Publikácia Hlasy väčšinového sveta vznikla spoluprácou Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica (CEEV)
a Technickej univerzity vo Zvolene vďaka fi nančnej podpore Slovak Aid v rámci projektu Globálne vzdelávanie pre univer-
zity 21. storočia a ZSE. Prináša rozhovory s jedenástimi respondentmi z piatich kontinentov sveta a kultúr, ktoré predsta-
vujú väčšinu ľudstva, no napriek tomu ich nie je počuť. Ako spoluautorka a prekladateľka sa Zuzana Labašová (1980)
podieľala aj na publikáciách Súčasná spoločnosť – výzvy a vízie (2013), Globálne vzdelávanie – kontext a kritika (2014) a En-
vironmentálna výchova v súvislostiach (2015). Vyštudovala klinickú a poradenskú psychológiu na Univerzite Komenského,
štúdium psychológie a politickej fi lozofi e absolvovala na Hunter College, CUNY, v New Yorku. V CEEV Živica sa venuje
globálnemu vzdelávaniu.

V Centre environmentálnej a etickej výchovy
Živica sa venuješ globálnemu vzdelávaniu.
Priblížiš nám, čo je predmetom výučby?
Globálne vzdelávanie má dve roviny. Zaoberá sa
globálnou situáciou vo svete – ako je rozdelené
bohatstvo, ako vnímame iné krajiny, poukazuje
na rôzne problémy, ktoré sú v globalizovanej spo-
ločnosti. To je jednak chudoba, nerovnomerné
rozdelenie peňazí a zdrojov, znečisťovanie ži-
votného prostredia, vykorisťovanie, rôzne cho-
roby, rozvojová pomoc. Zároveň v sebe nesie aj
psychologický pohľad na to, ako vnímame jedno-
tlivé krajiny a kultúry, ako k nim pristupujeme,
aké stereotypy a predsudky o nich máme. Jedna
rovina je na hmotnej úrovni – aký je stav tohto
sveta, druhá na vnútornej úrovni – ako sa vní-
mame navzájom ako ľudia rôznych kultúr, krajín,
rôznych pozadí.
 Školíme učiteľov, ktorí to ďalej posúvajú žiakom
stredných a základných škôl. Podarilo sa nám za-
viesť predmet Globálne vzdelávanie na Fakulte
ekológie a environmentalistiky vo Zvolene. Deťom
základných a študentom stredných škôl prostred-
níctvom interaktívnych zážitkových aktivít pribli-
žujeme problémy, o ktorých často ani netušia.
Na študijné účely bude slúžiť aj kniha Hla-
sy väčšinového sveta, no dostane sa k nej
i širšia verejnosť. Predošlé publikácie sú
učebnými textami, tentoraz ide o dialóg ako
formu učenia sa.
Chceli sme urobiť niečo iné pre študentov (dať
podnety na diskusiu) a zároveň ľahšie čitateľné
pre bežnú verejnosť, takže sme si zvolili formu
rozhovorov. Kniha je fi nancovaná cez grantový
projekt SAMRS (Slovenská agentúra pre medzi-
národnú rozvojovú spoluprácu), je nepredajná,
ale voľne distribuovaná ľuďom, ktorí o ňu pre-
javia záujem.
Tvoji respondenti sú ľudia s rôznym vzde-
laním pochádzajúci z rôznych krajín – Bra-
zília, Afganistan, Zimbabwe, Nový Zéland,
Nové Mexiko… Ako ste spolu komunikovali,
ako to celé prebiehalo?
