Prekladal G. B. Shawa, Steinbecka, Pamuka, Vonneguta, Marka Twaina, Kerouaca, Dicka Francisa, Maria Puza, Jacka Londona, Agathu Christie a ďalších. Vďaka nemu môžeme v skvelom preklade čítať Bielu veľrybu Hermana Mellvila. Tri razy dostal Hollého cenu: za Vtákov bez krídel Loiusa de Bernièresa, za knihy Bledý oheň a Pamäť, prehovor Vladimira Nabokova. Osemkrát získal prémiu Literárneho fondu a ešte v roku 1988 cenu „Ludvík“ za najlepší preklad sci-fi žánru v Československu. Za preklad kultového Pána prsteňov sa ocitol na Čestnej listine IBBY. Najnovšie vyšiel v jeho preklade posledný román Dana Browna Pôvod. Prekladateľ a spisovateľ Otakar Kořínek (1946) má zaujímavý život a o ňom, aj o umeleckom preklade, dokáže tiež zaujímavo rozprávať.
Chceli ste byť klaviristom. Drží vás to ešte?
Drží, hrávam denne dve-tri hodiny. Moja knižka Beethoven a Múza má mať prezentáciu v Cikkerovom múzeu u Petra Michalicu a ja by som tam mal zahrať niečo z Beethovenových sonát.
Viedli vás k tomu rodičia? Deťom sa väčšinou nechce hrať na klavíri.
Mám sestru, o päť rokov staršiu, ktorá chodila na klavír – vtedy sa to skrátka patrilo. Ja som mal asi štyri roky. Postával som pri klavíri a keď docvičila, vyliezol som na stoličku a opakoval som to po nej. Hral som... No, ešte som nehral, ale tie tóny ma bavili. Potom som začal chodiť do Ľudovej školy umenia. Mal som asi 13 – 14 rokov, keď som mohol ísť rovno do tretieho alebo štvrtého ročníka konzervatória, pani profesorka si to priala, bol to jej sen. Ale otec veľmi nechcel.
Prečo?
Bol právnik a povedal mi: Synu, musíš mať poctivé povolanie a hrať si môžeš popritom.
S touto záľubou súvisí aj vaša kniha Človek a múza, ktorá vyšla ešte v roku 1999, a minulý rok vyšla opäť, pod názvom Beethoven a Múza. Zmenilo sa niečo v novom vydaní?
Je to presne to isté, len jednu chybičku som opravil. Ale vydavateľ mi povedal: Urob niečo s tým názvom, aby to bolo pre čitateľa „čitateľnejšie“.
V učení angličtiny ste samouk. Dnes už vedia po anglicky aj malé deti, ale kedysi to u nás vôbec nebolo samozrejmé...
Keď som bol malý chlapec, asi 8 – 10-ročný, mojimi najväčšími hrdinami boli kovboji a Indiáni. Západ, kovbojky, rodokapsy... Raz som si povedal: Chcel by som vedieť rozprávať takým jazykom, ako tí kovboji. Bol to taký chlapčenský prvotný impulz. Rok som chodil na angličtinu v Piešťanoch do Domu osvety, a potom som sa učil sám. Mňa to bavilo.
Akú ste mali metódu?
Vtedy bola v Bratislave predajňa Sovietska kniha, tam bolo dostať aj knižky v angličtine. Základ som mal, tak som si tie knižky čítal, a slovo, ktoré som nevedel, som si vždy našiel v slovníku. Keď som išiel po ulici a napadla mi nejaká veta, rozmýšľal som: Ako by som to asi povedal po anglicky? Niektoré slová som nevedel, no keď som prišiel domov, pozrel som si ich. Mal som také obdobia, že tri týždne som sa intenzívne učil, a potom dva mesiace zasa nič. Ale mal som výhodu, že som nič nezabudol. No a tak pomaličky to išlo.
Nechýbala vám konverzácia?
Konverzácia? Nie, to sa nedalo za socializmu.
Nedávno vyšla vo vašom preklade nová kniha Dana Browna Pôvod. Preložili ste aj jeho knihy Bod klamu a Peklo. Čím môže Pôvod čitateľov zaujať?
