Vyhľadávanie
Petra Nagyová Džerengová (1972), námestníčka primátora Bratislavy, patrí medzi známe osobnosti slovenskej literárnej scény. od vydania jej debutovej knihy Chcem len tvoje dobro prešlo osem rokov. Za ten čas stihla napísať ďalších sedem titulov, medzi nimi romány Pozri sa na seba (2007), Ženy nášho rodu (2010) či zbierku fejtónov s autobiografickými prvkami Ide o život (Marenčin pt 2013).
Minulý rok si splnila svoj veľký sen a vydala knihu pre deti Klára a mátohy (Vydavateľstvo Slovart). V týchto dňoch vyšlo v rovnakom vydavateľstve jej pokračovanie Klára a iglu.
Je o tebe známe, že texty svojich kníh si osem rokov skrývala v zásuvke. Pamätáš sa na pocit, keď ti vyšla prvá z nich – Chcem len tvoje dobro?
Pamätám sa veľmi dobre. Na to sa nedá zabudnúť, pocity sú podobné, ako keď sa vám narodí prvý potomok. Cítila som sa ako dieťa, ktoré sa nevie dočkať Vianoc a ráta, koľkokrát sa ešte musí vyspať, kým bude konečne držať knihu v rukách. Bol to krásny deň, ktorý som si užila, aj vzhľadom na všetky okolnosti – moju knihu sme privítali na svete 3. 3. v deň mojich 33. narodenín, aj vzhľadom na to, že, ako si podotkla, niekoľko rokov som písala do zásuvky. S tým rozdielom, že ja som svoje texty neskrývala, skôr naopak, otravovala som ľudí v širokom okolí, či si neprečítajú moje výtvory. Nebola som vždy úspešná, počnúc mojou mamou, ktorá vždy uprednostnila normálnu knihu a moje biele A4-ky naklepané starou konzulkou odložila nabok, až po niektoré kamarátky, ktoré si nenašli čas. Moja sestra, sesternica a najlepšia kamarátka to vždy čítali a veľmi ma povzbudzovali, ale ja som mala stále nové nápady a dopísanú knihu som šupla do zásuvky s tým, že sa k nej vrátim neskôr. Za tých šesť – sedem rokov som napísala tri knihy, niekoľko poviedok, porodila tri deti, a keď som sa konečne dokopala k poslaniu rukopisu do dvoch vydavateľstiev, obe ho chceli vydať a ja som skákala od radosti!
Každý spisovateľ má iné zvyky pri písaní textov. Aké sú tie tvoje? Kedy a ako sa správne naladíš na tvorbu?
Rituály sú skvelé a rada ich aplikujem tam, kde to ide. Pri písaní však musím vychádzať z reality, tam pre rituály niet miesta. Na besedách sa občas stretávam so spisovateľmi vzdávajúcimi hold manželke, ktorá má pre nich úplné pochopenie a spolu s celou rodinou chodí po špičkách okolo dverí pracovne, prípadne pred ne položí zohriate jedlo či vychladené víno a chápavo po nociach prepisuje rukopisy. Nuž, spolu s americkou feministkou Betty Friedan s pochopením tvrdím, že dnešná žena by najviac na svete potrebovala tradičnú manželku! Aj mne by sa zišla. Keďže momentálne bojujem na viacerých frontoch, plátam situáciu, ako viem, napríklad využívam prácu mojich štyroch otrokov, to jest vlastných detí. Na chladničke visí rozpis, kto berie našu najmladšiu dcéru do škôlky, kto ide so psom a kto umýva dlážku. A mám skvelú paniu, ktorá mi pomáha so žehlením a varením, keď napríklad trvá zastupiteľstvo do večera. Zásobovanie našej domácnosti má na starosti moja mama, ktorá na rozdiel odo mňa miluje nakupovanie, a som jej veľmi vďačná, že ma od toho odbremenila. Mám jedno šťastie – od prírody som „raní ptáče“, nemusím používať budík a vstávam skoro, ako prvá v rodine. Takže píšem, kde a kedy príde – niekedy skoro ráno, kým ostatní ešte spia, inokedy v servise, keď mením pneumatiky a mám hodinku času.
Tvoje prvé štyri knihy začali vychádzať vo vydavateľstve Ikar, piatu vydalo evitapress a ďalšie dve vyšli v Slovarte. Nebýva zvykom meniť vydavateľstvá. prečo si sa tak rozhodla?
A to si ešte nespomenula, že výber z fejtónov Ide o život vydal Marenčin PT. J V podstate to tak vyšlo, nič som neplánovala, asi len tú prvú zmenu, keďže piata kniha sa odlišovala od štyroch predošlých a chcela som to zdôrazniť aj zmenou vydavateľa. Ostatné prišlo kombináciou – niektorí niečo vydať nechceli, a tak som išla o „dom ďalej“. Napríklad jeden vydavateľ Kláru a mátohy odmietol a v Slovarte sa stala najpredávanejšou pôvodnou detskou knihou. Asi to tak malo byť. Ale nemôžem sa sťažovať na žiadneho z mojich vydavateľov, so všetkými mám korektné vzťahy.
