Vyhľadávanie
V predošlých knihách ste tematizovali najmä vzťah matky s dcérami, v najnovšom románe stoja v popredí otec a dcéra. Rodinné vzťahy teda zohrávajú pri vašom písaní dôležitú úlohu...
Áno. Rodina je základnou bunkou spoločnosti. Čo sa deje v rodinách, to sa odzrkadľuje aj na verejnosti. Okrem toho som si s odstupom, ktorý som získala tým, že žijem v Rakúsku, uvedomila, že v socializme rodiny často fungovali akoby pod vplyvom politiky. Hodnotový rebríček bol iný ako dnes, tým ale nechcem tvrdiť, že je dnes lepší. Skôr naopak. Tiež ma zaujíma rozdiel medzi slovenskými a rakúskymi rodinami vtedy a teraz. Čerpám zo skúsenosti, keďže poznám obidva svety.
Ďalšou z vašich veľkých tém je každodenný život v socialistickom Československu, do najnovšieho románu sa dostáva aj cez námet závažného trestného činu. Je Najväčší prípad môjho otca viac kriminálkou alebo spoločenským románom?
Na prvý pohľad sa zdá, že je to kriminálny román, ale v priebehu čítania sa čitateľ čoraz viac dozvedá o vzťahu dcéry a otca, o susedských prepleteniach, korupcii a materiálnych hodnotách vo vtedajšom Československu. Dalo by sa povedať, že je to kriminálka v spoločenskom románe odohrávajúcom sa v 60. rokoch 20. storočia, ktorých mottom bolo: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“
Kniha je založená na skutočnom, ešte aj dnes známom prípade ženy, ktorá zavraždila svojich dvoch životných partnerov. Ako na ňu reagovali čitatelia v Rakúsku?
Kniha mala v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku veľmi dobrý ohlas. Recenzie vyšli asi v tridsiatich časopisoch a novinách, bola som pozvaná na skoro päťdesiat čítaní a besied. Najviac zaujalo, že som ten reálny kriminálny prípad prepojila s fi ktívnou postavou nadporučíka a jeho rodiny. Tento ťah mi umožnil voľne narábať s hlavnými hrdinami románu a aj tak zotrvávať v reáliách. Ten samotný čin vraždiacej ženy vzbudil pozornosť preto, že v tom čase, keď som román dokončovala, sa stali dve podobné vraždy vo Viedni. Mladá Španielka, žijúca v Rakúsku, zabila najprv manžela a potom životného druha, oboch rozsekala na kusy a zabetónovala v pivnici. Keď moja kniha vyšla, mnohí si najskôr mysleli, že je to príbeh o nej.
Ste autorkou poviedok, románov, poézie i divadelných hier. Ktorý žáner je vám najbližší?
Som rozprávačkou príbehov. Keď mám príbeh, poznám vzápätí aj jeho formu. To prichádza automaticky. Niektoré z nich vidím na javisku, niektoré v knihe. Niektoré nápady nosím dlho v sebe a čakám na ten správny moment, iné spracúvam hneď, ako vzniknú. V podstate na to nemám vplyv. Kreatívna práca je niečo, čo sa nedá naplánovať.
