Vyhľadávanie
Básnik, prozaik, prekladateľ a vydavateľ Juraj Kuniak (1955) debutoval v roku 1983 básnickou zbierkou Premietanie na viečka, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Nasledovali ďalšie diela, spomeňme Kúsok svetového priestoru, Cor cordi, Nadmorská výška 23 rokov, Čiara horizontu, ale aj spoločné autorské projekty, ako Mávnutie krídel či Proglas. Aktuálne sa čitateľom prihovára básnickou zbierkou Za mestom a aj ako spoluautor knihy Krajina vo mne.
Tvorbe poézie sa venujete vyše 40 rokov – ktorá vaša knižka či báseň vám najviac prirástla k srdcu?
Obvykle mám najväčšiu radosť z tej najnovšej, najmladšej, ako to už býva pri prírastku do rodiny. S odstupom je to rôzne. Mnohé básne sa v čase stratia, niektoré zostanú ukotvené v dobe svojho vzniku a svedčia o nej, to už je lepší prípad, ale najšťastnejšie sú tie, ktorým čas neublíži, takých – ak sa vôbec nájdu – býva len niekoľko. Nesmelo dodávam: aj keby v čase obstála len jedna, za ten zázrak to stojí.
Myslím, že by som si vedel vybrať báseň, ktorá mi je najviac blízka, ale radšej to neurobím, tie ostatné by žiarlili. Nemám ich veľa. Ročne napíšem najviac päť básní, medzi vydanými knihami mávam viacročný odstup, čo mi však svojím spôsobom pomáha, aby bola každá zbierka iná. Ťažko sa mi odpovedá, ktorá mi najviac prirástla k srdcu. Ak je to tá, po ktorej podvedome siahnem a vytiahnem ju z knižnice, keď idem na čítačku, tak to bola dlho zbierka Kúsok svetového priestoru. V ostatných rokoch je to možno viac Zápisník lyrického spravodajcu, útla a málo známa zbierka vydaná ako bibliofília. Želal by som si, keby vyšla aj v riadnom vydaní.
Treba dodať, že vo vašom prípade slovo srdce preniká viacerými vrstvami, začnime ho rozpletať napríklad od Kordíkov...
Na prelome tisícročí sme sa s rodinou presťahovali z mesta do horskej osady v Kremnických vrchoch. Splnil som si jeden zo životných snov, žiť pod horou. Šiel som tam, kam ma ťahalo srdce, a náhodou to vyšlo doslova: etymológiu pomenovania obce, ktorá sa stala naším novým bydliskom, som si (sám pre seba) odvodil z latinského cor – cordi (srdce srdcu): Kordíky. Zmenila sa mi nielen adresa, ale aj uvažovanie o poézii. Začal som (v tom čase) vo väčšej miere experimentovať na pomedzí poézie a prózy. Napísal som básnické epištoly Cor cordi (Pozdrav a Z kordíckej samoty) adresované Milanovi Rúfusovi, potom básnické prózy Púť k sebe, v ktorých sa stretajú udalosti z rôznych miest Zeme a v rozličnom historickom čase. Nesmiem zabudnúť na lyrické poviedky (v Čechách to nazvali lyrický román) Nadmorská výška 23 rokov, ktoré odkrývajú vrstvu-dušu študenta-horolezca v Prahe. Na úvod tejto knihy som napísal: „S odstupom času si stále výraznejšie uvedomujem, ako veľmi ma v rokoch mojej mladosti obdarovalo horolezectvo. V dobe, ktorej dnes nikto nevie prísť na pekné meno (škaredých je dosť), mi poskytlo nádherný priestor nezávislosti a slobody, stalo sa mojím životným štýlom, otvorilo mi dvere do celistvého sveta s osobitou poetikou, takou dôležitou pre chuť žiť.“ Každá z týchto kníh predstavuje v mojom živote „kardiálne“ dôležitú vrstvu, ktorú som si potreboval odkryť, aby som nezabudol, čo ma utváralo, z čoho som rástol (v minulom storočí).
Tým druhým charakterizačným slovom vašich aktivít a, samozrejme, veľkým symbolom je ruža – ako vznikalo vaše vydavateľstvo?
