Tri roky strávila s Neapolskou ságou Eleny Ferrante a ešte jej nemá dosť. Prekladateľka z taliančiny a francúzštiny, spisovateľka Ivana Dobrakovová (1982) zaujala literárnu kritiku hneď svojou debutovou zbierkou poviedok Prvá smrť v rodine a románom Bellevue. Po zbierke poviedok Toxo a prekladateľskej anabáze populárnej talianskej tetralógie z vydavateľstva Inaque by jej čoskoro mala vyjsť zbierka noviel. Vraví, že sa vždy pokúša nepísať osvedčeným spôsobom, a – napriek vplyvu Ferrante – to, čo teraz píše, je určite „jej“.
S Elenou Ferrante, respektíve s jej hrdinkami ste strávili posledné tri roky. Aký je to pocit alebo skúsenosť – byť v nejakom texte tak dlho ponorená, byť tak dlho „s niekým“?
Elena Ferrante je autorka, ktorú som si pre seba objavila ešte pred Neapolskou ságou, skôr, než sa z nej stal taký fenomén, vďaka jej kratším románom, a hneď som vedela, že by stálo za to ju preložiť, preto som bola veľmi rada, keď ma vydavateľka Inaque Aňa Ostrihoňová oslovila s touto ponukou. Teraz dokončujem posledný, štvrtý diel, ktorý by mal vyjsť v polovici augusta, a musím povedať, že ma prekladanie baví stále rovnako ako na začiatku. Je to fascinujúci svet, v ktorom som už naozaj doma, a mnohé veci, ktoré som si pri prvom čítaní nevšimla, mi zrazu udrú do očí a neprestáva ma udivovať, ako dobre a detailne je ten príbeh premyslený, hoci ide o vyše 1600 strán textu.
Dokážete ho ešte vnímať ako čitateľka? Alebo už len profesionálne – ako prekladateľka, spisovateľka?
Ale áno, pri prekladaní si listujem v stránkach, ktoré sú ešte predo mnou, a často sa mi stáva, že sa začítam a na chvíľu „zabudnem“ prekladať, lebo ma to opäť tak strhne. Ale to, čo už vyšlo, teda predchádzajúce diely, si znovu čítať nemôžem, lebo sa bojím, že by som natrafila na nejakú chybu, že by som našla čosi, čo som mohla povedať nejako inak, lepšie.
Už ste si aj niekedy povedali: Stačilo Ferrante?
Nie, skôr som sa tieto tri roky bála, aby sa nestalo niečo, čo by mi zabránilo prácu dokončiť. Asi mi trochu odľahne, keď vyjde aj posledný diel. Vo vydavateľstve Inaque vyjdú neskôr ešte tri krátke romány Eleny Ferrante v preklade Petra Bilého, a ja sa po ságe teším aj na prekladanie ďalších autorov, čosi sa rysuje, ale ešte to nie je isté.
Hneď prvý diel ságy ma nadchol, ale nevedela som presne sformulovať, čím. Je to autenticitou, implicitným feminizmom, dynamikou rozprávania, množstvom detailov, sugestívnym opisom pocitov? Alebo tým, že autorka ide hneď in medias res? Čím si Ferrante získala vás?
Mňa u Eleny Ferrante oslovuje najmä úprimnosť, až neznesiteľná, to, ako bez problémov napíše aj tie myšlienky, ktoré by si nikto „normálny“ nepripustil, ani sám pred sebou – napríklad vo vzťahu matka-dcéra. Pod úprimnosťou Eleny Ferrante sa skrátka neskrýva to, čo si ľudia bežne predstavujú, keď vyhlasujú, že na druhých si cenia úprimnosť. Elena Ferrante dokáže vyjadriť, čo je v nás najhoršie a najbanálnejšie, tie najnižšie pudy. Píše o ženskej skúsenosti, ale nie je to „ženská literatúra“, vie uchopiť témy ako nevera s takou nemilosrdnou presnosťou, že ich čítame ako triler.
To, ako hrdinka veci prežívala, mi pripomínalo moje detstvo a dospievanie, len s odlišnými kulisami – hoci som vek hrdinky prežívala v inom čase a v úplne inej krajine.
Áno, samozrejme, myslím, že mnohým to pripomína vlastné detstvo, lebo – ak to preženiem – všetky sme mali nejakú geniálnu priateľku – ako je Elenina Lila, ktorá bola vždy vo všetkom lepšia a krajšia a múdrejšia a šikovnejšia a tak ďalej. A aj pocity z dospievania sú zachytené dosť presne.
Ako vravíte: všetky sme mali v detstve nejakú „geniálnu priateľku“. Možno preto po týchto knihách siahajú skôr ženy. Pritom, naozaj, ženský román to nie je...
