Vyhľadávanie
Mirka Ábelová (1985) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako redaktorka domáceho spravodajstva v Slovenskom rozhlase, dnes pracuje v publicistike. Je víťazkou súťaže Básne 2012 Asseco solutions a Ceny Ruda Fabryho za rok 2010.
Vydala básnické zbierky Striptíz (Ikar 2011) a Na! (Ikar 2014).
Začiatkom roku 2011 si knižne debutovala v antológii poézie deviatich autorov Sólo pre 9 hlasov. Aká bola tvoja literárna angažovanosť pred vydaním tejto knihy?
V podstate minimálna. Publikovala som v nejakých školských ročenkách, niekoľko básní som zavesila na portál amnezia.sk a neskôr, keď som prišla študovať do Bratislavy, som poslala texty do Dotykov a párkrát mi ich tam uverejnili. Potom som objavila portál Ikaru Mám talent, ktorý neskôr Sólo pre 9 hlasov vydal. Ak som správne pochopila slovíčko angažovanosť, tak angažovaná som dovtedy veľmi nebola. Ba priam až vôbec.
Pomerne skoro od vydania antológie, ešte v roku 2011, ti vyšiel aj samostatný knižný debut Striptíz. Kedy sa v tebe prvýkrát zrodila myšlienka na túto zbierku a ako prebiehal proces jej vydania?
Myšlienka na vlastnú knižku ma otravovala, odkedy som začala písať. Mojou výhodou aj nevýhodou v jednom je to, že som ešte pred vyjdením Striptízu ani na sekundu nezapochybovala o tom, že viem písať a vlastnú knižku chcem. Možno je to nedostatok sebareflexie, možno jej dostatok, možno drzosť, možno prehnané sebavedomie, možno cieľavedomosť, možno hocičo iné, každopádne sa to podarilo. Aký bol proces? Keď sme stáli na krste Sóla, povedala som si: okej, Ikar vydal deväť takmer neznámych ľudí a je to knižka poézie, ktorá asi preň nebude veľmi zisková, lebo vieme, ako to s poéziou na Slovensku chodí, s tým treba niečo urobiť. Keďže už počas vzniku Sóla pre 9 hlasov sa ku mne dostali signály, že sa moje texty vydavateľstvu páčili, rozhodla som sa, že ich skúsim osloviť, či to nerisknú s poéziou ešte raz. Tak som si dohodla stretnutie, povedala som im, čo chcem a ako to chcem urobiť, a ono to vyšlo. V každom prípade, som im vďačná, že do toho išli, aj keď som bola pomerne neznáma autorka a aj keď som napriek tisícke predaných Striptízov pre nich stále len „charitatívny“ projekt. :-)
Dominantnou témou zbierky je vzťah medzi mužom a ženou. Z akého obdobia pochádzajú básne v Striptíze?
Zo zlého. Ako asi pochopí každý, kto knihu čítal, nemala som vtedy veľmi dobré časy. Tematicky si tam riešim svoje vzťahové motanice. Dnes sa na mnohých tých básničkách trochu aj smejem. Chýba im nadhľad a veľmi ma baví sa v nich ľutovať. Ale aj v živote sa zvyknem stavať do úlohy obete, ktorej svet robí zle. Takže je prirodzené, že sa mi to vpašovalo aj do textov. Stále mám rada Alexandru de Paris, Matematiku, O mužoch a bežiacich pásoch. Sú to moje srdcovky. V Striptíze sú aj básne, ktoré by sme, s prižmúrením oka, mohli nazvať „spoločenskými“ alebo tak nejako. V nich som písala o veciach, ktoré ma vtedy zaujali.
V septembri 2012 si pod „dvojitým“ pseudonymom vyhrala súťaž Básne 2012 Asseco solutions. Prečo pod pseudonymom? Súťaž je predsa anonymná...
Lebo som paranoik. :-) Keďže v čase súťaže bolo moje meno známe v bratislavských literárnych kruhoch ako, niečo v zmysle, „to je to Dievča za milión, čo vydalo zlé básne v Ikare“, nechcela som, aby sa hoci nejakou náhodou rozšírilo, že som sa do súťaže prihlásila, a, nedajbože, aby to ovplyvnilo rozhodovanie poroty. Napriek tomu, že súťaž je anonymná, som rada, že som tak urobila. Najmä, keď som videla, čo sa spustilo po odhalení, že Pán A alebo Rado Bielený (pod týmito menami som texty do súťaže poslala) som ja.
Vo víťazných textoch čiastočne ironizuješ aj tvorbu porotcov. V zásade sú tieto básne výraznou zmenou oproti tvojej dovtedajšej poetike. Prečo tento zlom?
Do súťaže som sa prihlásila preto, lebo som si vravela, že keby to náhodou vyšlo, bolo by celkom vtipné vidieť tváre poroty, keď sa dozvie, že „tá, čo píše tie zlé básne“, až také zlé básne predsa len nepíše. Boli v nej básnici Michal Rehúš, Michal Habaj a Peter Šulej. Bolo mi jasné, že s mojou dovtedajšou poetikou by ma po a) možno celkom rýchlo odhalili, po b) by som ich aj tak nezaujala, lebo môj štýl písania určite nie je niečo, čo by títo páni uznávali. Môže sa to javiť ako kalkulácia, a sčasti vlastne aj bola. Poznala som ich tvorbu a vedela som, aká poézia ich môže zaujať a aká určite nie. Tomu som prispôsobila štýl textov a, samozrejme, aj témy. Trochu mi nahrali tiež počas vyhlásenia súťaže, pretože tam bola diskusia a mnohé o tom, ako by mali texty vyzerať, som sa dozvedela z nej. A áno, trochu si z nich v tých textoch robím srandu, trochu si liečim vlastné dovtedajšie komplexy, trochu si robím srandu aj z iných autorov. Keď som povedala, že to bola sčasti kalkulácia, myslím tým: sčasti preto, lebo môj kamarát mi povedal, že prvú, nazvime to, experimentálnejšiu báseň – Kozmetickú úpravu – som napísala o dosť skôr, ako sa konala súťaž. Takže môj kalkul spochybnil a pripísal ho tomu, že som sa autorsky posunula inam. Ktovie.
