Vyhľadávanie
Literárny vedec, diplomat a politik Rudolf Chmel jubiluje, 11. februára oslávil svoje osemdesiate narodeniny. Pri tejto príležitosti mu vyšli rozsiahle memoáre s názvom Úvod do pamäti (Kalligram, 2019) a najmä tejto knihy sa bude týkať nasledujúci rozhovor.
Napísali ste memoáre, teda knihu v žánri, ktorý zvyčajne chápeme ako „sumarizačný“ či priamo „záverečný“. Jej názov však znie Úvod do pamäti. Prečo memoáre koncipované ako „úvod“?
Literatúra je v podstate konštrukciou ľudskej pamäti, memoárová to má už vo svojom názve. Keď som sa rozhodoval pre názov tejto nepochybne sumarizačnej knihy, prišiel mi na um názov románu môjho, žiaľ, už nebohého priateľa Pétera Esterházyho Úvod do krásnej literatúry (spolu s Harmóniou caelestis jeho kľúčové dielo). Názov mojej knihy je naozaj alúziou na názov tohto románu, ale možno predvída aj jeho román Opravené vydanie. Žáner memoárov akoby implikoval nedokončenosť, čo je možno prirodzené. Lebo isto v tejto knihe – mám taký dodatočný pocit – niečo chýba, nie iba mne. Viete, človek odpúšťa, aj sebe, aj svojím priateľom, okoliu. Možno by bol presnejší názov Úvod do mojej pamäti, neviem. Opakujem, že pamäť je podstatný pojem literatúry vôbec, románovej asi osobitne, nie náhodou diela, ktoré ju tak výrazne artikulovali – Esterházyho, Nádasa alebo Balleka, Kadlečíka, Vilikovského, Hrabala či Gombrowicza a mnohých ďalších nás práve preto oslovujú ešte aj v dnešnom digitálnom postfaktuálnom svete. Nie je to možno jediné vysvetlenie, prečo autor na záver svojej púte hovorí o úvode k svojej pamäti, ale poprosím o akceptovanie tejto licencie o názov jedného pokusu o memoáre, teda zápiskov nedokonalej pamäti.
K možnostiam ľudskej pamäti sa staviate dosť kriticky, s neskrývaným odstupom. Napokon, je to postoj celkom charakteristický pre dnešnú dobu. Na druhej strane, vytváranie kolektívnej pamäťovej stopy vás dlho živilo, veď ste sa profesionálne orientovali na literárnu históriu. Je váš dnešný postoj k pamäti aj výsledkom profesionálnych skúseností literárneho vedca alebo má táto skepsa iný dôvod?
Žijeme čas antikánonu, všetko sa rozdrobuje, a keď je reč o našej kolektívnej pamäti, tak tam akoby prirodzene nevládne konsenzus, skôr jeho opak, často zmätok. Ten čas antikánonou to iba väčšmi komplikuje. Aj preto tak trochu rezignujem na to, či moja kniha bude o polstoročie zaujímavá pre rekonštrukciu doby či nedajboh pre rekonštrukciu slovenskej identity v čase už načisto ovplyvnenej technologickými globalizačnými tendenciami. Napriek tomu si myslím, že som bol nielen skeptik, ale aj dosť dôrazný kritik uzatvárajúceho sa romantizmu, hoci som napriek tomu sám zostal v istom zmysle romantik, ktorý sa živí predstavou otvorenosti voči svetu. Ale možno je to iba moje zdanie v istej, nazvime to veľmi špecifickej fáze života... Vo veci mojej celoživotne dominantnej literárnohistorickej profesionálnej orientácie a jej možného vplyvu na memoáristu by som dodal, že v rámci mojej intelektuálnej identity predstavuje štatút literárneho vedca síce podstatný, ale iba jeden segment. Istú metodológiu mi pri písaní memoárov literárna veda dala (napokon, niekoľko rokov som vypisoval vcelku medzi študentami dosť obľúbený seminár o stredoeurópskej autobiografickej literatúre), skôr sa však pod ňu hádam podpísalo niečo, čo by som zjednodušene nazval moja individuálna povaha a vznešenejšie: humanistický pohľad na život.