Zaoberá sa vplyvom najnovších technológií na človeka. Vyplýva z nej, že tieto technológie pomaly ľudstvo pohlcujú. Umelá inteligencia, virtuálna realita... To všetko v tej knižke je. Úvaha o tom, kam smerujeme, je zaujímavá. Lebo Dan Brown kladie dve základné otázky: Odkiaľ pochádzame a kam smerujeme. Samozrejme, potiera náboženstvá a hovorí, že človek, teda život, vznikol vďaka fyzikálnym a chemickým zákonom. No a technika dnes tak pokročila, že nás pomaličky pohlcuje. To je základná idea novej knihy.
Asi to pre vás nebol prekladateľský oriešok.
Nie, z hľadiska prekladateľského to náročné nebolo. Ale Dan Brown vie veľmi dobre udržať napätie. V knihe má viacero dejových línií a kapitoly sú pomerne krátke. Na konci každej kapitoly nechá niečo otvorené, vystupňuje to, vyšpičkuje, čitateľa to zaujíma, je zvedavý, ale autor preskočí inde a postupne sa k tomu vracia. Vie si udržať pozornosť čitateľa, to mu treba uznať. Zažili sme viac takých spisovateľov, ako je Dan Brown. Bol Arthur Haily – kedysi, obrovská hviezda bol Mario Puzo. No a dnes máme Dana Browna.
Každá doba má teda svojho bestseleristu?
Áno, každá doba má takéhoto vychyteného autora. A Dan Brown si vie urobiť aj marketing. Knižka vyšla v origináli druhého októbra, a vtedy už bola zvedavosť sveta vybičovaná. Všetci čakali, čo to bude.
Aj tie menej náročné preklady vás zrejme udržiavajú v kondícii.
Zastávam názor, že treba robiť aj ľahšie preklady, nie ustavične vysokú literatúru, pretože tú číta dosť malé percento ľudí. Komerčnejšie knihy majú veľa čitateľov, a treba, aby aj táto literatúra bola dostupná v dobrom jazyku, v dobrej slovenčine, aby sa takto dostala k širokej čitateľskej verejnosti. No a potom – uvediem paralelu s hudbou: keď hráte na klavíri, musíte občas hrať aj etudy, aby ste sa držali vo forme. A táto ľahšia literatúra, to sú pre mňa také etudy.
Dobrý preklad je aj služba autorovi originálu. Kundera napríklad zistil, že pri prekladoch jeho diel dochádzalo niekedy až k cenzúre, chýbali celé pasáže. Odvtedy to začal veľmi pozorne sledovať. Knihy, ktoré píše vo francúzštine, by nedal do češtiny preložiť nikomu inému.
Ale má pravdu. Ja neviem, nepoznám prekladateľské školy inde vo svete. No prekladatelia niekedy nemajú rozpaky z toho, že niečo vynechajú alebo zjednodušia. S tým som sa stretol. Prekladal som raz jeden krásny román z angličtiny, a syntakticky bol aj v angličtine veľmi náročný. V slovenčine sa s tým bolo treba veľmi hrať. Potom som čítal český preklad tohto diela, a tam prekladateľka pretlmočila len obsah každej vety. Na formu rezignovala. Takže podľa mňa treba urobiť všetko, čo sa dá, hoci dokonale nepreložíme nič. Preklad by mal pôsobiť na čitateľa v prostredí prekladu tak, ako originál pôsobil v prostredí originálu. Lenže stroskotávame pri najjednoduchších konkrétach. Slovo „chlieb“ nemám možnosť preložiť ináč, ako slovom „chlieb“. Ale chlieb v Anglicku a chlieb v Amerike je iný. Alebo slovo „okno“, „oblok“. Kedysi sa v anglosaských krajinách okná otvárali dohora. Ale ja to môžem preložiť len ako „oblok“. Angličania si pod tým predstavia niečo iné, ako my. Zoberme si postavu podmienenú politikou, kultúrou, skrátka všetkým, čo na ňu pôsobí. Nedá sa to preložiť tak, aby postava v preklade pôsobila na čitateľa rovnako ako v origináli.
Ide o to, či sa k čitateľovi dostane naozaj to, čo sa k nemu má dostať. Či číta ten text, ktorý autor napísal.
Áno. Hovorím, že umelecký preklad je nezmysel, ale krásny nezmysel, a treba sa o ten ideálny pokúšať, hoci to nikdy nedosiahneme. Významný český teoretik prekladu Jiří Levý hovorí, že v preklade musí „něco prasknout. Buď oko nebo zub“.
