Vyhľadávanie
Martina Monošová (1972) vyštudovala priemyselný dizajn, má však talent na viacero druhov umenia. Zážitky z dlhodobých pobytov v Anglicku a v Belgicku zúročila aj vo svojej literárnej tvorbe. Debutovala knihou Lásky o piatej v roku 2005, o rok nasledovalo voľné pokračovanie Anglické prebúdzania (Petrus) a neskôr román Klišé (Ikar 2010). medzi obľúbené knihy spisovateľky patria aj eseje Etely Farkašovej, autorky rozhovoru.
Martine Monošovej tento rok vyšla nielen reedícia debutovej knihy Lásky o piatej (Marenčin PT), ale aj nový román Zlodeji bozkov (Ikar), ktorý iba prednedávnom pokrstili v bratislavskom kníhkupectve Panta rhei na Poštovej.
Kde sa u vás zrodil záujem o literatúru? Aké podnety vás k nej priviedli?
Doma mi odmalička prízvukovali, že som sa narodila na storočnicu Ľudmily Podjavorinskej. Bola som vnímavá voči nejednému umeniu a spolu s bratom nás rodičia v našich talentoch všemožne podporovali. Chodili sme na klavír, recitovali, ja som ešte aj spievala. No popri výnimočnom staršom bratovi, nevídane nadanom predovšetkým na jazyky, ktorý v spoločnosti už ako dvanásťročný recitoval básne po japonsky, som sa nikdy nebrala veľmi vážne. Mama dodnes spomína, ako si deň pred nástupom do školy čítal Andersenove Divé labute, lebo sa sám naučil čítať. Brat dodnes skromne priznáva, že ovláda asi 20 jazykov, no ja viem, že ich je viac… Po mame, učiteľke výtvarnej výchovy, ktorá nás po celý život obklopovala svojimi čarovnými olejomaľbami, sme zdedili i výtvarný talent. Na kotúčový magnetofón sme si radi nahrávali najskôr rozprávky, potom sobotné rozhlasové hry pre mládež, neskôr inscenácie z televízie. Napríklad repliky zo Shakespearových Veselých paničiek z Windsoru dodnes s bratom používame ako náš tajný jazyk. Možno aj vďaka týmto nahrávkam brat podnietil dva ročníky ochotníckych predstavení, v ktorých aj sám výrazne účinkoval… A niekde medzi týmito všetkými podnetmi som začala tajne písať.
Aké boli začiatky vášho tajného písania?
Téma mojej prvej „knihy“ bola príznačná pre vek, lebo desaťročné dievča hlboko pobúril seriál Sandokan, keď v ňom zomrela Marianna! Napadlo mi príbeh prepísať, a neskôr ma nadchla tá voľnosť, že si môžem vymyslieť čokoľvek. Vytvorila som si svojho vlastného piráta a jeho veľkú lásku. Príbeh som nikdy nedopísala, lebo ako som rástla, predchádzajúci štýl sa mi videl primitívny a každého pol roka som ho menila. V siedmej triede mi ten príbeh nielenže vyčpel, ale všetok voľný čas mi zhltla intenzívna výtvarná príprava na strednú školu pod maminým vedením. Začiatky môjho písania mi pripomenula až kamarátka na prezentácii debutu: „…veď už vtedy si písala ten román o pirátovi!“
A kedy ste začali publikovať? čo bolo vašou prvou uverejnenou prácou?
Začiatok strednej školy bol pre mňa ako studená sprcha. Na umeleckú priemyslovku ma totiž nevzali, preto som šla na strojnícku – také boli socialistické časy. Rovnovážny diagram železo-uhlík, ako aj konštrukcia sústružníckeho noža ma ubíjali, a tak som si svoj svet musela vytvoriť sama. Rozbehla som sliepňajúci školský časopis Kontakt a cez prestávky a pod lavicou som tvorila poviedky. Zhodou šťastných okolností ma ruštinu učil PhDr. Ivan Machala, ktorý mi poradil posielať poviedky do literárnych súťaží. Žiaľ, škola stavala skôr na premiantoch v technickej oblasti, takže som sa o svojich prvých literárnych úspechoch vždy dozvedala iba z druhej ruky. Asi preto dodnes nekladiem na literárne súťaže dôraz. Za prvý úspech však pokladám až jeseň roku 1990 a vydanie poviedky Tiene v časopise Dotyky.
Vaša prvotina priniesla do súčasnej slovenskej literatúry čosi čerstvé a tematicky nové – opísali ste v nej skúsenosť óperky v zahraničí. Tušili ste počas vášho pobytu v Anglicku, že by raz z vašich zážitkov mohla vzniknúť knižka?
Najprv som mala v úmysle napísať príručku pre budúce opatrovateľky, ale veľmi ma prekvapil spôsob, akým mi do komentárov a opisov začala presakovať priama reč. Preto som logicky zauvažovala nad poviedkami. No zrazu som zistila, že ani to sa nedá, a keď som nechala písaniu úplne voľný priebeh, vznikli Lásky o piatej.
Formát, v ktorom môžem maľovať doslova ako na plátno, ma celkom pohltil. Zapáčila sa mi hra s dejovými líniami, možnosť opísať postavu v postupných vrstvách, používať nepriame spôsoby na posúvanie deja. V poviedke ide o zachytenie pocitu, zatiaľ čo v románe mám šancu zamerať sa na postavu, jej pohnútky, poriadne ju z každého uhla „preprať“, až ju dokonale spoznám aj ja, aj čitateľ.
Neskôr ste absolvovali aj dlhodobý pobyt v Belgicku. ako ovplyvnil váš spôsob videnia reality, a najmä: rozšíril nejako vaše tematické zábery?