Žáner pamätí si človek väčšinou vyskúša len raz. Ako ste sa v ňom zabývali? Kde vidíte kľúčový rozdiel medzi zaznamenávaním osobnej a kolektívnej pamäti?
Naslovovzatý znalec témy Pierre Nora hovorí, že pamäť a dejiny sa vylučujú. Všetci žijeme, každý na svoj spôsob, dejiny. Aj si ich na svoj spôsob uchovávame v pamäti. Pamäť je preto selektívna, subjektívna, zjednodušujúca, dejepis by sa mal týmto charakteristikám vyhýbať v mene vedeckosti, objektivity. Istá časť mojej esejistickej či publicistickej tvorby je o pamäti, najmä osobnej. Celá moja literárnohistorická tvorba je vlastne o kolektívnej, ak chcete národnej pamäti. Obe pamäti sú zároveň súčasťou veľkej pamäti slovenskej, možno trochu aj českej a maďarskej či stredoeurópskej, sú súčasťou pohyblivého, nikdy neukončeného kánonu, ktorý spoluvytvárame a ktorý nás chtiac-nechtiac ovplyvňuje či určuje. Autor memoárov sa na tomto procese niekedy viac, inokedy menej podieľa, ak má profesiu literárneho historika, nepochybne je ňou determinovanejší, ale mal by ju presahovať. Nemusí sa od kolektívnej pamäti celkom dištancovať, ale mal by byť k nej maximálne kritický. Inak jeho písanie nemá zmysel. Pokúšal som sa o to, hoci neviem, či dosť dostatočne.
Ak sa nemýlim, kniha vznikala pomerne dlho, čo vám zabralo najviac času?
Keď sa preklopíte do ôsmeho decénia života, môžete mať nutkanie uvažovať o tom, čo ste to vlastne žili či prežili. Začnete sa prehrabávať vo svojej pamäti, aj tej „hmotnej“, v korešpondencii, rôznych dokumentoch a istá profesionálna deformácia vás potom trochu zvádza k ich uplatneniu. Zhruba pred siedmimi-ôsmimi rokmi som sa začal zdanlivo nezáväzne s ideou memoárov pohrávať a postupne ma zaujala natoľko, že som ju poňal ako dominantnú. Pravdaže, medzitým som sa venoval aj iným „pisárskym“ aktivitám, univerzitným, verejnej činnosti, politike, ale žáner pamätí i pamäte som už neopustil, aj keď som ho podvedome trochu odkladal, keďže, ako hovoríte, je to žáner svojím spôsobom „záverečný“. Keďže môj život poznačili mnohé veci, sústredil som sa skôr na reflexiu svojho života, sub specie veľmi zjednodušene povedané mojej slovenskej otázky, identity v najširšom zmysle slova, ale aj toho, ako človek dospeje do stavu, že ho pohltí verejný priestor, že presiahne svoju užšiu profesiu a vstúpi do sveta ako verejný intelektuál a neskôr diplomat, v závere najmä však ako politik, ale vedome antivodcovského typu, teda humanistických, ak chcete liberálnych kompromisov. Nájsť kľúč k tejto zložitej, neraz protirečivej podobe vlastného života, verte, nie je jednoduché. V mojej knihe čitateľ nenájde žiadne tajnosti, nedajboh klebety. Je to skôr intelektuálna autohygiena – urobiť po sebe aký-taký poriadok. Ale je to pohľad z vnútorného ja. Iní vidia tie isté veci iste inak. Aj to v knihe pripúšťam. Preto, ak sa dá, zdôrazňujem fakty, cez ne sa pokúšam vidieť niekdajšieho seba i niekdajšiu spoločnosť. Ten svet minulosti. Ak mi teda niečo zabralo čas a zapríčinilo to neustále odkladanie, boli to predovšetkým pochybnosti.
Počas svojho života ste opakovane vstupovali do verejného, v istých obdobiach rovno do politického priestoru. Čo vás tam ťahalo ako etablovaného literárneho vedca s atraktívnym a pre slovenskú kultúru kľúčovým portfóliom (19. storočie, slovensko-maďarské vzťahy, dejiny literárnej kritiky)?
