Vyhľadávanie
Lucia Siposová (1980) vyštudovala hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu. Chcela byť speváčkou, ale je herečkou. Myslela si, že písať začne až na dôchodku, ale začala trochu skôr. Nechala sa inšpirovať mestom New York, kde žila štyri roky. V roku 2008 opísala svoje zážitky v zbierke poviedok Hello. My name is Anča Pagáčová.
Vo vydavateľstve HERIAL práve vychádza jeho románové pokračovanie nazvané S láskou Anča Pagáčová.
Po siedmich rokoch je tu znovu Anča Pagáčová. Ako sa zmenila?
Ľudia sa zas až toľko nemenia. Ani Anča. Len sa ocitá v nových okolnostiach a súvislostiach, ku ktorým treba zaujať nové stanoviská. Život okolo tridsiatky začína byť vážnejší, menej prehľadný. O to viac k nemu treba pristupovať s nadhľadom a humorom, aby sa človek z toho celého nezbláznil. Na svojich životných križovatkách zisťuje, kam až siahajú jej hranice a odvaha.
Ako vlastne vzniklo meno tejto írečitej postavy?
Hľadala som nejaké rýdzo slovenské meno a spomenula som si, že keď som bola malá, moja mama mi zvykla hovoriť Anča Pagáčka. Tak som to použila.
V debute ste vychádzali z vlastných zážitkov – pokračujete týmto spôsobom aj v aktuálnej knižke?
Príbehy v oboch mojich knižkách sú čiastočne mojimi príbehmi alebo príbehmi ľudí okolo mňa. A občas, keď sa mi zdá, že život bol málo nápaditý, prisolím ich. Vediem pomerne zaujímavý život. V zásade vychádzam zo svojich zážitkov a skúseností, ako väčšina autorov klasickej beletrie. Riadim sa zásadou, že sa vyjadrujem len k veciam, o ktorých niečo viem. Myslím si, že literatúra je dobrá, keď je autentická. Nemám potrebu sa príliš odcudzovať. Zaujímavé ale je, že pri písaní scenárov si najradšej kompletne vymýšľam.
Anča má v knižke vzťah s Gašparom. Opýtam sa pre istotu, lebo človek dnes fakt nevie: je to chlap?
Je to človek, a dokonca aj chlap :-). Nad menom som ani na sekundu nezaváhala. Prišlo mi prvé na um a vedela som, že je presné.
Anča Pagáčová teda po amerických poviedkových príbehoch presedlala na román o láske! Ako ju vidí?
Vtipné je, že ja som nevedela, že píšem román. Asi je to hanba, ale neovládam všetky tie parametre a definície. Povedal mi to až môj vydavateľ a editor Jozef Heriban. Každá kapitola má svoj názov, lebo som myslela, že sú to poviedky. Ale pravdou je, že kniha S láskou Anča Pagáčová má jasnú dejovú líniu, svoj začiatok a koniec. Je to príbeh uletenej lásky. Tú lásku občas aj nevidno, lebo je slepá.
Vašu tvorbu charakterizujú úprimnosť a vtip, pritom kdesi v texte z toho vyplynie niečo dôležité. No v živote je často všetko veľmi dôležité a vôbec to nie je vtipné. Čo som sa vlastne chcel opýtať?
Kde beriem tú drzosť? Asi z presvedčenia, že v tom našom krátkom živote zas až tak o veľa nejde :-).
Čo z herectva dávate do literárnej tvorby a naopak: je Anča Pagáčová literárnou postavou alebo aj herec kou rolou, alebo nehrané ja, alebo...?
Nehrané ja... to je pekný výraz. Nezamýšľam sa nad tým. Život beriem všeobecne tak filmovo. Často používam vetu: „To je ako vo filme!“ Môj bývalý to neznášal. Možno vďaka tomu dokážem rôzne situácie výstižne vyjadriť vo filmovej skratke. Zvlášť dialógy si užívam. Predstavujem si, ako ich hrám. A píšem ich tak, aby sa mi hrali dobre :-), aj keď ich asi nikdy hrať nebudem. Ale to ani nie je môj zámer.
Čo si myslíte, ako sa pozerá literárna kritika na hercov, ktorí píšu knihy?
Joj, kriticky :-). Chápem to. Niekto študuje ako blázon za dramaturga, scenáristu, spisovateľa, literárneho vedca... Zamýšľa sa, analyzuje, vzdeláva sa... a potom si príde herečka, ktorá s ľahkosťou a s úsmevom na tvári prezentuje svoju knihu. A ešte nebodaj aj úspešne. To naserie. Ale taký je život! V dejinách by sme našli mnoho naničhodníkov, čo predbehli svoju dobu, a ani nevedeli ako. Niekedy to netreba príliš prešpekulovať. Intelekt je fajn, ale mám pocit, že všeobecne by kritici mohli niekedy viac oceniť aj intuitívnu myseľ, obyčajný boží dar, akým je talent dokázať sprostredkovať emóciu druhým. To je pre mňa pointa tvorby.
Aký máte teraz pocit: knižka je hotová, je to to ono?
Áno. Teraz je to to ono, čo som urobila najlepšie, ako som vedela v danej chvíli. Som na seba pyšná. Predstavte si herečku, čo sa rada predvádza, parádi a chodí na večierky, ako sedí celé dni sama zavretá v byte a dumá nad počítačom. Ťuká do klávesnice tromi prstami namiesto toho, aby si hľadala manžela. To je veľká vec!
Obálka je oproti debutu o dosť vitálnejšia – nožíky vrhnuté do srdca, rozseknuté nohavičky, a tá tvár mi pripomína výrazom dievča na čokoláde Deva... Silné emócie!
A ja že koho mi pripomína... Obálka je inšpirovaná jednou americkou pin-up maľbou z 50. rokov. Keď som ju našla na internete, hneď som vedela, že to je ono! Troška sme ju prerobili a srdce mám na mieste. Dlho sme tú obálku riešili, lebo jednoduchá obálka, podobná zošitu, prvej knihy Hello. My name is Anča Pagáčová mala veľký úspech, aj s kresbami grafičky Niny Weisslechner. Latka bola nastavená vysoko. Museli sme ju prekonať. Snáď sa nám to aj podarilo. Obalom aj obsahom. Uvidíme. Naša úloha sa skončila, teraz sú podstatní už len čitatelia.