Kundera dokumentoval na ukážkach z Kafkovho Zámku, ako prekladatelia pokazili jeho dielo prekladom. Kafka v jednom odseku zámerne opakoval slová, ale prekladatelia buď rovnaké slová nahradili inými, aby bol jazyk akože kvetnatejší, alebo text zostručnili. Nechali tam len informáciu, no nezaujímal ich rytmus.
V tomto s ním na sto percent súhlasím. Mával som aj s redaktorkami všelijaké spory. Keď prekladáte, musíte slovenský jazyk ovládať lepšie, ako ten cudzí. Slovenčina má strašne veľa všelijakých vrstiev. A keď som videl, čo mi s textom redaktorka porobila, zobral som gumu a začal som gumovať. Vyšlo to napokon tak, ako som chcel ja. Mal som tri dvorné redaktorky. Keď jedna z nich urobila zásah, vedel som, že je hodno sa nad tým zamyslieť. Jedna tretina zásahov je písmo sväté – predložkové väzby a podobne, to treba rešpektovať. Jedna tretina je vkus redaktora alebo redaktorky, a jedna tretina sú hlúposti.
Redaktorka posudzuje už len preklad, alebo ho aj porovnáva s originálom?
Kedysi, keď som začínal, porovnávala môj text s originálom. Ale dnes už nie. Preberať s redaktorkou zásahy, ktoré urobila, to bola aj veľká škola, na tom sa človek učil. V prvých asi desiatich knižkách som zásahy rešpektoval. Vypisoval som si ich a učil som sa ich naspamäť. Porovnával som, ako som to urobil ja a ako mi to ona opravila. Lebo to je v podstate remeslo. Ale potom, keď získate pevnú pôdu pod nohami, robíte si veci po svojom.
Čo bolo najnáročnejšie pri Bielej veľrybe?
Napríklad toto: Melville tam má terminológiu lode, plachetnice. V slovenčine máme tiež terminológiu plachetnice, aj som mal príručku, kde bolo všetko presne popísané. Lenže tá terminológia je v slovenčine príšerne nekomunikatívna. Keby som bol napísal, že kapitán Ahab vstal a držal sa liaca prednej hornej brámovej plachty, tak to strašne zaťaží text. Ale v angličtine sú to jedno-dvojslovné výrazy. Stačilo napísať: „Držal sa lana plachty.“ Kto vie ináč, čo je to bezanový sťažeň? Nikto, ani ja som to nevedel. Bezanový sťažeň je ten zadný. Ale to je v oficiálnej terminológii. Ak budem prekladať nejakú odbornú knižku, tak to použijem. Ale tuto sa to nehodilo.
Čerpáte stále z toho, čo vás naučil Blahoslav Hečko? Boli ste priatelia.
Áno, Slavo bol môj veľký učiteľ a stále čerpám z toho, čo ma naučil, to sa v človeku tak usadilo. Povedzme: ako prekladať slovné hračky. So Slavom sme spolu sedávali, debatovávali... Tvrdil napríklad, že: „Dobrý štýl je vtedy, keď je slovám tesno a myšlienkam voľno.“ Čiže na pravú situáciu použiť to pravé slovo. Máte štyri až päť synoným, a použiť musíte jedno. Toto som sa od Slava naučil.
Keď človek číta veľmi starý preklad, vidí, ako sa jazyk vyvinul. Bola iná gramatika, používali sa iné slová. Je to zaujímavé, ale takýto preklad sa už dá čítať iba ako kuriozita. Už to pôsobí smiešne. Nemôžeme brať dielo vážne.
