Vyrástli sme v ilúzii

Dátum 24. február 2022, nech už sa stane čokoľvek, zostane v pamäti. Pamätáte sa na svoje pocity v to februárové ráno?

Večer predtým som bola s kamarátkou na víne a rozprávali sme sa o tom, že po pandémii sa hádam konečne začne nový život a opäť sa budeme stretávať. Bolo to po proteste pred ruským veľvyslanectvom, bolo tam veľa ľudí, rôzne generácie a s ukrajinskými vlajkami. Priznám sa, zobudila som sa s miernou opicou.

Bol to šok?

Situáciu som sledovala dlhšie, vojnu som čakala, ale podobne ako mnohí iní som ju nečakala v takejto podobe. Predpovede o tom, čo sa môže stať, boli už od novembra, jednotky ruskej armády boli pri hraniciach s Ukrajinou dlhšie. Ale myslela som si, že sa to bude odohrávať na Donbase, EÚ sa k tomu vyjadrí, že je znepokojená, a koniec. Málokto sa zaoberal tým, čo sa deje na Donbase, kde tá vojna prebiehala roky. Áno, bola som šokovaná. Muž mi ráno povedal, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu a ide na Kyjev... Plakala som. Mám na Ukrajine veľa kamarátov, vyštudovala som ukrajinské štúdiá a často som na Ukrajinu chodila. Nemala som odvahu im hneď písať. Zdalo sa mi hlúpe písať im, keď na nich útočia...

Ale snažili ste sa im pomôcť...

Sme v bezpečnej krajine, organizujeme koncerty, čítačky, ale ako reálne to pomáha tým kamarátom... Myslím si, že cítia hnev pre pasivitu Západu a už sú unavení z našich otázok. Teraz sú pre nich dôležitejšie činy ako posielanie správ so slovnou podporou. Ukrajinci už nechcú počúvať, že sme znepokojení, že sme s nimi. Potrebujú bezletovú zónu, to je pre nich priorita (rozhovor sa uskutočnil 14. 3. – pozn. red.). Myslím si, že Ukrajinci všetkých prekvapili. Ak by nemali v sebe takú silu, Kyjev by možno padol za dva dni. Boli by sankcie, ktoré by takmer nikto nepocítil, a šlo by sa ďalej. Európa sa zobudila na poslednú chvíľu.

Na podujatí PoČítame s Ukrajinou ste povedali, že pracujete v bermudskom trojuholníku medzi Ukrajinou, Poľskom a Slovenskom pri logistike pomoci. Ako vznikol ten bermudský trojuholník?

Fungujem tak už desať rokov. V Poľsku som vyštudovala ukrajinské štúdiá, v Prešove som študovala ukrajinčinu, nadviazala som kontakty a tak sa to rozbehlo. Vzájomne sme sa zoznámili – poľská, slovenská a ukrajinská kultúrna obec, vytvorili sme kontakty, pozývali sme sa na festivaly – chodili sme do Ľvova, do Bratislavy a do Poľska chodili ukrajinskí autori. Riešili sme čisto literárne veci a teraz riešime presun nepriestrelných viest na Ukrajinu. Známa v Poľsku, ktorá bola šéfredaktorka literárneho časopisu a robila produkčnú divadelných festivalov, vybavila všetky povolenia, keď bolo treba ešte nejaké povolenie, volala som šéfovi literárneho festivalu vo Ľvove, ktorý mi dal ďalšie kontakty...

A čo ďalší vaši priatelia na Ukrajine?

Pamätám sa na stretnutie s ukrajinským básnikom a performerom Hryhorijom Semenčukom na literárnom festivale v Krakove po anexii Krymu. Vždy nosil domov rôzne špeciality a vtedy prvý raz kupoval ťažké topánky, lebo jeho kamaráti šli bojovať do prvej línie a niektorí sa už nevrátili. Bolo to drsné ako facka, keď som si uvedomila, že ja si tu žijem život, v ktorom riešim nejakú diplomovku, chodím do divadla a títo kamaráti už vtedy žili iným životom. Vojna sa ich reálne dotýkala. Pre tých, ktorí pochádzali zo Ľvova, to bolo  trochu vzdialené tiež, hoci do Ľvova prišlo v rámci vnútornej migrácie veľa ľudí z Donbasu.

