Vyhľadávanie
Jozef Heriban (1953) vyštudoval konzervatórium a neskôr slovenčinu a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, v súčasnosti sa profesionálne venuje literatúre. Píše prózu, rozhlasové hry, filmové a televízne scenáre. Debutoval novelou Niekto na mňa stále píska (1996), po nej vydal romány Intimita vlkov (2008), Posadnutosť (2009) či Schovaný, neschovaný, idem (2011).
Vlani vydal svoje životné dielo, román Prelet sťahovavých vtákov, obsahujúci jeho už skôr publikované prózy Niekto na mňa stále píska, Intimita vlkov a Posadnutosť. Aktuálne sa prihlasuje s novelou Fagotista, ktorého nemiloval Boh (HERIAL).
Do literárneho života si vstúpil v roku 1996 a momentálne ti vychádza už siedma prozaická kniha. Ako sa pozeráš na svoju doterajšiu literárno-umeleckú tvorbu? V čom nachádzaš inšpiráciu? Musíš ju hľadať alebo si Múzy nachádzajú teba?
Debutovú prózu Niekto na mňa stále píska som začal písať niekedy v roku 1987 alebo 1988. Bol som vtedy dramaturgom vo filmových štúdiách na Kolibe a spolu s Jozefom Slovákom sme pracovali na filmových scenároch Utekajme, už ide!, Južná pošta a na rozprávke Šípová Ruženka, ktorá sa zatiaľ nenatočila. Ale aj keď som sa venoval hranému filmu, niekde vo vnútri som vždy inklinoval k písaniu. A tak som sa chcel vyskúšať, či dokážem vytvoriť zaujímavý príbeh, či som schopný zachytiť atmosféru sedemdesiatych rokov, krajinu, ktorá bola dlhé roky v šoku po vpáde ruských vojsk. Novelu som napísal a odložil do šuplíka. Vytiahol som ju až v roku 1993, prerobil som ju, vyhodil šesťdesiat strán zo sto osemdesiatich a poslal do anonymnej súťaže Literárneho fondu. Na moju obrov skú radosť (bol som debutant a všetko som ako správny začia-točník veľmi prežíval) próza vyhrala, a tak som ju o tri roky vydal v našom malom vydavateľstve. Potom bolo moje písanie prerušené manažérskym a politickým obdobím. Vrátil som sa k literatúre až po desiatich rokoch. No aby som zodpovedal tvoju otázku. Ja som intuitívny autor. Keď píšem, som v takom zvláštnom stave medzi realitou a nevedomím, a v tom polosne sa mi v hlave objavujú riešenia, prichádzajú ku mne postavy, o ktorých som predtým nič nevedel, a tie postavy sa milujú, nenávidia, žiarlia, odpúšťajú si a ja to všetko len zapisujem.
Pred rokom ti vyšla „kniha tvojho života“ Prelet sťahovavých vtákov. Obával som sa, že sa po nej autorsky odmlčíš. Našťastie sa tak nestalo. Prichádzaš s ojedinelou novelou, ktorá má prekvapivo rozmarne parodický rukopis. Hlavný hrdina – druhý fagotista z filharmónie – v nej píše svoju sentimentálnu správu o svete. Čo ťa priviedlo k tomuto príbehu?
Protagonista Samuel Gold Baťovanský sa objavil v mojej hlave pred tromi rokmi. Sedel som vo filharmónii a počúval fantastický svetový orchester Academy of St Martin in the Fields s vynikajúcim americkým huslistom Joshuom Bellom. Upútal ma druhý fagotista tohto výnimočného orchestra, a už to bolo. Pravda je ale taká, že som konzervatorista a vždy, keď som v sále Reduty, predstavujem si, ako žijú moji spolužiaci a spolužiačky zo školy. Samozrejme, aj ostatní filharmonici. Predstavujem si, ako si vyzliekajú tie honosné fraky, vešajú motýliky do skrine a odchádzajú z krásne zrekonštruovanej budovy do svojich bytov možno niekde v Petržalke. Za nimi zostáva dokonalá hudba, o ktorej sa hovorí, že je zo všetkých umení najbližšie k Bohu, a oni sa vracajú do svojho obyčajného ľudského života. Predstavujem si ich radosti a trápenia. Ich túžby aj sklamania. Ich lásky. Predstavujem si platy týchto špičkových európskych hudobníkov, ktorí na to, aby mohli zaplatiť nájomné, musia niekedy hrávať aj na svadbách, tak, ako to robí hrdina mojej prózy.