To by bolo na dlhú debatu. Povedzme, keď sme hovorili o Bielej veľrybe, ten román vyšiel v roku 1851. To máme viac ako 150 rokov. Ale ja ho nemôžem prekladať slovenčinou, ktorou sa hovorilo v tých časoch. To sa nedá. No z toho prekladu musí byť cítiť, že tá knižka je, zjednodušene povedané, stará. A to sa dá aj v modernej slovenčine, sú na to všelijaké prostriedky, napríklad slovná inverzia. Prostriedkov je dosť. Záleží na výbere slov. Aby bolo cítiť, že knižka, jednoducho, nie je moderná. A potom ešte jedna vec – to som sa naučil u starých majstrov, napríklad u Kukučína. Prečítal som ho veľakrát, k tomu ma inšpiroval práve Slavo Hečko. Vravel mi, že jeho brat František prečítal Kukučína sedemkrát. Čítal som potom Kukučína aj Hronského, a u nich som sa naučil jednu vec. Samozrejme, že ich jazyk nemožno používať, pretože to sú v mnohom už zastarané výrazy, ale – oni vedeli maľovať slovom. Použili slovo na pravom mieste, že vám pred očami naskakujú obrazy, keď čítate ich knižky. A to sa dá dosiahnuť aj v dnešnej slovenčine.
Máte pestrý životopis. Vyštudovali ste právo, živíte sa ako prekladateľ, ale robili ste aj novinára, spravodajcu z USA, a na chvíľu ste sa ocitli v diplomacii. Ako k tomu došlo?
Pred tým právom bola ešte strojnícka fakulta, tam som sa dostal do piateho semestra, potom som odišiel. Robil som robotníka, a potom som išiel na právo. Ale to už je minulosť.
Akého robotníka ste robili?
V mlyne som nosil vrecia múky.
Pracovali ste ako podnikový právnik v agentúre ČSTK na Slovensku, pred revolúciou ste boli na voľnej nohe ako prekladateľ. A potom?
Keď prišiel 89. rok, Milan Šútovec – ktorý sa stal po revolúcii predsedom Snemovne národov vo Federálnom zhromaždení – mi hovorí: „Vieš čo, ja by som potreboval poradcu. Chcel by si ísť do Prahy?“ Hovorím – no chcel, pretože vysoká politika ma lákala. Robil som teda Milanovi poradcu. No a potom, keď boli lustrácie, tak z dvanástich odborných útvarov Federálneho zhromaždenia desiati riaditelia boli vylustrovaní ako eštébáci. Ráno som išiel do práce ako Milanov poradca a poobede som sa vracal ako riaditeľ tlačového odboru. Lebo riaditeľ toho útvaru bol tiež v ŠtB. S tým musel súhlasiť aj Alexander Dubček (vtedy predseda FZ – pozn. red.) – keďže som mu robil tlačového tajomníka. A odtiaľ som sa dostal do diplomacie, bol som vymenovaný ako generálny konzul Československa v Los Angeles. Mal som ten konzulát založiť a rozbehnúť, len to už bol august ’92 a už mi bolo jasné, že štát sa na konci roku rozdelí a predpokladal som, že sa nebude zakladať nový úrad, ktorý bude o pár mesiacov predmetom delenia, čo sa aj stalo. Takže som zostal vo Washingtone na veľvyslanectve, ešte československom, bol som tam šéf konzulárky, no a potom, keď sa štát rozdelil, som mal prejsť do Londýna. Len zároveň som dostal ponuku z TASR, či nechcem robiť novinára, agentúrne spravodajstvo. Amerika ma vždy zaujímala, už predtým som prekladal americkú literatúru, tak som povedal „áno“ a zostal som vo Washingtone sedem rokov.
Určite je atraktívne robiť spravodajcu z Ameriky, ale ak to porovnáme s pôsobením v diplomatických službách, novinárčina je iba „robotnícka“ drina. Bavilo vás to?
Bavilo ma to, poviem vám prečo. Diplomacia – to je všetko veľmi pekné, ale je to pozlátko, stále ste len úradník. Postupne to pre vás stratí svoje čaro – ísť na recepciu a podobne. Mal som možnosť oveľa lepšie spoznať život v Amerike ako novinár, než ako diplomat, lebo ja som tam žil ako obyčajný Američan, so všetkým, čo k tomu patrí, so všetkými kladmi aj zápormi. Takže som sa nesťažoval, novinárčina ma bavila. Mojou hlavnou povinnosťou bolo informovať o politike Spojených štátov a o slovensko-amerických vzťahoch, čo som aj robil. Ale poviem vám perličku. Odjakživa ma bavil hokej, ako každý chalan, aj ja som chcel byť hokejista, zostalo však len pri tom, že pozerám hokej v televízii. No a tam bola NHL, vybavil som si teda akreditáciu na Washington Capitals. Vždy po skončení zápasu majú novinári na desať minút prístup do kabíny. Hrali tam všetky tie naše hviezdy – Peter Bondra, Žigo Pálffy... a ostatní. Robil som s nimi rozhovory. A irónia bola, keď mi z domu hlásili, že – oveľa väčšiu publicitu majú tvoje správy z hokeja, ako akákoľvek politika. Lebo chlapi ráno vždy obrátia noviny na zadnú stranu a chcú vedieť, čo povedal Bondra po zápase. Tak som mal možnosť spoznať Ameriku. Bolo to fajn.