Ukrajinská poetka a prekladateľka Halyna Kruk pracuje ako dobrovoľníčka na stanici vo Ľvove, kde sú utečenci, rieši hygienické potreby, vodu, jedlo. Známy ukrajinský spisovateľ Serhij Žadan zostáva v Charkove. Neopustil ho. Pred troma rokmi napísal knihu Internát, ktorá sa týka vojny na Donbase. Bola preložená do poľštiny a chystá sa jej vydanie aj na Slovensku.

V deň, keď vypukla vojna, mala v Poľsku premiéru a čítačku nová esejistická kniha Oksany Zabužko. Bola tam aj Olga Tokarczuk a niekto zachytil na fotke, ako sa obe spisovateľky objali a plakali.

Myslím si, že momentálne nikto nepíše – ukrajinskí autori teraz pracujú buď ako dobrovoľníci, alebo takí ako Jurij Andruchovyč sú hlasom pre západné médiá.

Inter arma silent musae?

Neviem to posúdiť. Je to čerstvé. Uvidíme, ako dlho bude trvať vojna. Teraz treba riešiť to, že ľudia na stanici nemajú vodu, chlieb... Ale myslím si, že kultúra má takisto svoju úlohu. Nie som v koži ukrajinských spisovateľov a umelcov, ale zároveň sledujem, že vznikajú piesne, plagáty, memy a na ich základe akoby punkové umenie. Michal Hvorecký mal krátky rozhovor s Jurijom Andruchovyčom, ktorý som tlmočila, a Andruchovyč povedal, že teraz nie je jeho úlohou písať, ale skôr vysvetľovať situáciu.

Neviem si to predstaviť. Ani ja, hoci som v bezpečí, neviem, ako sa vrátim k svojim literárnym veciam. Myslím si, že asi tiež budem reagovať na túto situáciu a nejakým spôsobom sa bude odrážať v mojej tvorbe. Ale to som ja, v bezpečí, neriešim útek.

Stredoeurópsku literárnu cenu Angelus, ktorú získal aj Pavol Rankov, vlani dostala ukrajinská spisovateľka Kateryna Babkina za knihu o 2. svetovej vojne. V rámci ceny spisovateľ získava štipendium vo Vroclavi. Mala ho dostať ma jeseň, ale dostala ho teraz, lebo musela utekať so svojou dcérkou – bábätkom. Myslím si, že hoci má literárne štipendium, asi nebude mať kapacitu teraz niečo písať. Ale možno sa mýlim, lebo je to individuálna vec.

Vo svojej tvorbe sa zaoberáte aj témou smrti ako súčasti života. Ako ovplyvňuje táto vojna, vojnové zločiny a humanitárna katastrofa váš pohľad na život a smrť?

Neviem, či mám právo sa vyjadrovať, lebo po celý čas mám pocit nespravodlivosti. Predvčerom sa bombardovalo 20 kilometrov od poľských hraníc. Necítim sa tiež úplne bezpečne, lebo všetko je nevyspytateľné. Nik nevie, či sa nebude niečo odohrávať aj na našom území a či sa Putin zastaví na schengenských hraniciach. Uvedomila som si, že patrím ku generácii, ktorá vyrástla v nejakej ilúzii. Narodila som sa v roku 1988, pamätám si 90. roky, ktoré neboli ľahké, ale zároveň boli istým spôsobom euforické. Vyrástla som v presvedčení – hovorili mi to rodičia, starí rodičia, učitelia – že nič také sa nestane, lebo sme sa poučili atď. Takže je to pre nás šok. A zároveň to bola naša naivita. Sme akoby rozmaznaní, mysleli sme si, že sa to nemôže udiať. Teraz sme prekvapení.

Ale, keď sa na to pozrieme s odstupom, tie vojny boli celý čas. Len boli veľmi vzdialené. Sýria, Jemen... Citliví ľudia občas chodili na nejaký protest. Ja som tiež chodievala. A zrazu počuť výraz tretia svetová vojna. Pýtame sa, prečo? Ale na druhej strane, prečo sme si mysleli, že sa to nestane?

Nechali sme sa ukolísať pohodlím...

Myslím si, že bola veľká chyba západného sveta, že isté veci ignoroval. Kŕmili sme toho malého dráčika Putina a zrazu z neho vyrástol veľký drak, ktorý chŕli oheň na všetky strany a všetci sú z toho prekvapení. Ale my sme ho udržiavali pri živote. Keď bola vojna v Čečensku, Gruzínsku – ako na to reagovala Európa? A aké boli sankcie po anexii Krymu? Stále si kladiem otázku – prečo neprišli vtedy? To bola tá istá situácia: prišla armáda a vyhlásila tam svoju republiku.