Ktorá z tvojich doposiaľ ôsmich kníh je tvojou srdcovou záležitosťou?
Každá by vedela rozprávať svoj príbeh. Ku knihe Chcem len tvoje dobro mám vzťah, pretože bola prvá. Ženy nášho rodu som venovala svojej sestre, ktorá zahynula pri horolezeckom výstupe vo Vysokých Tatrách – hlavnými hrdinkami diela sú dve sestry. Titul Ide o život je v podstate denníkom našej rodiny. J Kopec vecí by som zabudla, keby som pred rokmi neprijala ponuku Pravdy publikovať pravidelný pondelkový stĺpček. A mojou srdcovkou je prvá detská kniha – Klára a mátohy. Odjakživa som po tom túžila, hádam každý rozhovor som končila poznámkou, že chcem písať pre deti. Vždy som však pred tým mala rešpekt, považujem totiž detské knihy za veľmi dôležité. Prostredníctvom nich môžeme deti formovať, vštepiť im hodnoty. Ja im roky každý večer čítam a vždy vyberiem knihu, po ktorej by možno samy nesiahli, lebo čítajú väčšinou iba svoj obľúbený žáner. Verím v silu kníh a príbehov, som presvedčená, že robia ľudí lepšími.
Máš na konte romány pre ženy, súbor fejtónov s autobiografickými prvkami i dve rozprávkové knihy. Plánuješ v žánrovej pestrosti svojej literárnej činnosti pokračovať aj v budúcnosti?
Nuž, ostáva ešte nejaký žáner, ktorý som nevyskúšala? J Tuším horor. Ale bola by si prekvapená: jedna z kníh, ktoré ešte ležia v zásuvke z mojich prvých rokov písania a dodnes nevyšli, je práve horor. V blízkej budúcnosti sa chystám dokončiť tretí diel Kláry a potom sa hádam pustím do románu pre dospelých. Mám v hlave dva príbehy, ešte nie som rozhodnutá, ktorým začnem. Ale určite chcem pokračovať v písaní pre deti.
Obe knihy o kláre ilustrovala mladá výtvarníčka Katarína Gasko. ako sa stretli vaše cesty?
Vo vydavateľstve mi dali na výber viacerých ilustrátorov, ale mne sa najviac páčili Katkine práce. Veľmi som dúfala, že bude mať dosť času a chuti ilustrovať moju knihu. Považujem ilustrátora za významnú súčasť diela, pretože dotvára príbeh podstatnou mierou – pre dieťa je veľmi dôležitá vizuálna stránka. Katka, našťastie, čas mala. Keďže žije v Kanade, komunikovali sme spolu najprv iba cez mail. Kláru nakreslila presne takú, akú som si ju predstavovala. Jej mátohy vôbec nie sú hrôzostrašné, sú to veselé malé príšerky, ktoré sa cez deň v skrini a pod posteľou nudia a iba chcú Kláru trochu postrašiť, keď príde večer. Deti Katkine ilustrácie milujú. Viem aj o tých najmenších, ktoré ešte ani nerozprávajú, ale dookola si prezerajú obrázky z knihy. Katka ilustrovala aj druhý diel Klára a iglu, ktorý vychádza v týchto dňoch, a verím, že bude aj tretia časť. Neskôr, keď bola na návšteve doma, sme sa stretli aj osobne a zistila som, že je to krásna mladá mamička dvoch dievčatiek a možno i vďaka tomu knihu ilustrovala s takým citom.
V dávnejšom rozhovore si spomenula jeden zo svojich snov – mať čitateľov aj v ďalších krajinách. Na jar 2012 ti vyšiel v susednom Maďarsku preklad dvoch kníh – Pozri sa na seba a Klára a mátohy. Chystajú sa aj ďalšie preklady do cudzích jazykov? Kto ťa oslovil s prekladom do maďarčiny?
V Maďarsku mám opäť dvoch vydavateľov. Jeden mi vydáva tituly pre dospelých, toho roku vyjde ešte preklad knihy Chcem len tvoje dobro. Druhý vydal po maďarsky Kláru a mátohy pod názvom Klára és a mumusok. Všetky knihy prekladala skvelá prekladateľka Tünde Mészáros, ktorá preložila aj Rankovov román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Na preklady mám skvelé ohlasy, dokonca mi nejaká pani, ktorá čítala moju knihu len po maďarsky, povedala, že si ju musí prečítať v slovenčine, či je aj v nej taká dobrá. :-)
Aký máš vzťah k maďarským čitateľom? Sú iní ako slovenskí?