Po tvojom úspechu sa v literárnej sfére vynorili rôzne rozpačité reakcie. Niektoré otvorene spochybňovali tvoje víťazstvo. Ako sa staviaš k takémuto negatívnemu šumu?
Bolo to komické – diskusie na sociálnej sieti, keď ľudia nevedeli, čia je víťazná báseň a rozčuľovali sa nad ňou, ako mohla vyhrať. Komické boli aj tváre poroty, keď sa ešte v ten deň, ako vyhlásili výsledky súťaže v Rádiu Devín, dozvedeli, že Pán A som ja. Komickí boli tiež ľudia, ktorí začali spochybňovať samotnú porotu. Komický bol aj Peter Šulej, keď moje víťazstvo v úvodníku zborníka Básne označil za Pyrrhovo. Ale pohoda. Ide sa ďalej. Už som bola zvyknutá na všeličo, takže toto som nejako neprežívala.
Mám pocit, že od vydania tvojho samostatného debutu neubehol ani mesiac, kedy by si nevystupovala na nejakom literárnom podujatí. Až na niekoľko výnimiek je to u nás skôr rarita, obzvlášť v poézii. Považuješ túto prezentáciu za prirodzenú? Ako ťa vystúpenia obohacujú?
Nezdá sa mi, že by iní autori nemávali čítačky, v literárnom živote sa stále čosi deje. Pravdou je, že vystupujem dosť často. Vždy sa niečo vyskytne, niekam sa primocem, niekto ma niekam zavolá, niekam sa nanominujem. :-) Keď som vyhrala Básne, chvíľu bolo také obdobie, že mi už tie akcie liezli na nervy – toľko ich bolo. Čítačky považujem za prirodzené. Veď ako inak dostať knihu k ľuďom? Najskôr som ich chápala ako nutné zlo, neskôr sa nejaké podarili a začalo sa mi to páčiť, potom som si uvedomila, že naozaj pomáhajú k tomu, aby ľudia o vás vedeli, porozprávali sa s vami, vy s nimi, vymenili ste si názory na tvorbu a podobne. Autor si tak istým spôsobom buduje publikum, ľudí, ktorí vás majú alebo nemajú radi. Ja sa teším z každého človeka, ktorému to, čo píšem, niečo dá, a snažím sa v rámci svojich, asi najmä facebookových možností tie „vzťahy“ aj nejako udržiavať.
4. marca si v KC Dunaj pokrstila novú zbierku Na! Z básní, ktoré boli publikované po vydaní Striptízu, je jasný odklon od tvojej predchádzajúcej tvorby. Aká je teda zbierka Na!?
Nevidím v nej úplný odklon. Možno je trochu rôznorodejšia. Stále sú tam texty, ktoré riešia vzťahy, ale možno v inej rovine, dúfam, že je tam už trochu prítomný aj akýsi nadhľad. Zároveň sú v nej aj texty, ktoré by sme, čo ja viem, mohli nazvať „angažovanejšie“? V ďalších básňach riešim, alebo sa o to aspoň snažím, nejaké spoločenské javy, niečo, čo je tu podľa mňa postavené na hlavu. Básne uverejnené v Pravde, v ktorých som údajne publikovala politický názor, boli oficiálnym dôvodom, prečo ma v rozhlase presunuli zo spravodajstva mimo politiky. V zbierke sú aj nejaké pokusy o experiment. A tiež niektoré moje klasické úlety, za ktoré sa na mňa editor hnevá.
Editorom zbierky Na! je spoluporotca súťaže Básne 2013 Asseco solutions Vlado Šimek. Prečo padol výber práve naňho? Ako prebiehala vaša spolupráca?
Pretože si vážim jeho názor na súčasnú poéziu, aj keď sa často v mnohých veciach nezhodneme. Spolupráca prebiehala otrasne, pretože niekedy je neznesiteľný on, inokedy ja. X-krát chcel od toho odstúpiť, x-krát som chcela niekoho iného. Nakoniec, keď videl finálny výsledok, neodstúpil, ale spokojný s knihou nie je. Nepáčia sa mu básne, ktoré som tam na poslednú chvíľu doplnila, ani grafická stránka.
Zmenila sa za posledné tri roky aj tvorba, ktorú čítaš?
Čítam veľa prózy, hocičo, čo mi príde pod ruku. Pokiaľ ide o poéziu, tak v niečom aj áno, už si občas pozriem aj súčasné slovenské poetky, napríklad sa mi páči najnovšia knižka Katky Kucbelovej.
Striptíz je obohatený o fotografie Jara Jarisa Vaľka. Prichystala si niečo podobné aj do Na!?
Niečo iné.
V januári si na svojej facebookovej fanstránke napísala, že z novej zbierky prežívaš návaly eufórie a následne máš opačné pocity. Ako to cítiš v tejto chvíli?
V čase prípravy tohto rozhovoru sa z nej ešte stále teším. Uvidíme, čo bude ďalej. :-)