Trochu sebaironicky by som povedal, že do priamej politiky som vstúpil až v dôchodcovskom veku šesťdesiatich troch rokov, ale pravda je, že koho poznačili šesťdesiate roky minulého storočia a august ´68 zvlášť, sa už na svet nemohol nepozerať cez prizmu politiky a jej intelektuálnej reflexie. Takže, ak mám povedať, čo ma „ťahalo“, boli to najmä kľúčové obdobia našich novodobých dejín, druhá polovica minulého storočia, presnejšie koniec 60. rokov, koniec 80. rokov a 90. roky, v ktorých som sa výraznejšie angažoval ako verejný intelektuál, resp. občiansky aktivista. Medzitým sme, samozrejme, absolvovali takmer všetci časy prispôsobovania, prežívania, jedny viac, iní menej. Roztláčali sme priestor pre slobodnejšie myslenie v časoch tomu neprajných. Píšem o tom, hoci možno nie dostatočne dosť, v knihe. Intelektuál sa, samozrejme, usiluje prezentovať vo verejnom priestore a odtiaľ nie je tak ďaleko politike. Aj o úskaliach tejto „hybridnej“ pozície je vari moja kniha. Odvolávam sa pritom na slová českého filozofa Břetislava Horynu, ktorý hovorí, že „kým nezasahuje intelektuál do ideologickej a politickej sféry verejného života, majú jeho práce a ľudské kvality veľmi malú šancu na presadenie“. Preto podľa neho „predpokladom pre vstup intelektuála do verejného života je skôr jeho angažovanosť pre politickú správnosť než pre politickú pravdivosť. Sú to dve odlišné polohy, ktoré nedokážeme zlúčiť tak ľahko, ako by sa to mohlo zdať.“ Nehovorím, že som priamo v týchto intenciách prijal svoje politické angažmán, ale v istej chvíli sa zdalo, že je to príležitosť pre zmenu ako ju avizoval výsledok volieb roku 1998. A to ma „nakoplo“. Keď však vstúpite do politiky, tak hranica oportunizmu je výsostne osobná, u každého iná. Politika, samozrejme, človeka z intelektuálnej sféry duševne poznačí, ak nehovorím, že devastuje. Ale nemám potrebu sebabičovania.
Dosť veľkú váhu pripisujete svojmu pôsobeniu v rozličných časopiseckých projektoch. Až takú, že sa dostali do názvov kapitol (Krok, Matičné čítanie, Slovenské pohľady)... Prečo je to tak?
Odpoveď je približne rovnaká ako pri spomínaných aktivitách. Išlo už aj vtedy o istý matuškovský presah, teda o vplývanie na širšiu verejnosť než len tú odbornú. Tieto projekty mi, samozrejme, neprichodí historicky hodnotiť, ale na druhej strane mám z nich dodnes pocit naplneného intelektuálneho života, za ktorý sa vari nemusím hanbiť. Synergia spomínaných aktivít vyústila na začiatku nášho storočia v mojich politických pozíciách, ktorých jednoznačnosť bude vždy v dejinách diskutabilná. Možno je niečo z toho zreteľnejšie z mojej knihy, aj keď môj politický životopis je v nej kratší. Ale, napokon, bol naozaj len kratšou časťou môjho života.
Stredná Európa – bola to dlho, a stále je, vaša intelektuálna téma. V deväťdesiatych rokoch nesmierne populárna a trendová. Potom sa zdalo, že špecifiká stredoeurópskeho priestoru zmizli a jednotlivé krajiny sa viac či menej organicky zapojili do spoločného európskeho priestoru. No spoločensko-politická situácia aj kultúrna klíma sa v krajinách V4 v porovnaní s uplynulým desaťročím dosť zmenila, cítiť značný regres. Stredná Európa sa opäť vynorila z európskeho mora, ale dnes už nenesie tie pozitívne posolstvá, ktoré jej v osemdesiatych rokoch pripísal Milan Kundera... Aká kultúrna budúcnosť ju čaká?
