Vyhľadávanie
Veselo búrkou dospievania
Anežka Szabóová sa narodila 15. 12. 1986 v Leviciach, kde aj Študovala na Strednej poľnohospodárskej škole, v súčasnosti pracuje ako kontrolórka. Zúčastnila sa na viacerých literárnych súťažiach. Prvú knihu Obyčajný život obyčajného dievčaťa (2005) si vydala vlastným nákladom.
Román Modré nebo ste písali azda ani nie osemnásťročná a v podobe denníka. S akým úmyslom? Aby ste sa mu zverili so svojimi starosťami a radosťami, o ktorých sa nik cudzí nesmie dozvedieť? Alebo ste písali s úmyslom vydať ho?
Do písania som sa pustila ako stredoškoláčka. V tom čase som ani nemala úmysel text publikovať. Jednoducho som len potrebovala zaznamenať všetko, čo sa mi v hlave odohrávalo a žiadalo sa von. Úmysel vydať zápisky prišiel až neskôr. Spolu s fabulovaním. A teraz, keď sa na svoju knižku pozerám, som veľmi šťastná, že sa to skončilo práve takto.
Rozjímanie je teda vaše, ale udalosti ste štylizovali, odohrali sa inak, niekomu inému alebo ste si ich jednoducho vymysleli?
Väčšinu príbehov som si vymyslela, ale prostredie, v ktorom sa odohrávajú, dôverne poznám – škola, rodina, kamaráti. Prirodzene, do knižky som vložila aj niečo zo seba, niečo mne vlastné, osobné. A tí, čo ma poznajú, určite tam nájdu náznak môjho „ja“, toho, čo ma vystihuje a charakterizuje.
Ak sa spisovateľ staršej generácie podujíma písať o dospievajúcej mládeži, nevyznieva jeho dielo vierohodne. Nemôže postrehnúť jemné záchvevy, autor si len myslí, že mladí takto rozmýšľajú a konajú. Vy ste sa nemuseli štylizovať do takejto polohy, vy ste celú tú búrku dospievania prežívali. Hoci sa vo vašom podaní odohráva neobyčajne dramaticky, s neočakávanými, prekvapujúcimi obratmi, nie je to rozprávanie plné nepochopenia. Naopak, je to rozprávanie až bujaro veselé. Je to váš uhol pohľadu, alebo myslíte, že je príznačný pre dospievajúcich?
Skôr si myslím, že je to môj uhol pohľadu. Pri čítaní poviedok a diel iných začínajúcich autorov, najmä na literárnych súťažiach, vidím, o čom píšu. Často je tam zatrpknutie, bolesť, strach, pesimizmus, beznádej, pochmúrnosť a smrť. Myslím, že treba osviežiť našu literatúru, vložiť do nej niečo veselé, optimistické, no zároveň i poučné. Aby sa ľudia aj pobavili. Zla je dnes plný svet.
V románe máte vetu: „Starý šofér v starom autobuse takmer zrazil starú tetu so starým psom, ktorý bol taký starý, že sa určite narodil ešte pred vynájdením žiarovky. (Myslím, že je za ňu zodpovedný Edison. Alebo niekto podobný).“ Dokážete sa pohrať so slovom, používate obrazné pomenovania, originálne epitetá a prirovnania, funkčne opakujete slová i situácie. Prezrádza to zbehlosť v písaní. Učňovské roky ste už predtým niekde absolvovali?
Píšem už od trinástich rokov a kedysi v tom období som sa začala zapájať aj do rôznych literárnych súťaží. Začala som krátkymi útvarmi až neskôr som prešla k dlhším. V súťažiach som získala aj mnohé ocenenia.
Ladislav Švihran