Samuel Gold Baťovanský je svojrázna postavička. Jeho ponosy vyznievajú až roztomilo komicky. Namýšľa si, že ho Boh nemiluje. Máš pocit, že je to skutočne tak? Alebo si to len navráva? Nie je pokrytecké myslieť si, že nás Boh miluje iba vtedy, keď spĺňa naše sny a túžby?
Samuel je veľký nešťastník. Dokonalý lúzer. Nič sa mu nedarí. Rozpadne sa mu rodina, nezoberú ho do mníchovskej opery a viedenského filharmonického orchestra, nechcú ho ženy, býva v jednoizbovom zanedbanom byte v strede sídliska, stále sa háda so svojimi rodičmi a navyše je bitkár, a tak je z času na čas načisto dokaličený. Vždy som sa snažil zakomponovať do svojich textov humor. V pubertálnych rokoch som kreslil vtipy do Roháča a Smeny, potom som písal filmové komédie a neskôr som sa stal spoluautorom komediálneho seriálu Bud Bindi s nezabudnuteľnými hercami Mirom Nogom a Stanom Dančiakom. Samuel Gold Baťovanský je postava, ktorá mi umožnila vrátiť sa k humoru, a navyše je to citlivý a dojímavý hrdina. Myslí si, že za všetko, čo sa deje na tomto svete, by mal byť niekto zodpovedný. Že sa to nedeje len tak, bez nejakého vyššieho zmyslu. Potom je prirodzené, že sa v mojej próze objaví aj On. Priznám sa, že na rozhovory s Bohom som sa veľmi tešil. A Boh Samuela miluje, tak ako miluje všetkých na tomto svete, ale je už z neustáleho boja a huriavku, ktorý je okolo neho, unavený, a ani si už všetko celkom presne nepamätá.
V tvojej tvorbe sa ako zlatá niť vinie téma hudby a hudobnosti. Aké miesto má v tvojej duši hudba a aké literatúra? Vie ti byť skladba, pieseň inšpiráciou aj pri písaní? Máš pri tvorbe radšej ticho a pokoj alebo počúvaš hudbu?
Študoval som hudbu na Konzervatóriu v Bratislave a aj keď som sa ňou potom neživil, v duši som zostal hudobníkom. Moje písanie je ovplyvnené hudobnou teóriou a kompozíciou. Stále počujem v ušiach slová mojich profesorov, ktorí nám vysvetľovali, ako pracovať s hudobnými motívmi, vystavať nosnú tému, skomponovať silnú myšlienku. Preto sa v mojich románoch neustále objavuje hudba a určite aj preto som teraz napísal svoju najnovšiu knihu. Niektoré situácie a obrazy v mojich prózach sú písané priamo na konkrétne hudobné dielo. Vlastne ideálne by bolo, keby si čitateľ pri čítaní pustil spomínanú skladbu. Možno som ovplyvnený aj tým, že som dlhé roky pracoval v hranom filme. Viem, ako dokáže hudba emočne zmeniť filmový obraz. Mozartovo Requiem, Vivaldiho Štyri ročné obdobia, We are the Champions od Queen, alebo Another Brick in the Wall od Pink Floyd – štyrikrát ten istý strih záberov a štyrikrát celkom iný film. Aj keď Samuel Gold Baťovanský, hlavný hrdina z Fagotistu, hovorí, že hudba nie je k Bohu najbližšie, ja s ním v tomto vyhlásení určite nesúhlasím.
V súčasnosti sme svedkami situácie, že knihu môže vydať ktokoľvek. Ako to vnímaš ty? Čo vedie rôzne „celebrity“ k tomu, aby sa tvárili ako spisovatelia? Je to len komerčný záujem, alebo má nebodaj spisovateľ stále svoj spoločenský status, postavenie?