Áno, oslovuje to viac ženy. Asi je to najmä témou týchto kníh – priateľstvo medzi dvoma ženami, rozchod prežívaný z pohľadu ženy, vzťah matky s dcérami, sú to naozaj „ženské témy“, ale rozhodne nie spracované podľa červenej či akej knižnice. Myslím, že mnohé sa v tom našli, v prežívaní postáv, v situáciách, v sformulovaných myšlienkach, v strastiach a radostiach Eleny a Lily. Ale – úplne jednoducho – nemusí to osloviť každého.
Mimochodom, keď idete prekladať knihu, najprv si ju prečítate celú, a až potom sa rozhodnete? Alebo ako postupujete?
Keď som sa dozvedela, že budem prekladať Neapolskú ságu, štvrtý diel ešte nebol vonku, takže keď potom vyšiel, čítala som ho trochu s obavami, lebo som už vedela, že na ňom budem pracovať. Ale vždy si knihu najprv prečítam. Samozrejme. V Elene Ferrante rôzne pasáže, slová, odkazujú na pasáže a slová v inom diele, musím to mať na pamäti, aby to bolo jednotné.
Je vám sympatická hlavná hrdinka a zároveň rozprávačka Elena, „Lenù“?
Myslím, že Elena je postava, s ktorou sa pri prvom čítaní väčšina čitateliek stotožní. Ale po troch rokoch s Elenou by som už asi jednoznačne netvrdila, že mi je sympatická. Jednak jej postoj k písaniu mi je cudzí – používa literatúru, len aby sa spoločensky vyšvihla –, jednak ju nedokážem celkom sledovať v jej rozhodnutiach, pokiaľ ide o jej vzťahy s mužmi, a najmä vzťah k dcéram – ale nechcem prezrádzať, čo sa udeje vo štvrtom diele.
Je vám teda blízka alebo nie?
Mnohokrát mi bola blízka, v situáciách, keď bola zúfalá, ale asi s ňou zas toľko spoločného nemám.
Veľa detailov by napovedalo, že sú to autobiografické knihy. Do akej miery je podľa vás postava Eleny modelovaná podľa skutočnej „Ferrante“? Keďže autorka či autor zostáva v anonymite, špekuluje sa o tom, kto sa za pseudonymom skrýva.
Som presvedčená o tom, že Neapolskú ságu napísala žena. Hoci to neviem nijako „dokázať“. Ale k tomu, nakoľko je autobiografická, sa netrúfam vyjadriť. Možno pocitovo, v zážitkoch, ale príbeh sa mi zdá vymyslený.
Myslíte si, že práve anonymita dala autorke – hovorme teda o žene – odvahu písať tak uvoľnene a odvážne? Nie že by išlo o nejaké pikantérie, skôr mám na mysli spomínanú úprimnosť.
Áno, myslím si, že keď máte rodinu alebo ľudí, na ktorých vám záleží, na ktorých musíte brať ohľady, isté veci nemôžete napísať celkom otvorene. A nemyslím tým priamo vo vzťahu k nim. Možno ani o sebe. Teda, môžete, ale potom závisí od vás, či pôjdete cez mŕtvoly a aj to uverejníte.
V centre rozprávania Neapolskej ságy sú dve priateľky, ale – je to kniha o priateľstve? Autorka vykresľuje sociálne prostredie, atmosféru Neapola 50. rokov, chudobnej štvrte, zrod mafie… Čo je však hlavnou témou? Pre mňa ide o veľmi autentický pohľad na ženské prežívanie, na to, ako svet vníma a prežíva najprv dievča, potom dospievajúca a napokon dospelá žena. O čom sú podľa vás tieto romány?
O tom všetkom. O priateľstve, o dospievaní. Je to bildungsroman, spoločenský román, román o ženskom prežívaní, každý si z toho vyberie, čo mu je najbližšie.
Stretli ste sa predtým u niekoho s takýmto typom písania?
Nie, keď som si prečítala v Gutenbergovej čítanke talianskej literatúry úryvok od Eleny Ferrante z Dní opustenia, bolo to, akoby ma niekto ovalil po hlave.
Čo vaša osobná komunikácia s autorkou? Spomínali ste, že vám pomerne rýchlo odpísala na mail…
Písala som jej len raz, po preložení prvého dielu. Chcela som jej objasniť, ako som vyriešila jeden prekladateľský problém a vlastne som jej chcela aj napísať, čo pre mňa jej knihy znamenajú. Odpísala mi – cez svoju literárnu agentku – pár milých slov. Kamarátka tu v Turíne ich analyzovala, vraj je autorka naozaj z juhu...