S mnohými sa poznám osobne, ďalších som spo-
znala vďaka tejto knihe, ale niektorí, napríklad
profesorka globálneho vzdelávania Vanessa An-
dreotti alebo psychológ a terapeut Steve Eligio
Gallegos sú lektormi Sokratovho inštitútu, ktorý
realizuje Živica, takže vlastne počas toho, ako
boli na Slovensku, som ich oslovila, takisto eko-
nóma, antropológa a dokumentaristu Tomáša
Ryšku. Potom tam je skupina ľudí, ktorých som
kontaktovala na odporučenie – cez Andreotti som
sa spojila s Karunou Thurlow z Nového Zélandu,
ktorá sa snaží o zachovanie maorskej kultúry,
a rozhovor sme robili cez internet. Vďačná som
najmä za to, že väčšina rozhovorov prebehla
osobne. Napríklad na kávu s lekárom a fi lozofom
Bryanom Mukandim zo Zimbabwe som zašla do
Budapešti.
V každom z rozhovorov sa respondent
z iného uhla pohľadu dotýka problematiky
konzumu a preferovania materiálna v našej
západnej kultúre, zatiaľ čo Východ, zjedno-
dušene povedané, je duchovnejší. Ono sa to
prejavuje aj v literárnej sfére. Masový čitateľ
siaha po komerčnej literatúre, ktorá mu je
podsúvaná, vníma príbehy, ktoré ho môžu
viesť k určitým predsudkom, zaužívaným
konceptom.
Myslím si, že slová, či už písané alebo hovorené, sú
veľmi silné. Môžu byť zbraňou aj formou zmierova-
nia ľudí a je len na nás, akým spôsobom ich použí-
vame. Samozrejme je množstvo literatúry, ktorá
podporuje stereotypy a predsudky, nahráva nám
do bubliny, v ktorej žijeme, dáva nám za pravdu, že
je všetko poriadku. Ak sa pozrieme na literatúru
iných kultúr, z tej druhej strany, dostaneme úplne
iný obraz o svete. Tak, ako v nás literatúra môže
podporovať stereotypy, môže nám aj otvárať oči
voči iným pohľadom a prístupom k svetu. A v tom
je to úžasné, že má tú moc. Nie každý má možnosť
cestovať po svete a spoznávať iné kultúry, zatiaľ
čo literatúra to sprístupňuje väčšine.
Myslíš si, že literatúra môže prispieť k tomu,
aby sme boli tolerantnejší k inakosti?
Verím, že môže vzbudiť otázky, no nemyslím si, že
dokáže úplne spôsobiť zmenu alebo väčšiu otvo-
renosť. Literatúra má moc u ľudí spochybniť ich
doterajší spôsob myslenia. Možno sa začnú pýtať
viac otázok a byť otvorenejší aj voči hlasom, ktoré
hovoria niečo iné, a tým pádom dokážu vidieť veci
v širšom kontexte. Aspoň v to verím, že to tak
môže fungovať, samozrejme, nie je nad osobné
stretnutie a osobnú konfrontáciu. Moja snaha
bola, aby rozhovory boli síce rozriedenou, ale
určitou formou stretnutia sa s inými kultúrami
a s ich pohľadmi na problematiku vo svete.
Vydavateľstvo Absynt zaplnilo dieru na
slovenskom knižnom trhu literárnou re-
portážou, tiež prináša vo svojich knihách
hlasy väčšinového sveta. Reportáže sa do
hĺbky venujú aj histórii oblastí zmietaných
vojnovými konfl iktami či inými tragédiami,
vďaka čomu môže čitateľ vnímať súvislosti.
Vanesa Andreotti však v rozhovore spomína,
že sme ahistorickí.
To je presne jedna z chýb, ktoré robíme. Vnímame,
že tie krajiny sú v takom stave v akom sú, no nevi-
díme historický kontext, ktorý viedol k súčasnému
stavu. A tým pádom mnohí pripisujú nedostatky
alebo chudobu jednotlivých krajín tomu, že ich
obyvatelia sú leniví, alebo že tam proste nemajú
vhodné podmienky pre život alebo dostatok zdro-
jov. Nevidia dlhú históriu kolonializmu a vykorisťo-
vania, a preto to pripisujú povahe ľudí. Stretávam
sa s tým, že väčšina študentov povie, že Afrika
je chudobná, pretože sú tam leniví ľudia. A je to,
myslím, u nás bežný stereotyp, netvrdia to len
piataci – šiestaci, ktorí ešte o svete veľa nevedia,
ale myslí si to aj množstvo dospelých. Nevidia mi-
nulosť, obrovské bohatstvo zdrojov, ktoré odtiaľ
prúdi do Ameriky, Európy a do všetkých bohatých
krajín, nevedia, čo v týchto krajinách prebehlo,
aká forma útlaku a vykorisťovania, a tým pádom
je ahistorizmus veľmi bežná chyba, ktorú robíme,
keď sa nedokážeme pozrieť dozadu, čo sa tam dialo.
