Vyhľadávanie
Peter Zajac v doslove k vašej knihe Menoslov hovorí, že „takéto texty môže napísať len niekto, kto vie o sebe už takmer všetko a ešte stále takmer nič“. Je písanie vždy znova pokusom vojsť do svojho predobrazu a tam sa dozvedať, kto som, aby som mohla pochopiť niekoho iného?
Táto Petrova veta zaujala takmer každého, kto písal o Menoslove. Mňa pohladkala a potešila, dojala. Napriek veku som ešte vždy rovnako zvedavá. Na seba? Aj to je pravda: toto však nemusí byť jednoznačne pozitívna charakteristika. Peter dobre vie, že o sebe máločo viem aj preto, že si máločo pamätám. Predobraz? Čosi určujúce asi ostáva, v povahe, spôsoboch, myslení, ale pre mňa je dôležitejšie, že v každom čase je človek iný a jeho vnútorný svet sa mení podobne, ako sa vymieňajú bunky jeho tela. Nikdy už nie je tým, kým bol na začiatku cesty: možno, že keby náhodou stretol minulú zo svojich podôb, ani by ju nespoznal a nemali by si čo povedať. Možno aj preto som sa pokúsila pristihnúť postavy Menoslovu v rôznych vekoch, ale v tom istom čase.
Jána Johanidesa ste osobne poznali. V čom bol magnetizmus jeho osobnosti?
Ján Johanides si ma našiel, keď narazil na niektoré z mojich prvých próz. V spomienkach jeho generačných druhov čítam o excentrických a odvážnych scénkach, príhodách a výrokoch, ktorými na seba pútal pozornosť: muselo byť oslobodzujúce v ére neslobody, zákazov a strachu ocitnúť sa v jeho spoločnosti. My sme, naopak, viedli dlhé, premýšľavé rozhovory v prítmí teraz už navždy pochovaných bratislavských viech alebo pod viničom vo dvoroch na terajšej Obchodnej, vtedy Molotovovej ulici.
Časy potĺkania sa, v ktorých sa na pár týždňov uchýlil aj k nám do rodičovského bytu na Pilárikovej, potom na gotický hrad Zvíkov. A neskôr, keď si už našiel životnú lásku Oľgu, strávil počas jej operácie nejaký čas u nás na Búdkovej. Naplno nás zamestnával, fascinoval a prekvapoval svojou prítomnosťou a najmä chcel nahlas čítať zo svojich rodiacich sa rukopisov.
S Oľgou si našli domov v Šali. Tam spoločne vyrastalo Janovo a Oľgino dielo, akoby hrali štvorručne na spoločnej klaviatúre. Janov ručný papier, úcta ku každému slovu a písmenu, spoločný dôraz na detail. Oľga prepisovala Janove texty z mozaiky zostrihaných papierov, Jano zháňal prvotriedne olejové farby… Tam vznikali johanidesovské vety, zložité a nabité citom, súcitom, vášňou, túžbou vypovedať osudy nášho bláznivého času, zlosť,závisť, intrigy, jemnosť zločinu i jeho hrôzu. A na to hľadeli z Oľginých obrazov stále rovnako začudované oči.
V treťom ročníku Eseje Jána Johanidesa pre stredoškolákov boli ako mottá vybraté tri Johanidesove myšlienky. Jedna z nich je: „Bez sebaovládania neexistuje krása. Je to najtajomnejšia vec v ľudskom živote.“ Máte podobnú skúsenosť?
Ozaj to postavil takto kategoricky? Krása môže byť darom, k sebaovládaniu sa človek dostane prekonávaním prekážok. Krása vie zakryť povrchnosť, no rovnako často podčiarknuť hĺbku. Sebaovládanie prináša zmysluplný rytmus dní, sústredenie a zacielenie: pestovať ho môže rovnako zločinec ako politik, mních či športovec, vedec či spisovateľ. A skutočne občas vedie ku kráse. Napokon tajuplnosť… Ján Johanides ju nachádzal v konaní, motiváciách a osudoch hrdinov svojich kníh, v osudových náhodách, ktoré na nich striehli ako pavúci na všadeprítomných sieťach. Vidí sa mi, že do takýchto nástrah a sietí zapletal aj seba, a nielen pri fabulácii svojich diel. Že sa aj vo vlastnom žití pohyboval v tajuplnom svete a nechal sa ním otĺkať, no najmä prekvapovať.
