Vyhľadávanie
Po troch rokoch si sa vrátila od románu k poviedkam. Aká to bola cesta?
Rozsah textu sa vždy odvíja od nápadu. Dá sa téma spracovať v poviedke alebo na to potrebujem viac priestoru? Začínala som poviedkami, pretože to bol žáner, ktorý mi vyhovoval a cez ktorý som mohla povedať, čo som chcela. Ale vždy som vedela, že sa raz pustím aj do písania románu Bellevue. Za posledné štyri roky sa nazbieralo pár poviedok, ktoré – aspoň v to verím – niečo spája, dopĺňajú sa. Ale teraz v sebe opäť nosím nápad na rozsiahlejší text. Neberiem to však tak, že niečo opúšťam a k niečomu sa vraciam.
V porovnaní s tvojím poviedkovým debutom je Toxo tematicky koncíznejšie, poviedky spravidla spája motív cudzinectva a neskôr materstva (či očakávania materstva). prečo si skĺbila práve tieto dva motívy? Vnímaš ich použitie v tvorbe ako posun?
Píšem o tom, čo sa ma nejakým spôsobom dotýka. Tieto tri roky som bola na materskej dovolenke, ktorú som z väčšej časti strávila v Turíne, a preto sa témy tehotenstva, materstva, ale aj exilu prirodzene dostali do mojich textov. V prvej knihe som sa ešte vracala do detstva, hrdinkami boli aj dievčatá, študentky, Toxo je už trochu inde. Verím, že istý posun v mojom písaní nastal. Jednak postupne upúšťam od „prekvapivých“ point (a celkovo mystery stories), jednak sa snáď vyvíja aj môj jazyk.
Ako si vlastne vytváraš v priebehu písania vzťah k postavám? Subjektívny čitateľský dojem mi hovorí, že k nim dokážeš byť za istých okolností aj nemilosrdná, nebojím sa povedať krutá. Možno to chápať napríklad ako spôsob prieniku do ich vnútra?
Tak, ako svoje knihy nepovažujem za svoje deti, ani k svojim postavám neprechovávam nijaké city. Viem, že niektorí autori áno, ale pripadá mi to absurdné. Nie sú to moji kamaráti. Neprežívam s nimi útrapy. Hádžem im polená pod nohy a potom ich mám ľutovať? Neviem, ako sa s týmto paradoxom vyrovnávajú autori, ktorí tvrdia, že majú svoje postavy radi. Ja si ich jednoducho vymýšľam, lebo cez ne potrebujem niečo povedať.
Nie natoľko výrazne ako v prvej zbierke, ale predsa len aj v knihe Toxo nájdeme príbehy s poetikou tajomstva, mohli by sme hovoriť až o fatalizme. Boja sa ženské hrdinky poviedok viac samých seba, alebo sveta, ktorý ich obklopuje?
Moje postavy sa zvyčajne boja sveta tam vonku, ktorý im pripadá hrozivý a nehostinný, ale postupne sa ukazuje, že by sa mali báť najmä seba, lebo problém príde spravidla zvnútra. Napríklad v poviedke Toxo vystupuje žena, ktorá má objektívne bezproblémové tehotenstvo, to ona sama si vytvára stavy, pre ktoré ho ťažko znáša.
Častým ženským menom, ktoré sa v tvojich knihách vyskytuje, je Blanka. volá sa tak hlavná hrdinka Bellevue, malé dievčatko Blanka vystupuje v poviedke Matka a dcéra cestujú vlakom z debutu a najnovšie v poviedke Rosa objavuje Blanka traumatizujúcu pedantnosť talianskych žien. prečo práve toto meno? Máš k nemu osobitý vzťah?
To meno som náhodne vybrala z kalendára, keď som písala poviedku Matka a dcéra cestujú vlakom. Nejako sa mi pozdávalo. Povedala som si – takto by sa mohla volať moja hrdinka. Medzičasom sa z Blanky stalo niečo ako moje alter ego. Keď idem písať, väčšinou dopredu viem, či to bude alebo nebude Blanka. Ale zároveň Blanka nie je postava ako Sherlock Holmes, ktorá by rada hrala na husle a bývala na Baker Street alebo čosi podobné. Blanka je vždy trochu iná, a tiež zakaždým zasadená do iného kontextu.
Poviedky zo zbierky Toxo sú aj svedectvom konfrontácie dvoch kultúr, pri ktorej postavy narážajú na množstvo stereotypov a predsudkov o svojej krajine. Čerpala si pritom i z vlastných skúseností? Cítiš sa aj po dlhom čase strávenom v taliansku ako cudzinka?
Iste, čerpala som aj z vlastných skúseností. Myslím si, že každý Slovák žijúci v zahraničí má v zásobe kopu veselých zážitkov na tému – ako mi na letisku v Ríme neverili, že Slovensko je v EÚ a nepotrebujem víza. Áno, cítim sa tu ako cudzinka a aj Taliani ma tak berú. Je to situácia, na ktorú sa dá zvyknúť.
Toxo sa výraznou mierou dotýka aj výsostne ženských tém (materstva, tehotenstva, vzťahu hrdiniek k vlastnému telu a telesnosti). Je pre teba ako autorku ťažšie obnažovať postavy fyzicky alebo duševne?
Či už hrdinky obnažujem fyzicky alebo psychicky, ťažké je asi najmä to, že to skoro vždy vyznieva veľmi „úprimne, pravdivo“, skrátka – autobiograficky. A ja pritom nemám problém požičať si traumu od niekoho iného alebo skombinovať v jednej postave desať „skutočných“ ľudí a podobnými spôsobmi prekrucovať realitu.