Ruža, pravdaže, vrátane tŕňov, je nádherný kvet, ale pre mňa zo všetkých ruží tá najkrajšia bola odjakživa skalná ruža (latinsky sempervivum montanum). Nemá tŕne (aby sa bránila), zato má minimálne nároky a maximálnu odolnosť (aby prežila). U starej mamy v Černovej sme mali kamenný múrik, kde som si už ako chlapec každoročne cez letné prázdniny do špár medzi kameňmi osadzoval skalné ruže prinesené z výletu. Ten výlet musel byť na dosť neprístupné miesta, takže sa ma potom doma vždy spytovali, kde som to zasa bol. Neskôr, keď som začal aktívne liezť, som skalné ruže nachádzal vo Vysokých Tatrách, ale tie som nenosil domov, vtedy som si už skalnú ružu pestoval v srdci. Stala sa mojím vnútorným symbolom. V roku 1990 som sa zúčastnil na tragickej medicínsko-horolezeckej expedícii v pohorí Pamír, odkiaľ sme sa po nečakanom zemetrasení, ktoré spustilo pustošivú lavínu, vrátili bez šiestich kamarátov. Skutočnosť, že som prežil, som vnímal na jednej strane ako milosť osudu a na druhej strane ako výzvu, aby som sa aktívne postavil k životu. Po návrate som založil vydavateľstvo Agens (v chémii je to „aktívny činiteľ“), ale ten názov bol príliš sofistikovaný, tak som ho zmenil na Skalnú ružu. Až vtedy sa predtým skrytý symbol zviditeľnil.
Číslica tri zvykne uzatvárať stupňovanie: aké slovo by ste vybrali do tretice ako svoje zrkadlo?
Napadlo mi: srdce – ruža – kolotoč. Ako spomienka na detstvo. Vyrastal som v Košiciach a neďaleko nás bolo priestranstvo, kde sa z času na čas objavil lunapark. Vraveli sme mu „lehký český průmysl“. Chodieval som tam rád, kamarátke som kúpil medovníkové srdce, vystrelil som jej umelú ružu a povozili sme sa na kolotoči. To však hovorím skôr pre odľahčenie...
Možno od mojich sedemnástich rokov (keď som sa prvý raz zamiloval) až dodnes sa mi spolu viaže iná trojica: srdce – ruža – cit. Cit považujem za najdôležitejšiu výbavu, akú človek a ľudská spoločnosť má. V detstve a juvenilnom veku som ho považoval za niečo samozrejmé, keďže som ním bol v rodine obklopený ako ochrannou atmosférou. Dnes viem, že cit si treba strážiť a pestovať ho. Je správne podporovať všetko, čo ho rozvíja, a brániť sa všetkému, čo ho otupuje.
Kto vás ovplyvnil v začiatkoch tvorby a prípadne: stretnutia s ktorými ľuďmi boli a sú pre vás inšpirujúce?
Počiatočná tetiva bola napnutá medzi Milanom Rúfusom a Miroslavom Válkom. Tá ma vystrelila k ďalším básnikom: Buzássy, Feldek, Strážay, Mihalkovič, Kováč, Ondruš... Počas vysokoškolských rokov, ktoré som prežil v Prahe, to boli najmä českí básnici: Václav Hrabě, Josef Kainar, Jan Skácel... Pohyboval som sa v blízkosti Vladimíra Holana a maliara Jana Zrzavého, to boli absolútne výnimočné osobnosti. Z mojej generácie som sledoval všetkých a všetko, čo napísali. Životný objav pre mňa predstavoval Robinson Jeffers, neskôr Walt Whitman, Czesław Miłosz a Rainer Maria Rilke, to bolo zrazu celkom iné kafe, až som z toho zvážnel. Pomerne neskoro som objavil poéziu Ivana Laučíka, o to viac si ma však získala a vraciam sa k nej dodnes. V súčasnosti som asi v najinšpiratívnejšom kontakte s Milou Haugovou, Jánom Kudličkom, Rudom Jurolekom a Erikom Grochom – s jeho podporou sme v Skalnej ruži založili novú edíciu Poézia, ale inšpirujúco vnímam aj mladšiu generáciu: Máriu Ferenčuhovú, Katku Kucbelovú a ďalších...