Čitatelia sú takí istí ako u nás. Akurát novinári sa ma pýtali, či je zvykom riešiť zložité rodinné vzťahy v detskej literatúre, že u nich to nebýva. Aj u nás som sa stretla s podobnými reakciami, ale iba zo strany dospelých – že detská literatúra má byť idylická. Zo strany detí som mala iba priaznivé reakcie, ony totiž v takejto realite žijú. Dnes, keď sa rozpadáva každá druhá rodina, sa musia vyrovnávať so situáciou najlepšie, ako vedia, a je na nás dospelých, aby sme im to čo najviac uľahčili. V niektorých školách je Klára a mátohy dokonca povinným čítaním. Bola už aj zdramatizovaná a na jar vyjde v Čechách. Na svedomí to má moja priateľka, ktorá knihe verí a tvrdí, že ju vyprevadí do sveta. Len nech sa jej to splní. J Ozvali sa aj z Poľska a z Grécka, tak uvidíme.
Tento rok ti vychádza druhá kniha určená pre najmenších čitateľov s názvom Klára a iglu. Viem, že už prvý titul si našiel i čitateľov v radoch dospelých. čo ich podľa teba zaujalo?
No, v prvom rade sa z toho veľmi teším. Snažila som sa písať tak, aby sa kniha páčila aj dospelým, aby ich zaujala a zamysleli sa nad ňou, pretože som predpokladala, alebo si aspoň v duchu predstavovala spoločné večerné čítanie rodiča a dieťaťa. Považujem to za dôležitú súčasť dňa, keď sa rodič môže usalašiť vedľa svojho dieťaťa, zmierniť trochu udýchanú hektiku celodenného zhonu, stíšiť sa, prečítať si niečo a potom sa o tom porozprávať. Aspoň u nás to tak bolo. Keď už na nič iné, ale na večerné čítanie si vždy nájdem čas. Za 15 rokov som teda prečítala veľa detských kníh. Pri niektorých som sa nudila, niektoré ma zaujali presne tak, ako v mojom detstve. Je dôležité ustriehnuť tú hranicu – aby sa dieťa pri podprahových odkazoch pre dospelých nenudilo, aby to bolo zábavné, a zároveň nie mentorujúce, a aby sme to, čo považujeme za dôležité, odovzdali takou formou, aby to dieťa i dospelí prijali. Pre mňa najväčším zadosťučinením bolo, keď mi jedna mamička prezradila, že pravidelne čítava dcérke pred spaním, ale až moju knihu musela dočítať do konca sama pre seba, keď už jej dcérka zaspala, lebo ju tak zaujala.
V druhom diele o hrdinke kláre primeranou formou podávaš detským čitateľom i také témy, ako je choroba starého otca a starých ľudí všeobecne, popôrodná depresia a zvládnutie nového malého člena rodiny… Myslíš si, že tieto prvky vnímajú? Stretla si sa na čítačkách a besedách aj s detskými postrehmi týkajúcimi sa týchto skrytých vsuviek určených asi práve pre ich rodičov?
Deti vnímajú realitu takú, aká je, a presne tak aj svojich rodičov. Lebo majú len ich. Mám štyri deti a pri výchove som sa snažila uplatňovať jednu zásadu – odpovedať na všetky ich otázky pravdivo. Myslím, že to ide, hoci niekedy som ani ja nevedela nájsť tie správne slová, prípadne som sa červenala. Deti vedia prijať realitu, ak je podaná spôsobom primeraným ich veku. Svojho času, keď zomrel manželov otec, boli v rodine snahy ututlať to a povedať, že odcestoval. Ja som ich zobrala na pohreb, lebo aj smrť je súčasťou života. Mala som skúsenosť, že každé moje dieťa začalo riešiť otázky smrti a života okolo štyroch rokov a každé z nich si žiadalo uistenie, že nikdy nezomriem a budem pri nich a pre ne už navždy. Vždy som sa s nimi rozprávala otvorene a časom to všetky prijali, niektoré skôr, niektoré neskôr. Myslím, že je to lepšie, ako im klamať alebo sa tváriť, že sme tu navždy a smrť neexistuje. A tak to je aj pri všetkých ostatných témach, ako choroba či smútok. Dôležité je ukázať im nádej a naučiť ich tešiť sa zo života. Klára vidí, že jej nevlastná mamička je smutná, hoci tak túžila po dieťatku. Uvažuje o tom, čo robí človeka šťastným. Vníma to, samozrejme, cez detskú optiku: pokúša sa vyrobiť pilulku šťastia a zažíva vtipné príbehy. Nakoniec to uzavrie zistením: šťastie je, keď má človek pri sebe niekoho blízkeho.
Chystáš tretí diel príbehov malej kláry. Dočkáme sa v ňom aj stretnutia hlavnej hrdinky s jej biologickou matkou Monikou, ktorá pracuje v Afrike?
Áno, jej vlastná mamička sa vráti z Afriky, odkiaľ si prinesie veľké prekvapenie. Klára sa bude musieť vyrovnať aj s inými vecami. Ale veľmi nerada by som prezrádzala viac dopredu. Tretí diel už píšem a verím, že do roka bude na svete.
