem len toľko, že čatár Matúš ani po vojne nemal na ružiach ustlané. Vždy bojoval, ale potom už s perom v ruke. A duševné poranenia niekedy bolia oveľa viac ako telesné. 

* Na nitrianskej oslave tvojho jubilea za prítomnosti mnohých tvojich priaznivcov (medzi nimi Jána Chryzostoma kardinála Korca) si okrem iného povedal, že celý život si sa tvorbou snažil zbaviť strachu. Ako to ide dokopy s tvojou odvahou pri písaní  románov Amemária, Pivnica plná vlkov i radu publicistických materiálov?  Ako vravíš, bol si vždy vojak, aj v tej ťažšej vojne, kde nelietajú guľky, ale zlobu vystreľuje ľudská zákernosť či prinajmenšom nepochopenie. Čo bolo zdanie a čo pravda, keď z vlastnej skúsenosti viem, že si písal o tom, čo si prežil, alebo čo prežili ľudia, ktorým si veril?

– Kto a ako poprie moje  celoživotné poznanie, že smelý je práve preto smelý, že sa bojí? Či  sa smelosť neobjaví práve vtedy, keď treba niečo brániť, keď sa veľmi bojíme, že sa ublíži niečomu dobrému alebo priamo nám? Strach a smelosť sú brat a sestra. Strach je pud sebazáchovy. Ukáž mi živého tvora na Zemi, ktorý sa nebojí!

Vieš si predstaviť, ako som sa v tej vojne strašne, často však len  tajne bál?! Nekričal som. Ten strach bol skrytý v mlčaní. Chlapčenská (frajerská a vojenská) hrdosť a mužnosť sa hanbili dať strach najavo. A v Amenmárii ho veru bolo dosť. Ako mladý naivný vojačik som síce vojnu na fronte i v zajatí  prežíval zdanlivo bez strachu, ale stále som ho nosil „v torbe“ svojho mladého života. Bál som sa najmä toho, aby som to „nedostal“ hodinu či pár sekúnd pred skončením vojny. A navyše, že by sa tak stalo pre nič za nič, absolútne zbytočne, a ešte k tomu v cudzej krajine. Zbytočne ako celá vojna a všetky vojny!

* V istej chvíli ti hlavou mihla predstava, že budeš prvým občanom našej mladej republiky. Nestalo sa. No pamäť možno predstavu uchovala, tak sa zahrajme na keby... Keby si ako prezident Slovenskej republiky mal sformulovať svoj program  (povedzme) v piatich bodoch, ako by zneli?

– Z návrhu, že by som sa mohol stať hlavou druhej Slovenskej republiky som bol priam vykoľajený. O takom niečom sa mi v živote ani nesnívalo. Zľakol som sa: najprv dvadsať rokov diskriminovaný a potom hlava štátu? Prekvapený som bol aj z toho, ako sa vtedajší návrh SDĽ ujal v národe a ako dlho sa v ňom udržal (vlastne až dosiaľ). Ja som ho určite nebral tak vážne.

* Je trúfalosť porovnávať tvoje „vyhostenie“ zo sedemdesiatych rokov s terajším? Ako národne cítiaci literát si pre väčšinu novín i časopisov neprijateľný. Knihy ti vychádzajú najmä preto, že sú ľudia, ktorí sú ochotní vynaložiť groš na dobrú knihu ako sponzori. Väčšinu svojich kníh predávaš sám ako Matej Hrebenda pri besedách po celom Slovensku. Nie je to situácia pre  osemdesiatročného spisovateľa  trochu ponižujúca?

– Do tých novín a časopisov, čo sa boja mojich myšlienok, písať netúžim. Nechce sa mi ani napríklad v  súčasnej „smotánke“ plávať spolu s tými, čo všetko slovenské špinia. Poznám iné „celebrity“ a medzi nimi sa cítim dobre. Nedá sa povedať, že sa sponzori na vydávanie kníh hrnú, ale teší ma, že viacerých som získal, aby zakúpili moje knihy pre žiakov školy, kam sa chystám na besedu. Ako vieš, väčšinou ich vláčim so sebou, lebo aj poštovné je dnes  veľmi drahé. A vôbec ma to neponižuje. Veď v živote som musel nosiť skutočne ponižujúce  náklady, dokonca po bombardovaní Viedne vyťahovať zasypaných živých i mŕtvych. Priniesť knihu mladému človeku  alebo učiteľke slovenčiny, ktorá má o nej učiť a nemá ju k dispozícii, je dôstojné a radostné. Nosenie kultúry cti netratí.  Aj vo svojom veku odvlečiem ešte úctyhodný balík. Ak  môžem, ak ma neponižuje doma v Bratislave kláty štiepať, kosiť a kopať,  prečo by ma mala ponižovať služba v úlohe nosiča svojich kníh. 

* Takmer deň čo deň sa stretáš s ľuďmi, ktorí ťa  sústredene počúvajú, občas aj prehovoria. Povedz, kde  v tomto čase nivelizácie nielen kultúry, ale aj dôstojného života  mnohí berú silu na prežitie? Alebo myslíš, že sa už svojej človečenskej podstaty vzdali?

– Ak je život zatiaľ nezničiteľný, a nádej zomiera posledná, verím, že v slovenskom národe je obrovská sila, aj keď je v súčasnosti uspaný, omámený televíziou a cieľavedomým odnárodňovaním. Nachádza sa v mnohých jedincoch, čo hýbu kultúrou a literatúrou vo svojom okolí, najmä mimo Bratislavy a Košíc.  Napríklad takí matičiari. Je to kultúrna sila a národná záštita.  Nadchýnajú ma, veď ju robia bez odmeny, zadarmo.  Títo matiční „hrebendovia“, roznášači kultúry aj tam, či práve tam, kde líšky dávajú dobrú noc, sú pre mňa stokrát väčšie superhviezdy ako „celebrity“ z televíznych obrazoviek, z ktorých často plytkosť ducha priam srší. K tým prvým aj ja chodím po posilu ducha, pre semeno nádeje, ktoré sa nehanbím v akejkoľvek podobe rozsievať po Slovensku, prípadne i hádzať na múr slovenských nárekov.

Nech si myslí o mne kto chce, čo chce! Ja si tiež o kadekom myslím všeličo a keď som mal kde, aj som to napísal. A aj napíšem.

* V eseji Kacírske sebapozorovania si napísal: „Slovo môže vybičovať jedincov, národy i ľudstvo k hrdinským skutkom, ale môže byť aj hádzaním hrachu na stenu.“

– Nuž, nech ľudia prijímajú tvoje jemne „pohodené“ slová tak, ako im ich ponúkaš. A keď aj už nie priamo, nech pri uvedomení si skutočných hodnôt aspoň pozbierajú ten hrach pod stenou. Myslím, že i tak bude na osoh ich duše.

Zhováral sa Pavol Hudík