Niežeby to bolo dôležité, ale je už identita Ferrante odhalená?
Novinár Claudio Gatti prišiel pred pár mesiacmi s odhalením, že je to prekladateľka z nemčiny Anita Raja, podľa daňového priznania. Ale vydavateľstvo, ani Elena Ferrante, ani Anita Raja sa k tomu nikdy priamo nevyjadrili. Hneď po tom sa objavili ďalšie články, že také jednoduché to predsa nebude, a je to vlastne... ten a ten. A tá a tá. A tí a tí.
Jedna z hypotéz dokonca bola, že knihu píše manželský pár, alebo že sú to viacerí ľudia. No je to pravdepodobné? Celý text má veľmi originálny, jednotný štýl.
Ja mám najradšej teóriu, že je to transsexuál, keďže sa špekuluje najmä o tom, či to písala žena alebo muž. Teórie o tom, že je to muž či manželský pár sa však väčšinou zakladajú na presvedčení, že „veď žena by to tak dobre napísať nevedela“. S čím sa nedá súhlasiť.
Dostali ste sa popri práci na tomto preklade aj k písaniu vlastných textov? Chystáte ďalšiu knihu?
Áno, na budúci rok už snáď vyjde moja nová kniha. Zbierka štyroch kratších noviel. Názov zatiaľ nemám.
Stihne človek popri prekladaní aj písať? Alebo je príliš ponorený do cudzieho textu a preto nepíše?
Pri prekladaní sa dá písať. Dlhšie som nepísala, ale nesúviselo to s Elenou Ferrante. Teda takto: mala som čosi rozpracované, dva-tri roky, ale nebolo to dobré, nevedela som sa na písanie sústrediť, aj celé týždne som si to neotvárala, a zároveň som nevedela ten text ani pustiť. Ale napokon som ho zahodila a odľahlo mi. Teraz myslím, dúfam, verím, že som už v lepšej fáze.
Hrozí aj preberanie štýlu prekladaného autora či autorky?
Hrozí, hrozí. A hrozí aj kalkovanie, teda doslovné prekladanie výrazov z taliančiny. Treba si na to dávať pozor.
Ovplyvnila vás Ferrante aj ako autorku?
Neviem odpovedať, či a nakoľko ma prekladanie Ferrante ovplyvnilo. To sa asi uvidí. No to, čo teraz píšem, je určite moje.
Ako alebo kedy sa vám píše najlepšie? Máte svoj, systém, rituál, zvyky, maniere?
Mala som, už nemám žiadny systém. Píšem, keď je čas, keď viem, keď som správne naladená. Norma za deň neexistuje, nepíšem každý deň, ale keď píšem, viem napísať aj stranu.
Viac ako stranu na jeden záťah nenapíšete?
Ale áno, stalo sa, že som už napísala aj viac, niekedy aj stranu a pol, raz dokonca štyri – ale to len raz. Snažím sa písať skôr systematicky, po troškách, veľa pri tom prepisujem, opravujem, nepíšem na jeden záťah. V podstate si ale myslím, že je úplne jedno, ako a kedy a kde a koľko autor píše, či prepisuje alebo nie, čomu verí a ako sa vidí, dôležitý je vždy len výsledok.
Posunuli ste sa niekam od svojej doterajšej tvorby? Tematicky, ľudsky, štýlovo?
Mám pocit, že sa posúvam, aj keď ľudsky asi nie. Myslím, že moje nové texty sú dosť iné než tie z prvej knihy.
Sú lepšie?
Bohužiaľ, nefunguje to tak, že by som sa od knihy ku knihe zlepšovala. Sú takí autori, trochu im závidím. Ale pri každom texte sa začína nanovo. Mám pocit, že mi vychádzajú lepšie tie, v ktorých potrebujem čosi veľmi naliehavé vyjadriť. Ale nie každého to musí baviť – to, čo ja potrebujem vyjadriť.
Myslíte si, že autor si je sám sebe najlepším radcom a kritikom? Dávate svoje texty niekomu čítať ešte v rukopise?
Dávam ich čítať pár ľuďom, ale väčšinou aj sama viem, kde to škrípe, čo treba prepracovať. Ako – na to už musím prísť sama.
Veríte, že sú k vám posudzovatelia vašich rukopisov úprimní? Vycítite to?
Obávam sa, že sú dosť úprimní, lebo to často musím rozdýchavať, a niekedy si hovorím, že taká „milosrdná lož“ by občas nezaškodila. Ale o to viac poteší, ak niekedy pochvália.
Sedí vám viac žáner poviedky alebo románu? Alebo si téma vyžiada žáner?
Tak, rozhoduje sa o tom podľa toho, koľko tá téma unesie, aký rozsah. Aspoň u mňa.
