Vyhľadávanie
Máloktorý debutant si hneď trúfne na tristostranový román. Ja však viem, že hoci je Bez lásky vašou knižnou prvotinou, píšete už od mladosti. Čo rozhodlo, že ste sa odhodlali vyjsť so svojím písaním na verejnosť?
Keď idete písať knihu, neviete dopredu, koľko bude mať strán. S poviedkami som sa ako študentka celkom úspešne zúčastňovala na literárnych súťažiach Wolkrova Polianka a Jašíkove Kysuce, no pravda je, že s dlhším literárnym textom som nemala skúsenosť. A čo rozhodlo, že som sa odhodlala? Asi biologické hodiny. Tak ako na splodenie dieťaťa, aj na napísanie literárneho diela môže byť raz neskoro. Celý život som si v duchu písala knihu a považovala som za samozrejmé, že jedného dňa začnem. No mala som v sebe akýsi blok. Keď sa mi rozpadol vzťah, vedela som, že už musím, lebo môj život zrazu nič nenapĺňa.
V podtitule vašej knihy stojí – Ženský román pre silné nátury. Ako ste to mysleli?
Je to skôr recesia či marketingový ťah, alebo snaha o zľahčenie azda až priveľmi patetického názvu. Ľudia, ktorým som dala čítať rukopis, mi vraveli, že „je to drsné“, tak som si povedala, že čitatelia by mali mať silné nátury. Niekomu možno príde život hlavnej hrdinky príliš bezútešný, možno si niekto pri sexuálnych scénach bude zakrývať oči. Skrátka – nič pre citlivky.
V jednej novinovej anotácii som sa dočítala, že sa usilujete „prepojiť dva zdanlivo nespojiteľné literárne svety – červenú knižnicu a intelektuálnu literatúru“. Prepojili ste tieto dva svety alebo vám o to vôbec nešlo?
No, vôbec mi o to nešlo. Myslím si, že ide o nedorozumenie. Červenú knižnicu nečítam, predpokladám však, že jej základom je ľúbostný vzťah, a ten v mojej knihe úplne absentuje. Ale čítam občas súčasné ženské romány, hrdinky v nich riešia aj vzťahové problémy. A keďže tento žáner poznám, viem, že moja kniha sem štýlovo nepatrí. No pravda je, že čitateľky sa s mojou hrdinkou veľmi stotožňujú, a z tohto pohľadu môžeme hovoriť o „románe pre ženy“. Ženského tárania, aké ženy poznajú z práce a z kaviarní, je tam tiež dosť.
O vašej knihe sa hovorí aj ako o erotickom románe. Mne sa však zdá, i keď sú tu sexuálne scény opísané explicitne, že skôr podčiarkujú prázdnotu medziľudských vzťahov a hlad hlavnej hrdinky po objatí a bezpečí. Ako to vnímate vy? Napísali ste erotický román?
Nie som literárna vedkyňa, ale ak môžem usudzovať z vlastnej čitateľskej skúsenosti, erotický román spadá do ľahšieho žánru a sex je jeho primárnou témou. Väčšinou v kombinácii s láskou. Sexuálne scény sú v ňom nasekané prvoplánovo a je to často jediné, čo robí takýto text ako-tak zaujímavým, lebo ani jazyk nebýva veľmi originálny. Píše Michel Houellebecq erotické romány? Alebo nakrúca Lars von Trier erotické filmy? A predsa ich kritika obviňuje z pornografie. Napísala som román, v ktorom je okrem frustrácií aj sex, tak ako v živote. A áno, hrdinka túži – ako všetky ženy – po láske a objatí, takže predsa ste ma usvedčili zo ženského románu. Mal to byť pôvodne esejistický román. Asi sa mi to trochu vymklo z rúk.
Hlavná postava, ktorá v románe nemá meno a nazývate ju prosto ženou, dokáže aj najväčšiu banálnosť povýšiť na vtip, absurditu, životné ponaučenie. V tomto vás už viacerí prirovnali k spisovateľovi Rudovi Slobodovi. Je to váš literárny vzor?
Nebudem hovoriť o vzore, lebo to by vyzeralo, že ho chcem napodobňovať, čo by nebolo dobré, ani keby sa mi to podarilo. Človek môže mať vzory, ale pri písaní hneď zistí, že sa musí vydať vlastnou cestou. No veľmi ma oslovuje, ako Sloboda píše. Nedávno som v kníhkupectve urobila pokus. Otvorila som postupne niekoľko súčasných slovenských kníh, či ma upútajú prvou vetou. Neboli zlé, ale do čítania som sa musela trochu nútiť. Potom som otvorila od Slobodu knihu, ktorú som ešte nečítala, a chytila ma od prvej vety. Fungovalo to.
Nepopierate, že vaša kniha je do značnej miery autobiografická. Možno práve preto pôsobí tak autenticky a nevykonštruovane. Aké na ňu máte ohlasy z bezprostredného okolia, teda od tých, ktorí sa v nej mohli nájsť?
Milan Kundera vraví, že by mali prijať zákon o povinnom pseudonyme, aby nikto neporovnával dielo autora s jeho životom. Ohlasy mám veľmi pozitívne, až som prekvapená, strávili to dokonca aj muži a katolíci. Príbuzným sa páčila, hoci sa v nej našli. Nepísala som ju pre tých, ktorí by sa tam „mohli nájsť“. Názor väčšiny z nich nepoznám. Sú to pre mňa čitatelia ako iní.
Nebudem vám klásť obligátnu otázku o vašich plánoch, lebo nepochybujem, že v románovej tvorbe budete pokračovať. Mohli by ste nám však trochu priblížiť publicistickú knihu, ktorú máte rozpracovanú s filmovým kritikom Pavlom Brankom?
Môžem povedať len toľko, že bude veľmi zaujímavá. Budú to rozhovory nielen o filme, ale aj o bohu, rodine, láske, imigrantoch, neuróze, sexe a – o inom. Skôr naše filozofické dišputy na rôzne témy. Ale také freestylové.