Nikdy som si nemyslela, že budem mať taký dobrodružný život! Pre spisovateľa je veľkým prínosom, ak zažíva na vlastnej koži úplne inú realitu, obohatí ho to o nové pohľady na svet, no hlavne na seba. Už z Anglicka som sa vrátila celkom iná…
V Belgicku sme s manželom žili na vojenskej základni v medzinárodnom prostredí, v takom malom Babylone, kde sa komunikovalo v angličtine, a pritom sme všetci žili vo frankofónnej časti krajiny. V týchto podmienkach som písala Klišé. Rukopis síce obsahoval veľa anglicizmov, no na druhej strane som sa skutočne zblízka zoznámila s príslušníkmi mnohých národov, s ich zvykmi či názormi. Napríklad som zistila, že náš zemiakový šalát väčšina národov západnej Európy volá ruský.
Z tohto obdobia mám námetov možno i na viac kníh, len potrebujem trošku väčší odstup, aby som vyselektovala priosobné zážitky. Mohlo by to byť niečo na spôsob Čiernych barónov v sukni, lebo stret paradoxov vojenstva so ženským princípom mi často ironicky defiloval rovno pred nosom. Stačí to naozaj už iba hodiť na papier…
Vo vašich prózach nastoľujete problematiku vzťahov – partnerských, priateľských či rodinných. „nasvecujete“ ich zo ženskej perspektívy? Myslíte si, že je iná ako „mužská?
Vzťahy sú základom života. Inšpiruje ma tá vášeň, ktorá ich priniesla – a teraz nemám na mysli iba vášeň v erotickom zmysle. Z nej vznikajú všetky vzťahy, vychádza z nej sympatia či antipatia, a tým sa na jej základe vytvárajú naše väzby. Do týchto rovníc potom vstupujú aj sociologické fenomény, ako výchova a tradície, plus trvale sa rozvíjajúca osobnosť jedinca. Toto všetko spôsobuje určité konanie bytostí, podnecuje psychologické pohnútky, vytvára pocity. A táto esencia vášní mňa osobne fascinuje, lebo psychológia je pre mňa prvotná. Z nej sa mi potom vytvorí príbeh, ktorý si už len logicky dotváram.
Hoci sa často púšťam do opisov milostných vzťahov, prvotne ma nezaujíma „starý dobrý“ boj medzi pohlaviami, lebo si nemyslím, že jedno či druhé pohlavie je horšie alebo lepšie. (Je pre človeka dôležitejšia pravá alebo ľavá noha?) Každý sme síce iný, ale máme na tomto svete svoju vlastnú úlohu, miesto, vlastné rodové osobitosti, pritom ale úplne rovnakú hodnotu, pretože nesieme (každý za seba) rovnakú morálnu zodpovednosť.
Sledujete súčasnú slovenskú literatúru? ktoré sú vaše obľúbené diela?
Zrejme každý autor by mal mať aspoň aký-taký prehľad o rovesníkoch, pretože barometer literárnych kritikov alebo vydavateľov nemusí byť objektívny.
A moje obľúbené diela? Rada sa nechám prekvapiť predovšetkým inteligenciou, ktorá sa v texte prejavuje odľahčením a humorom. Preto vyhľadávam autorov, ktorí (aspoň mne sa to tak zdá) neberú samých seba smrteľne vážne, počínajúc Agathou Christie, cez Susannu Kubelkovú, Halinu Pawlowskú, až po Joannu Chmielewsku. Oceňujem minimalizmus v popise vzťahov u Saganovej, tiež ma hlboko zasiahla spriaznenosť myšlienok vo vašom Čase na ticho, práve v období, keď som to veľmi potrebovala… Alebo som sa doslova zamilovala do Happyendov Jaroslavy Blažkovej.
V novom románe Zlodeji bozkov ste načreli do úplne odlišného prostredia. ponúkate pohľad na rôzne sociálne skupiny, od najbohatších, vplyvných až po celkom „malého človeka“. Zrejme bolo vaším zámerom zvýrazniť tieto kontrasty… v románe rozvíjate už tradične komplikované vzťahy. Kde ste pre ne čerpali inšpiráciu?
Zlodeji bozkov sú inšpirovaní dvoma skutočnými príbehmi: nešťastnou láskou jednej mojej priateľky a mojou viac ako ročnou prácou v obchodnom dome. Dejová línia nie je autobiografická, len prostredie a predobrazy jednotlivých postavičiek. Kniha má, napriek dávke nadhľadu i humoru, ambíciu zachytiť genézu odpútavania sa hlavnej hrdinky od minulosti a postupnej zmeny jej myslenia, aby sa naučila veriť v samu seba. Všetko ostatné v knihe považujem iba za „čitateľsky príjemnú dekoráciu“.
Venujete sa dizajnu. Má to aj dotykové plochy s literatúrou?
Neviem sa venovať iba jednému druhu umenia, ale zasa nemám dostatok energie, aby som robila všetko v širšom zábere. Hoci na literatúru mám asi najväčší talent, priťahuje ma móda, tvorba interiéru, keramika, grafika, maľba… a aj cestovanie. Pre mňa (vo mne) je to zrejme všetko navzájom prepojené. Preto aj moji hrdinovia budú vždy „citlivé umelecké duše“.
Máte momentálne niečo rozpísané? aké sú vaše najbližšie literárne plány?
Ako som už naznačila, plánov je dosť, ale som pomerne poverčivá, čo sa týka prezrádzania detailov budúcich diel. Hádam len to, že to znovu a stále bude o vzťahoch.
Treba veriť v to, čo robíme, aby nás to dokázalo trvale napĺňať, lebo inak tvorba nemá zmysel… Aj keď tvorivých pochybností sa asi nikdy naozaj nezbavíme.