Vnímal som strednú Európu ako problém kultúrnohistorický, duchovný, možno aj mentálny. Implikujúci svojráznym spôsobom otázku kultúrnej citlivosti, pamäti, dejinnosti, identity, rekonštruovateľnej najmä na dejinných vrstvách nazhromaždených v mestách, metropolách špeciálne. V umení, literatúre osobitne. Vedel som, s Karlom Kosíkom, že stredná Európa je sporný priestor aj priestor sporu, ale predstavoval som si skôr s Gyὄrgyom Konrádom, že stredoeurópanstvo je záležitosť urbánna, že jeho pravými nositeľmi sú naše mestá, nie štáty. Andrzej Stasiuk ma v tom trochu nahlodal názorom, že pravdu strednej Európy treba hľadať na periférii, na miestach, o ktorých nikto nepočul, na púšti, ktorú nám tu zanechal socializmus. Pavel Vilikovský vo svojej úvodnej poviedke zbierky Krutý strojvodca to, myslím si, vyslovil za nás najpresvedčivejšie: „človek môže žiť v strednej Európe, a nemusí byť zato Stredoeurópanom.“ Ja som človek mestský, ale vari nielen preto mi je bližšia otvorenosť, občianskosť, svetskosť, multikulturalita. Ak chcete aj liberalizmus, opak toho sveta zatvoreného, ktorý si vystačí sám, najmä však s averziou či znevažovaním cudzieho. V tomto zmysle teda bola v mojom reflektovaní strednej Európy vždy prítomná jej multietnicita aj multikulturalita, myslel som si, že je to nástroj na prekonávanie stredoeurópskych nacionalizmov v súčasnosti aj budúcnosti. Ešte nie tak dávno som to kategoricky formuloval tak, že skutočný Stredoeurópan nemôže byť nacionalistom, že sa nemôže cítiť ohrozený, ani opustený, že nemôže mať komplexy menejcennosti. Dnes, dajme tomu aj na základe novodobého tridsaťročného vývoja, už by som pri zovšeobecňovaní taký kategorický nebol. Nie je to možno konštatovanie povzbudzujúce, ale, žiaľ, reálne.
A aké je, či môže byť, miesto Slovenska v strednej Európe?
Na Slovensku sa myšlienka strednej Európy nosila skôr na pozadí dominantnej slovanskej vzájomnosti, rusofilstva, svojho najautentickejšieho predstaviteľa mala v Milanovi Hodžovi, ale ani on ju nestačil doviesť do praxe. Ten disidentský étos strednej Európy z osemdesiatych rokov sa ujal u nás iba fragmentárne, deväťdesiate roky, po roku 1993 najmä, boli skôr príkladom zatvorenosti spoločnosti, Visegrád ju síce mal nahradiť, ale chýbal mu ten étos. Okrem toho, mečiarovské Slovensko z neho stále vypadávalo, a tak až po roku 1998 sa myšlienka visegrádskej spolupráce revitalizovala, ale už skôr na praktických záujmoch vstupu do západných integračných zoskupení. Nehovoriac o tom, že Slovensko stále potláčalo svoju jedinečnú výhodu – mnohonárodnosť, mnohojazyčnosť. Etnicky „čistí“ visegrádski susedia to však nemali ľahšie, ako ukazuje prítomnosť, ku ktorej sa dopracovali... Dnes v strednej Európe, tej visegrádskej špeciálne, vládne národný egoizmus a populizmus. Strednú Európu, tú kultúrnu predovšetkým, sme si tentoraz uniesli sami, bez cudzej pomoci a moci, víťazí v nej sebectvo, mýty, krivdy, komplexy ohrozenosti, nacionalizmus a stredoeurópski intelektuáli, spisovatelia, ak sa aj ojedinele ozvú, nemajú na vývoj žiadny vplyv.
Rudolf Chmel (nar. 1939) je slovenský literárny vedec, diplomat a politik, bývalý minister kultúry a podpredseda vlády SR pre ľudské práva a menšiny. Pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Filozofickej fakulte UK v Prahe a iných akademických pracoviskách. Ako literárny vedec a editor sa venoval predovšetkým dejinám slovenskej literatúry 19. storočia, slovensko-maďarským literárnym a kultúrnym vzťahom a dejinám slovenskej literárnej kritiky.