Kedy sa tušenie vo vás mení na presvedčenie, že z toho, čo práve tvoríte, raz vzíde kniha?
Také tušenie nepoznám, a keby sa objavilo, tak by som mu nedôveroval. Obyčajne je to tak, že niečo dokončím (zavŕšim práce na prvom rukopise), ale presvedčenie chýba. Vtedy sa slovo „dokončím“ zmení na nové „začínam“. Nastupuje škrtanie, ktoré je podľa môjho názoru ešte náročnejšie ako písanie. A zostavovanie. Napísať báseň a usporiadať básne do zbierky sú dve rôzne úlohy, druhá ešte náročnejšia ako prvá. Často sa stane, že v básni urobíte škrt, a už je to iná báseň, už sa pýta na iné miesto v knihe. Skrátka, prenatálne štádium knihy má svoje interné zákonitosti, navyše, pri každom rukopise iné, podmienok, okolností a vplyvov je veľa. Celý čas som v neistote, presvedčenie, ktoré spomínate v otázke, prichádza až v poslednej chvíli. Ale aj to by som bral s rezervou, lebo to, čo sa mi v určitej chvíli môže pozdávať, v inej chvíli môže ľahko skončiť v peci.
Bolo to tak aj pri najnovšej zbierke?
Nebolo a bolo. Nebolo, lebo pri zbierke Za mestom ma od začiatku až do konca držalo práve presvedčenie, že z toho raz bude kniha, aj keby mala byť moja posledná. Bolo, lebo tento rukopis mi neodpustil nič z toho, čo som spomenul vyššie, vrátane podkurovania v peci. Je to štíhla knižka, ale písal som ju sedem rokov. Na veci nič nemení, že popri nej som napísal cyklus básní do knihy Lamium album, ktorú sme pripravili spoločne s maliarom Jánom Kudličkom. V najnovšej zbierke som sa usiloval o niečo nové a pre mňa dôležité, ale nepatrí sa mi o tom hovoriť. Priestor knihy je rámcovaný veršami Walta Whitmana („Musíš si zvykať na ostrosť svetla / a každého okamihu života.“) a Williama Carlosa Williamsa („...očistiť, vyjasniť, umocniť / ten večný okamih, v ktorom jedine žijeme.“). Vybrané ilustrácie sú poctou banskobystrickému výtvarníkovi Igorovi Hudcovičovi in memoriam.
Okrem nej ste spolutvorcom projektu Krajina vo mne – akú krajinu v sebe nosí čerstvý šesťdesiatnik?
Z Krajiny vo mne som ešte celkom nevystúpil, stále ju nosím v sebe a verím, že ona nosí v sebe mňa. Myslím, že to bol šťastný projekt, takých v živote nebýva veľa. Vznikol z priateľstva piatich ľudí a z ich priateľstva s krajinou. Iniciátorom myšlienky bol Ján Kudlička, pre ktorého je krajina dominantnou témou tvorby. Oslovil mňa a Ruda Juroleka, lebo všetci traja držíme spolu v Skalnej ruži, a tiež nášho spoločného priateľa, sochára Rasťa Biarinca, s ktorým chodievame na výlety do prírody. Chýbal nám ženský element, a tak sme sa vybrali do Zajačej doliny za Milou Haugovou. Boli sme veľmi radi, keď naše pozvanie do knihy prijala. Pravdaže, krajina vo mne nekončí Krajinou vo mne, žije ďalej, pohybuje sa v nej moja rodina, manželka, syn a dcéra, päť vnúčat, pes Harry a mačka Cecilka, priatelia, susedia (na Kordíkoch sú susedské vzťahy na prvom mieste), patrí do nej telefónna firma TELCO a vydavateľstvo Skalná ruža, v ktorom sa teším, že čoskoro vydáme Jamesa Wrighta a debut Evy Parilákovej. Vzrušuje ma pomyslenie na to, že by sme raz snáď mohli vydať amerického básnika Roberta Hassa či francúzskeho básnika Nicolasa Pesquèsa.