Je to zásluha Ukrajincov, že vytvorili naratív hrdinov ako z marvelovky. Svet ich naraz uvidel ako hrdinov a spoločnosť začala tlačiť na NATO a EÚ, aby niečo urobili. Ukrajinci a Volodymyr Zelenskyj, ktorý sa stal symbolom odvahy, ktorý neutečie, aj bratia Kličkovci pôsobia ako neuveriteľná mobilizácia. Mám veľký rešpekt voči Ukrajincom.

Pozeráme sa na genocídu a nerobíme nič. Myslím si, že je to tak. Sankcie sú drsné, Rusko bude ledva dýchať, čo pocítime aj my. Ale je to preto, že sme dlhé roky obchodovali s Ruskom. Bombardujú nemocnice, humanitárne koridory. Mali by sme cítiť výčitky svedomia. A ja tie výčitky cítim. Ukrajinci majú právo cítiť hnev voči Európe, hoci je pochopiteľné, že Európa nechce mať vojnu na svojom území. Chyba bola v tom, že sa zanedbávala európska integrácia Ukrajiny. Ukrajina bola vždy medzi Východom a Západom rovnako, ako sa to hovorí o našich krajinách.

Poďme ešte k podujatiu PoČítame s Ukrajinou, kde ste čítali básne Hryhorija Semenčuka. Ako vznikla jeho báseň Veselá pieseň o Bratislave, v ktorej sa vyznal, že sa tu cítil ako doma a určite nie naposledy?

Hryhorij tu bol viac ráz. Bolo to v rámci jedného z prvých festivalov BRAK v Bratislave. S Hryhorijom sme boli na dlhej prechádzke, vyšli sme aj na hrad a pozerali sme sa na Dunaj. Večer sme sa s partiou ukrajinských a poľských spisovateľov spolu s prekladateľom Patrikom Orieškom prechádzali Bratislavou. Bolo to krásne. Stretli sme sa s Plastic People of the Universe, ktorí hrali jeden z posledných koncertov. Bolo to ešte pred anexiou Krymu a tá atmosféra bola ešte euforická. Ale Hryhorij sa tu vždy dobre cítil. A keď sme vtedy pozerali na ten Dunaj, Hryhorij vymyslel projekt Okolo Dunaja a stretnutie spisovateľov, ktorí bývajú v okolí Dunaja, vo Ľvove. Žili sme vtedy iný život. Všetci sme boli trochu rozmaznaní. Teraz sme sa ocitli v inej realite a Hryhorij všetkým odkazuje, že ak ich chceme podporiť, existuje číslo účtu, ktorým možno podporiť armádu.

Veľkým ponaučením pre naše krajiny, Slovensko a Poľsko, je aj to, že si treba  dávať veľký pozor na propagandu. Keď sestra volá s bratom v Rusku a hovorí mu, že na Ukrajine po nich strieľajú, on jej neverí. Len sa čuduje, že s rubľom nie je niečo v poriadku a neotvorili burzu. Informačná vojna je veľmi silná. V Rusku naozaj veria, že ich vojaci šli zachraňovať ľudí pred fašistami. Chybou je, že nechávame priestor ľuďom, ktorí by ho nemali mať. A ukázala to aj korona.

V básni Hryhorija Semenčuka Integračný večierok je aj motív nádeje, že „integračné večierky spisovateľov“ sa zopakujú. Napriek tomu, zdá sa, že ani kultúrna obec si doteraz príliš nevšímala východného suseda. Nechali sme Ukrajincov za dverami?

Keď porovnávam situáciu na Slovensku s Poľskom, kde vychádza oveľa viac ukrajinských autorov, myslím, že sa dalo spraviť viac. Registrujem, že na Slovensku vyšiel Jurij Andruchovyč, detská kniha o vojne, Serhij Žadan, Taras Prochasko. Mimochodom, prvá zbierka básnika Bohdana Ihora Antonyča, ktorý bol pôvodom Rusín a vo Ľvove sa stal Ukrajincom, vyšla v Prešove. Na Slovensku však naozaj chýba výber najznámejších ukrajinských autorov. Súvisí to asi aj s tým, že samotné Slovensko musí bojovať o priestor pre svoju literatúru, ale určite by bolo dobré vydávať viac ukrajinských autorov. V dnešnom kontexte je zároveň veľmi zaujímavé, že je celá skupina autorov z Donbasu.