Všetci respondenti sú toho názoru, že svet
vnímame cez príbehy, reč, slová. Steve Eli-
gio Gallegos hovorí o tom, že na školách to
funguje úplne zle. Študenti si majú prečítať
nejaký príbeh, ten je im vysvetlený z pozície
učiteľa, pričom sa im neponecháva priestor
na ich vlastnú tvorivosť a predstavivosť. Sú
vtesnaní do nejakej formy a už tam začína
tvorba predsudkov. Máš s tým skúsenosti?
Hovorí to aj názov jednej kapitoly – Rozdiel me-
dzi vzdelaním a vymývaním mozgov je iba otázkou
perspektívy (rozhovor s Maorkami). Vzdelávanie
je určitým spôsobom indoktrinácia. Listovala
som si knihu geografi e mojej dcéry, siedmačky.
Keď sa pozrieme na obrázky, akým spôsobom je
zobrazená Severná Amerika a akým Afrika, tak
človeku až rozum zastáva, ako silno sa stereotypy
do detí vtláčajú. Afrika, to sú hlinené chatrčky
a sporo odetí Afričania, v Severnej Amerike sú
všetky tie úžasné mrakodrapy a technológie.
Verím, že do veľkej miery je to nevedomé. Tí,
ktorí písali učebnice, to nerobili so zámerom, že
teraz potrebujeme očierniť Afriku či vtlačiť do
detí zlé stereotypy, ale jednoducho dospelí sami
vnímajú svet takto, a tým spôsobom to vlastne aj
očkujú do školopovinných detí. Vnímame to cez
fi lmy, cez iné média, vzdelávanie a zo všetkých
strán sme masírovaní týmito stereotypmi, až sa
nám stanú absolútne prirodzenými. Nemáme
dôvod spochybňovať, že je na nich niečo možno
nie úplne pravdivé, alebo v nich nie je zahrnutá
celá pravda, a to je veľmi nebezpečné, lebo z toho
vznikajú také nálady, ako vnímame teraz v Eu-
rópe – protimoslimské, protiimigrantské. Akoby
nevidíme ľudí, ktorí za tým sú, ale vidíme iba
naše stereotypy o násilí, chudobe, biede, leni-
vosti a negatívne konotácie, ktoré máme z ľudí
prichádzajúcich z iných kultúr.
Spisovateľka a manažérka Janette Motlová
Maziniová zaujímavo vystihla reč Rómov:
podľa toho, aké slová v ich reči nie sú, je
vidieť, na čo nemyslia. A podľa toho, aké
slová sú u nich denno-denne, tak je to to,
čo je pre nich dôležité. Ak by sme podobnú
paralelu uplatnili na slovenský jazyk, aký
obraz o nás by nám podľa teba z toho vyšiel?
Vždy ma uchvacuje rozdiel medzi angličtinou a slo-
venčinou. Slová láska, milovať a ľúbiť sa v sloven-
skom kontexte nepoužívajú až tak často, ako v an-
glickom či americkom. Angličania i Američania
slovo love používajú od svojej dennej šálky kávy až
po životného partnera, zatiaľ čo Slováci ho uplatňu-
jú veľmi opatrne. Mám bližšie k tomu slovenskému
chápaniu, pretože láska je niečo vzácne, jedinečné,
dokonca až posvätné, preto to slovo nehovoríme
každý deň a na všetko. Podľa mňa to vyjadruje dušu
jednotlivých kultúr, ako svoje jazyky používajú.