Vnímaš svoje písanie ako „ženské“ alebo sa takýmto škatuľkám vyhýbaš a nepremýšľaš o tom?
Premýšľam o tom. Kedysi som tieto kategórie odmietala a hovorila, že písanie je buď dobré, alebo zlé. Teraz už viem, že medzi mužským a ženským písaním rozdiel je. U mňa je to asi najvyhrotenejšie práve v tejto knihe. Cez leto som sa zúčastnila festivalu Mesiac autorského čítania a v Ostrave mi jeden divák povedal – to je taký ženský pohľad na svet. No áno, je.
Výraznou témou tvojej knihy je detabuizácia materstva ako obdobia, ktoré sa v literatúre konvenčne zobrazuje ako šťastné. Hrdinky z titulu Toxo sú v tomto citlivom období naopak zraniteľné a zraňované. prečo takýto pohľad? Išlo z tvojej strany o zámer alebo to tak počas písania vyplynulo?
Nemám pocit, že by som rúcala nejaké tabu. O výkyvoch nálady v tehotenstve sa hovorí, aj o popôrodnej depresii, tá už bola spracovaná aj literárne. V knihe Toxo som sa inšpirovala špecifickou situáciou v Taliansku, kde tehotné ženy naozaj veľmi strašia toxoplazmózou (a radia im dezinfikovať si potraviny). Chcela som to doviesť do extrému a ukázať tehotenstvo, kde by sa pre rôzne obavy celkom potlačila tá hlavná stránka, skrátka, kde by o dieťa vlastne ani nešlo.
Kde majú postavy tvojich poviedok hranicu medzi skúmaním vlastného vnútra (pocitov, tráum, bolestí, ale aj túžob) a sebadeštrukciou? Existuje vôbec?
Sebadeštruktívne správanie považujem za patologické, vyvolané nejakou psychickou poruchou (v Bellevue akútnou psychózou, v Toxo obsedantno-kompulzívnou poruchou). Postavy sa k nemu uchyľujú pod vplyvom svojho stavu. Nie je to ich voľba. A pokiaľ ide o skúmanie vlastného vnútra, nevedie spravidla k veľmi pozitívnym zisteniam. Ide o to, či si ich postava pripustí, alebo sa tvári, že vlastne o nič nejde.
S problematizáciou témy súvisí aj odhaľovanie vlastností postáv, ktoré by najradšej zatajili i sami pred sebou, aj preto, že sú spoločensky neprijateľné. Vnímaš na základe ambivalencie ich charakterov súčasnú spoločnosť ako pokryteckú?
Keď si vezmem príklad rasizmu, existujú ľudia, ktorí sú veľmi tolerantní, ďalší sa zasa otvorene hlásia k rasizmu, no mňa zaujímajú tí, ktorí samých seba nepovažujú za rasistov, ale podvedome v nich isté predsudky prežívajú a tie môžu vyjsť na povrch v krízovej situácii (napríklad zlá skúsenosť). Prípadne ľudia, ktorí zistia, že vlastne až takí tolerantní nie sú, že sa boja cudzieho alebo s predsudkami bojujú. Pokrytcami by som ich asi nenazývala.
Nepopierateľný autorský rukopis tvojich predchádzajúcich próz nesie práve posledná poviedka zbierky Toxo, tematizujúca motív duševnej choroby hrdinky. je to len môj dojem, alebo ťa ako autorku na postavách najviac priťahuje práve postupný rozpad ich vnútorných svetov?
Áno. Tá téma ma snáď prenasleduje. Ale uvedomujem si, že sa nedá variovať donekonečna a momentálne mám veľkú chuť napísať text, v ktorom sa hlavná postava nezblázni.
Na záver trochu odľahčene: ako sa žije, píše a prekladá slovenskej autorke v taliansku? vnímaš systematickejšiu reflexiu slovenskej literatúry v tamojšom prostredí?
Žije sa tu úplne normálne. V Bratislave mi všetci hovoria – Taliansko, tam musí byť krásne, všetko to umenie… Áno, Taliansko je krásne, aj Turín je krásny, ale ja tu nie som ako turistka a prichádzam viac do styku s byrokraciou než s Michelangelom. Reflexia slovenskej literatúry? Občas sa dopočujem, že nejaký slovenský spisovateľ bol preložený do taliančiny, ale, pravdupovediac, ešte som slovenskú knihu v talianskom kníhkupectve nevidela.
Aká musí byť kniha, aby ťa ako čitateľku uchvátila natoľko, že ju neodložíš?
Kniha ma nemusí hneď uchvátiť, aby som ju neodložila. Stačí, ak zaujme. Len málo textov ma nadchlo do takej miery, že sa ma pri čítaní zmocnila „horúčka“. Vybavujem si takto Cortázarovu poviedku Rukopis nájdený vo vrecku. Alebo Ladislava Fuksa a jeho Cestu do zaslíbené země. A tiež Oksanu Zabužko a jej poviedku Sestra, sestra. Dôvody, prečo ma práve tieto texty tak silno zasiahli, sa snažím príliš neanalyzovať.
Čo ťa ako autorku a prekladateľku zaujalo (nielen) z talianskej literatúry a odporučila by si to čitateľom?
Z toho, čo bolo preložené, by som odporučila dve neapolské autorky: Elena Ferrante – Dny opuštění a Valeria Parrella – Za projevenou milost. Z francúzskych autorov Delphine de Vigan – Noc nic nezadrží.