Napríklad?

Spisovateľ Olexij Čupa napísal veľmi vtipnú a drsnú knihu z prostredia baníkov na Donbase. Z Donbasu je Volodymyr Rafiejenko, ktorý dlhé roky písal po rusky, bol považovaný za ruského spisovateľa, v Rusku dostal rôzne ocenenia, ale rozhodol sa písať po ukrajinsky. Jeho najnovšia kniha, napísaná v ukrajinčine, nedávno vyšla v Poľsku.

Siahnuť po tejto literatúre je veľmi zaujímavé, lebo, bohužiaľ, niektorí intelektuáli západnej Ukrajiny sa od 90. rokov snažili presvedčiť aj Európu, že Ukrajina je rozdelená na dve časti. Východná je ten homo sovieticus, západná bývalá Halič. Chýbala tam snaha spojiť ich do celku, ktorý môže byť rôznorodý. Aj samotná ukrajinčina nepochádza zo západnej časti, kde je veľa poľských vplyvov, ale z okolia Poltavy.

Ale to, čo sa odvtedy udialo na Ukrajine, je veľký zázrak. V 90. rokoch sa rusky hovoriaci ľudia na východe asi necítili byť Ukrajincami. Napriek všetkému sa však v Ukrajincoch podarilo vytvoriť pocit jednoty. Ukrajinci akoby sami vycítili, že byť dvojjazyčný nie je prekážka, a teraz sa cítia byť spolu Ukrajincami. Keď niekto vykrikuje po rusky: „Choďte do...!“, necíti sa byť Rusom.

Nestala sa ruština jazykom agresora?

Nie. Pre časť Ukrajincov je ruština materinský jazyk. Pred desiatimi rokmi niektorí mohli brať ako problém, že časť autorov písala po rusky. Ale teraz je väčšia tolerancia. Ak niekto píše po rusky, neznamená to, že je proruský. Niektorí rusky píšuci autori sa na protest rozhodli písať po ukrajinsky. Mimochodom, aj Zelenskyj sa ukrajinčinu doučil, spočiatku mal ako prezident dosť vtipnú ukrajinčinu. Navyše, na Ukrajine existuje akoby tretí jazyk – suržyk, ktorý je mixom ukrajinčiny a ruštiny a vznikol v mestách ako slang. Mnohí moji kamaráti, ktorým mama spievala ruské uspávanky, sa ako dospievajúci rozhodli hovoriť po ukrajinsky. To, že Ukrajina je pestrá, som si uvedomila ako študentka. Keď k nám do Poľska prišli študenti z Ukrajiny, nechápali sme, prečo hovorili po rusky. Až sme ich prosili, či sa s nami môžu rozprávať po ukrajinsky, lebo sme im nerozumeli. Tak sme sa učili aspoň rozumieť rusky.

Pochádzate z Poľska, kde ste vyštudovali ukrajinčinu. Máte ukrajinské korene? Alebo dokonca vzdialený príbuzenský vzťah s N. V. Gogoľom, ktorý pochádzal z Ukrajiny?

Chcela by som byť Gogoľova príbuzná a niekedy vtipkujem, že som. Inak – to je tiež zaujímavé, Gogoľ bol Ukrajinec, ale vybral si ruský jazyk. Keby si vybral ukrajinčinu, asi by sa nedostal do svetovej literatúry. Neviem o tom, že by som mala ukrajinský pôvod. Pochádzam z dediny blízko hraníc v oblasti, kde bývali Rusíni. A na Slovensku som stretla viac ľudí s týmto priezviskom ako v Poľsku. Vraj to znamená nejaký druh kačice, ale vypátrala som aj to, že po gruzínsky je gogo dievča.

Ako ste sa dostali k ukrajinským štúdiám?