Nechýba vám novinárske povolanie?
Viete čo, ani nie.
Je to vyčerpávajúce?
Aj to. Ale – môžete napísať neviemaký trhák, na druhý deň je to už mŕtve. Každý deň začínate a večer sa to končí. Literatúra je taká dlhodychejšia. No v USA som si zvykol aj na novinársky rytmus života, vyskúšal som si to a bolo to dobré.
Všimli ste si asi, ako do jazyka dnešných mladých ľudí preniká angličtina. Čo na to hovoríte, že jazyk sa takýmto spôsobom mení?
Jazyk sa v zásade musí meniť, pretože vždy čerpal aj z cudzích vplyvov. Máme mnoho slov, ktoré sú už domáce, ale prenikli z cudziny. No myslím si, že angličtina dnes preniká do slovenčiny v nebývalej miere a slovenčinu splošťuje. Tí, čo si len myslia, že vedia po anglicky, vezmú prvý slovníkový význam, alebo z toho urobia kalk. Žiaci dnes napríklad píšu eseje. Veď to je totálna blbosť! Esej je najnáročnejší literárny žáner. To, čo píšu žiaci, sú predsa slohové práce, aké sme písali v škole, nie eseje. Ani gymnazista nie je schopný napísať esej. Alebo v správach býva, že: „Bez výstrahy spadla strecha.“ V angličtine je to „without warning“. Ale „without warning“ je „z ničoho nič“, nie „bez výstrahy“. Alebo fráza „na konci dňa“, ktorú používajú naši politici. To je zasa kalk z angličtiny – „at the end of the day“ – a znamená to: „v konečnom dôsledku“.
Na sociálnych sieťach mladí vyslovene používajú anglické slová či celé väzby v angličtine.
Keď je to v istom žargóne, napríklad v reklamkách, nič proti tomu. Ale nemalo by to byť v médiách. Že si medzi sebou takto píšu ľudia na sociálnych sieťach, no tak si píšu, ako chcú. Pred rokmi v rozhlase každé tri mesiace rozoberali jazykovú úroveň. Nevravím, že odborníci všetko vedeli, ale jazyková úroveň bola vysoká. Kedysi bola ulica vo vleku moderátorov a dnes sú moderátori vo vleku ulice. Počúvať moderátorov je niekedy hrozné, nevedia vôbec pády a podobne. Keď vyšiel môj preklad Hrozna hnevu, v jednej recenzii som čítal, že – tento preklad nie je posun dopredu, pretože mladá generácia už týmto slovám nerozumie. No mám prekladať Steinbecka, ktorý má úžasne bohatý jazyk, jazykom ulice? To predsa nemôžem. Vytkli mi napríklad spojenie: šípil čertovinu. Že: čo to je? Tak – doboha, pozriem sa do slovníka, keď neviem, čo to je! Nemôžem takého autora, ako je Steinbeck, preložiť sploštene.
Čo teraz prekladáte?
Teraz robím Salmana Rushdieho, jeho najnovší román. V origináli sa volá Golden House. Dalo by sa to preložiť ako „zlatý dom“. Ale na názve ešte pracujem, lebo ten anglický má v texte všelijaké konotácie. Takže uvidíme, ako sa bude kniha volať.
A to je pre vás prekladateľská lahôdka?
To je. Rushdie tam má jednak dlhočižné vety, 6 – 8-riadkové, dialógy takmer nijaké, sú zapasované do autorskej reči, ale je ich veľmi málo. A na tom sa ja vyžívam. Podobne aj Nabokov mi je veľmi blízky. Teraz vyšiel Nabokov, V tieni zlovestna. To je jeho šiesta kniha, ktorú som preložil.
Iris Kopcsayová