Páči sa mi, že Slováci sa láskou neoháňajú stále,
že je to pre nás niečo veľmi hlboké, o čom sa až
tak príliš nehovorí. O podobných veciach hovorí
v rozhovore aj antropológ a dekan na Univerzite
Bentley v Massachusetts Daniel Everett – kmeň
Piraha v Amazonskom pralese, v ktorom žil viac
než 30 rokov, nepozná číslovky ani slová pre farby.
Témy a motívy jednotlivých rozhovorov sa
zvláštne, takmer nepostrehnuteľne prelí-
najú…
Nesnažila som sa nájsť ľudí, ktorí hovoria po-
dobné alebo rovnaké veci, a napriek tomu každý
z nejakej inej strany hovorí veľa vecí veľmi podob-
ných. Mala som z toho až zimomriavky, keď som to
prepisovala. A to bolo pre mňa fascinujúce, ako sa
rozhovory prelínajú, plynú akoby jedným prúdom.
Ďalšou veľkou témou je poznávanie. Spô-
sob, akým poznávame svet, súvisí aj s tým,
ako dokážeme zapadnúť do spoločnosti. Sa-
hraa Karimi, pôvodom z Iránu, na Slovensku
študovala fi lmovú réžiu. Jej príchod k nám
bol oveľa ľahší, pretože prišla zo vzdelanej
rodiny a pôsobila v umeleckej sfére. Umelci
vraj lepšie prijímajú inakosť a rozmanitosť.
Podľa mňa je to presne o tom, že umelci nemajú
tak silno rozvinutú analytickú myseľ. Vanessa
Andreotti rozdeľuje myseľ na analytickú, ktorá
ide dopredu, existuje v nej jedno správne riešenie,
snažíme sa o dosiahnutie cieľa. Potom je to me-
taforická myseľ, ktorá poznáva svet cez príbehy,
umenie, sny, všetky sféry, ktoré nie sú zahrnuté do
mainstreamového prúdu myslenia, a práve umelci
majú metaforickú myseľ viac rozvinutú ako väčši-
na z nás. Aj na škole dostávame čisto analytický
spôsob myslenia, tam naozaj nie je možnosť nejako
rozvíjať tvorivosť, kreativitu, to je skrátka jedna
otázka, jedna odpoveď a celé to ide v tejto jednej
línii. Umelci dostávajú iný druh vzdelávania, a pre-
to dokážu svet vnímať trošku ináč ako ostatní.
Kto sa do knihy rozhovorov nedostal, prí-
padne plánuješ pokračovanie?
Mám kopec nápadov, koho by som chcela osloviť
do pokračovania knihy, napríklad prezidenta ma-
lého ostrova Kiribati v Oceánii. Vďaka klimatic-
kým zmenám a hlavne životnému štýlu bohatých
krajín je ostrov postupne zaplavovaný. V priebehu
nášho života pravdepodobne ten ostrov zmizne
pod hladinu oceánu. Prezident intenzívne rokuje
na celosvetovej úrovni o tom, ako ostatné národy
svojím nezodpovedným spôsobom života spôsobili
zánik jeho domoviny a celého národa, ktorý tam
je a hľadá riešenie, ako presťahovať obyvateľov
Kiribati, skupuje pozemky na iných okolitých
ostrovoch, aby mal kam obyvateľov presťahovať.
Veľmi inšpiratívny človek, určite by som s ním
chcela urobiť rozhovor. Ale aj s kandidátkou na
somálsku prezidentku, ktorá dlho žila ako imig-
rantka vo Fínsku a vyrastala ako utečenkyňa
v Keni. Keďže utekala zo Somálska, naučila sa
čítať a písať až v 12 – 13 rokoch. Zažila si celý ten
cyklus a uvedomila si význam vzdelania, preto
sa ho snaží priniesť naspäť domov do Somálska.
A takýchto ľudí je veľké množstvo.