Premýšľate o ďalšom románe? Je nejaká téma, ktorá vás máta?
Rozmýšľam nad všeličím, ale už viackrát som sa presvedčila o tom, aké hlúpe je hovoriť o niečom, čo je len vo fáze písania, nedajbože plánovania. Na druhej strane však netrpím tým komplexom, že „treba ďalší román“, lebo poviedky sa nerátajú. Píšem, čo potrebujem.
Máte poetiku, s ktorou sa stotožňujete? Nejaký vzor?
Mala som vzor – Julio Cortázar, považujem ho za najlepšieho poviedkara vôbec. Ale našťastie som mu už dala pokoj. Kniha, ktorá ma v mladosti najviac ovplyvnila, bola Kniha o hrdinoch a hroboch od Ernesta Sabata. V nej vložená Správa o slepcoch je asi najsilnejší text o šialenstve, ktorý som čítala.
Čítate veľa? Čo napríklad?
Čítam menej, než by som si želala. Teraz som čítala napríklad Leilu Slimani – Uspávanka.
Ste v kontakte aj so súčasnou slovenskou tvorbou? Čo vo vás naposledy zarezonovalo?
Ale áno, mne sa všetci smejú, že som v Taliansku, mám prístup k celej talianskej literatúre a stále čítam tú slovenskú. Teraz som čítala napríklad Richarda Pupalu – Čierny zošit. Najmä prvá poviedka, v ktorej presne opísal to zúfalstvo ženy na materskej, je bravúrna. Veľmi ma oslovila aj Ivana Gibová – barbora, boch & katarzia.
Je pre vás ako pre autorku zaujímavý autobiografický spôsob písania? Alebo: do akej miery?
Môj vydavateľ, Albert Marenčin, mi raz povedal, že aj tým, čo ma nepoznajú, musí byť pri čítaní jasné, že je to celé o mne. V istom zmysle je to pravda, ale nepíšem svoje autobiografie a často ani nie autentické zážitky, a niekedy ma nepríjemne prekvapí, že ľudia sú presvedčení, že aj to, čo som si vymyslela, sa mi stalo. Ale s tým asi treba rátať.
A s akými reakciami sa stretávate?
Reakcie od čitateľov sa ku mne veľmi nedostávajú, možno trochu aj preto, že nie som na sociálnych sieťach. Viac viem, ako berú moje knihy literárni kritici, podľa recenzií a štúdií.
Kritici sú vám naklonení. Ale žiadne nadšené listy od fanúšikov? Nikto vás na ulici nezastavuje? Ani priatelia a známi vás nechvália?
Nie, nikto ma na ulici nezastavuje. Napodiv ani tu v Turíne. Pamätám si, ako som si vážila, keď ma prvýkrát pochválil niekto, kto nebol ani môj priateľ, ani člen rodiny. Ale ohlasy na vlastné knihy naozaj veľmi nemám. Kde-tu nejaký zlomyseľný komentár na nete. Rodina už našťastie nerieši, čo píšem. Je to tak lepšie. Priatelia sú priatelia, tým to vnútim. Ale teraz som dostala dva ďakovné maily za Ferrante. To si vážim. Vlastne prvýkrát mám pocit, že na knihu, ktorú prekladám, ľudia reálne čakajú.
Hovoríte o zlomyseľných komentároch na nete. Nebojíte sa, že sa písaním príliš obnažíte? Máte autocenzúru?
Pri písaní sa nad tým, pravdupovediac, takmer nikdy nezamýšľam, respektíve nedochádza mi, že to bude po mne aj niekto čítať. Píšem hlavne pre seba. Nepredstavujem si, že sa to bude čítať možno niekde na prezentácii, ako to bude vyzerať na stránke knihy. Niekedy mi to dôjde po napísaní. A rozhodnem sa, že toto radšej neuverejním. Maximálne to pošlem niekomu blízkemu. Keďže predsa len túžim byť čítaná... Ale stane sa mi, ak napríklad zalistujem v už uverejnených textoch, na ktoré som medzičasom zabudla, že ma zarazí – bože, aj toto som tam dala? Toto som si už mohla odpustiť. Ale určite dodatočne neľutujem. Všetky texty, ktoré som napísala, mali pre mňa – aspoň v čase, kedy vznikli – svoj význam.
Pokúšate sa programovo písať inak, ako už osvedčeným spôsobom?
Pokúšam sa nepísať osvedčeným spôsobom, lebo to je priama cesta k opakovaniu.
Čo pre vás písanie znamená?
Niekedy chvíľkovú úľavu – od seba –, niekedy cestu k extáze.
Iris Kopcsayová