Takým zvláštnym spôsobom. Bola som dosť nepokojný mladý človek, skúšala som rôzne odbory. Keď som si oneskorene podávala prihlášku na školu, z toho, čo zostalo na výber, ma najviac zaujali ukrajinské štúdiá. To bolo najexotickejšie. Paradoxne, keď som začínala študovať, mnohí sa nám smiali, že – čo je to za odbor, koho to zaujíma, načo to študujete... Ukrajinu sme študovali komplexne. Nebola to ukrajinská filológia, ale aj kulturológia, film, folklór, antropológia, politika, geopolitika, právo. Vtedy sa nám smiali a teraz sú moji spolužiaci veľmi žiadaní ako odborníci. Bol to veľmi zaujímavý odbor.

V reportážnej knihe o Slovensku UFO nad Bratislavou, ktorá nedávno vyšla v Poľsku, opisujete súťaž krajín V4 v kopaní hrobov ako ironický pohľad na komplexy a hrabanie sa v minulosti našich štátov. Ako dlho nám vydrží terajšia solidarita s Ukrajinou?

Solidarita má svoje kapacity. Sčasti to vyplýva z toho, že sme ľudia a z veľkej časti z toho, aký je štát.  Lebo štát to nechal na dobrovoľníkov. Pracujú zadarmo, každý z nich má nejaký život, rodinu a ich sily sa vyčerpajú. Štát, teraz myslím na Poľsko aj na Slovensko, je spokojný, niektorí politici sa zvezú na tom, akí sme super. Ale treba si uvedomiť, že tu bude veľká menšina, ktorú budú tvoriť z veľkej časti nezamestnané ženy, ktoré nepoznajú jazyk a majú malé deti. Ako mladá mama si predstavujem situáciu, že utečiem do nejakej krajiny, kde nepoznám jazyk, mám malé dieťa, nemám ho kde nechať, nemôžem sa učiť jazyk, nemôžem si hľadať prácu, nebudem mať peniaze...

Sú prekladatelia, ktorí už oznámili, že v istých časoch budú cudzincov učiť zadarmo slovenčinu. Ale považujem za hanbu, ak štát využíva ochotu ľudí a očakáva, že tlmočníci budú robiť zadarmo. Štát by mal zabezpečiť výučbu jazyka, ale riešiť napríklad aj problém s nedostatkom škôlok, ktorý tu trvá už roky. Čo vymyslí? Prídavok na dieťa pre Ukrajincov? Ale čo domáci, ktorí ho nedostanú? Ako sa to prejaví na nálade ľudí?

Bojím sa toho, keď sa sily dobrovoľníkov vyčerpajú. Bojím sa toho rovnako ako toho, že Putin presunie bojovú líniu a začne sa bojovať na našom území. Navyše, naplno bude pracovať ruská propaganda, trollovia, ktorí budú šíriť negatívny obraz nevďačných Ukrajincov na úteku.

Nevyzerá to optimisticky...

Neverím príliš na prevraty a schopnosť ruských občanov reagovať na to, čo sa stalo. Lebo na ruskom vidieku je nízka životná úroveň a veľká viera vo veľkého vládcu. V živote tých ľudí sa po všetkých sankciách až tak veľa nezmení. Neviem, či stačí, že v Petrohrade a v Moskve sa bude žiť trochu inak, niektorí ľudia vyjdú do ulíc a potom ich zatknú. V Európe je zároveň veľa „zápalných miest“ a ak sa to spustí, bude to ako domino. Reálne tretia svetová vojna už trvá, ale sú rôzne podoby vojny. Ekonomicky už beží a my dúfame, že sa nevyvinie do podoby, ktorá sa volá kinetická, teda, že sa budeme zrážať fyzicky.

Som z toho nešťastná ako každý. Mám malú dcéru a neviem, ako ju mám vychovávať, keď sa deti na ihriskách teraz hrajú na vojnu. Niektoré bojujú proti fašistom, iné proti Putinovi, ďalšie kreslia tanky. Je to nešťastná generácia detí, ktoré pre pandémiu žili dva roky v izolácii a potom sa vrátili do sveta, ktorý je v kontakte s vojnou. Uvedomujem si, že patrím k rozmaznanej generácii, ktorá si žila pohodlný život.

Weronika Gogola (1988)

Pochádza z poľskej dediny Olszyny, ktorej venovala svoj knižný debut Po troškách (Slovart, 2021). Vyštudovala ukrajinské štúdiá na Jagellonskej univerzite v Krakove, vyše päť rokov žije v Bratislave. Do poľštiny preložila viacerých slovenských autorov. Nedávno jej v Poľsku vyšla reportážna kniha o Slovensku UFO nad Bratislavou.

Foto: Juraj Starovecký