Je pravda, že v súčasnosti si môže vydať knižku každý, kto na ňu zoženie peniaze. Žijeme v demokracii a nikto nemá patent na rozum. A nikto nemôže iného v jeho aktivitách zastaviť, pokiaľ neporušuje zákon. To je dobre. Takisto je dobre, že neexistuje cenzúra a editori, ktorí niekedy v minulosti rozhodovali, kto môže vydávať a kto nie. Vydávanie kníh je samozrejme aj biznis a niektorí chcú na známych menách zarobiť. A to je tiež v poriadku. Ale literatúra nie je biznis, darmo niekto zoženie peniaze na vydanie svojej knihy. Ak nie je dobrý, spisovateľom sa nestane. Môže predať aj stotisíc výtlačkov, aj tak mu to nepomôže. Mrzí ma však, že spisovateľstvo nemá tú pozíciu v spoločnosti, ktorú by si zaslúžilo. Vo vyspelých krajinách má spisovateľ svoj status. Keď vychádzajú nové knihy, významní autori sa objavujú na titulkách časopisov, sú pozývaní do televíznych relácií a vyjadrujú sa k najdôležitejším spoločenským otázkam. Ich názory aktívne ovplyvňujú rozhodnutia ostatných. Prečo to tak nie je u nás, je zložitá otázka a nedá sa zodpovedať v tomto krátkom rozhovore. Ale ja som optimista a som presvedčený, že raz sa to aj u nás zmení.
Neraz som sa stretol s názorom, že ak je autor komerčne úspešný, pri písaní kalkuluje s čitateľom. Chce sa prispôsobiť jeho vkusu, či nebodaj sa mu usiluje votrieť do priazne. Samozrejme, tak, aby sa kniha stala bestsellerom. Myslíš si, že ak sa dielo niektorého autora dobre predáva, tak to už nie je umenie?
Nikdy nepochopím situáciu, ktorá sa u nás vyvinula. Ak je niekto čitateľsky úspešný, potom nemôže byť aj umelecky hodnotný. Na druhej strane, keď niekto svoje knihy nepredáva a pomaly ho nikto nečíta, tak je umelec, ktorého si treba vážiť. To je anomália. Neviem, či niečo podobné existuje aj v iných krajinách. Viem len, že vo veľkých sebavedomých národoch si literárna kritika všíma aj autorov, ktorí predávajú milióny kníh. Samozrejme, viem si predstaviť, že niektorí autori kalkulujú s vkusom priemerného čitateľa. Že chcú byť populárni za každú cenu, znásilňujú svoje postavy, príbehy aj dialógy. Ale rozhodnúť, či je text kvalitný, alebo nie, môžeme len vtedy, keď si ho bez predsudkov prečítame.
Si autorom na vrchole tvorivých síl. Kam sa bude uberať tvoja tvorba? Aké máš pred sebou výzvy, méty? Čo pre svojich čitateľov plánuješ? Máš predstavu príbehu alebo príbehov, ktoré by si chcel ešte napísať?
Niekedy, keď som dopisoval knižku, mal som pocit, že je to môj posledný text. Že som v ňom povedal všetko, čo som chcel povedať. Teraz si myslím, že spisovateľstvo je profesia ako ktorákoľvek iná. Že treba písať dovtedy, kým sa nájdu čitatelia, ktorých nový text poteší alebo dokonca ľudsky ovplyvní. Maliar maľuje celý život, kým mu nevypadne štetec z ruky, niektorí operní speváci spievajú aj po sedemdesiatke, rovnako existujú dramatici, ktorí dokážu napísať špičkovú hru vo vysokom veku. Takže, aj ja by som chcel ešte niečo vymy slieť. Lebo písanie je úžasný zážitok. Keď z ničoho vzniká príbeh, keď sa na scéne objavujú postavy, rozporuplní muži, krásne ženy, bezbranné deti, bielovlasí starci, keď si človek predstavuje divoké rieky a pokojné jazerá, mestá a pohoria, púšť a pustu, hľadá metafory, aby to všetko malo vyšší zmysel. Neviem presne, o čom bude moja ďalšia kniha. Nedokážem teraz povedať, kto sa v najbližšom čase objaví v mojom prebúdzaní.
