Vyhľadávanie
Viliam Marčok je jedným z najvýznamnejších bádateľov v oblasti historickej poetiky, no svoju pozornosť venuje aj problémom súčasnej literatúry. je autorom Dejín slovenskej literatúry III a viacerých vedeckých prác o ľudovej poézii i próze. Zameriava sa aj na fenomén postmoderny. Jeho súbor interpretačných esejí Rozhovory s textami vyšiel nedávno v Literárnom informačnom centre.
Čo robí literárny vedec a kritik, keď sa práve literárnej vede nevenuje?
Kto čítal nejakú moju knihu alebo úvahu, vie, že viac ako teoretická systematika ma zaujímajú podrobnosti dynamického a stále sa omladzujúceho tela literatúry. Tomuto „erotomanstvu“ som podľahol na celý život. Stále sa usilujem zostať dobre informovaným čitateľom, a to pohlcuje takmer všetok môj voľný čas. „Divadlom“, ktoré ma fascinuje, je aj príroda. Do sedemdesiatky som mal v dosahu stále nejakú záhradu, kde som sa vyžíval ako jej „inšpicient“. Teraz už len na parapetoch piplem raritné rastlinky, najčastejšie zo zahraničia, ktoré potom rozdávam priateľom. Chvalabohu, mám zdravé nohy a skupinku bývalých poslucháčov a ďalších milovníkov hôr, s ktorými občas vyliezame do majestátneho horského sveta.
V jednom z rozhovorov ste prezradili, že pôvodne ste začali študovať architektúru na svšt v Bratislave, napokon ste však na vysokej škole pedagogickej ukončili slovenský jazyk a literatúru – vedecký odbor. ako si spomínate na tieto životné rozhodnutia?
Tie „životné rozhodnutia“ urobili za mňa okolnosti! V dôsledku toho, že sme v roku 1953 maturovali naraz oktávy aj septimy a internát Mladá garda sa ešte len staval, boli sme nútení bývať v rôznych provizóriách (ja v jazdiarni v rozvalinách Bratislavského hradu…). Keďže som mravne nestrávil jednu chúlostivú situáciu, v strese som štúdium po mesiaci zanechal. Aby som rodičov ušetril od starostí, prijal som vo vlaku ponuku učiť na práve otvorenej ZDŠ v Hrochoti. Musel som učiť slovenčinu. Keďže som mal výborného vo Francúzsku vyškoleného profesora a triedneho J. Rakovského, zvládol som to. Ba sa mi to aj zapáčilo, lebo ma žiaci mali radi. Každý deň som chodil do školy cez dvor fary, kde žil A. Sládkovič, a keď mi krásna pani farárova dovolila čítať si jeho rukopisy odložené na povale – bol som „nakazený“. Vo chvíľkach samoty som si začal smoliť veršíky… Navyše som v Hrochoti spoznal život ešte autenticky folklórny… Keď mi môj bývalý dobrodinec v marci 1954 zamietol novú prihlášku na štúdium architektúry a dal mi súhlas len na pedagogicky zamerané štúdium, nebral som to už ako tragédiu, ale ako výzvu. Aby som sa vymanil z chápadiel školstva, zvolil som si nepedagogickú nekombináciu – samostatnú slovenčinu – vedecký smer.
Po ukončení vysokoškolského štúdia v Bratislave ste sa rozhodli vrátiť na stredné slovensko, kde ste istý čas pôsobili najprv na gymnáziu v Považskej Bystrici, neskôr na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.
Aj toto „rozhodnutie“ má svoje fatálne tiene. Pôvodne som mal zostať na katedre ako asistent profesora Štolca so špecializáciou na výskum nárečí. Keď ma však stranícki „kolegovia“, ktorí mali na to miesto zálusk, udali, že pred kolektívnymi podujatiami uprednostňujem svoje privátne športové záľuby, možnosť padla. Už predtým, po študentských nepokojoch v roku 1957, ma len-len že nevylúčili; napokon som prišiel len o internát… Nakoniec sa ukázalo, že aj v tejto deprimujúcej situácii som mal v rukáve dva žolíky, o ktorých som nevedel. Prvým bolo, že ako držiteľ červeného diplomu som mal voľnú ruku pri výbere pôsobiska. Druhým bol volejbal. Spoluhráč z fakultného družstva M. Turčány mi navrhol, aby som išiel s ním do Považskej Bystrice, kde budeme hrať 2. ligu a strojárne mi vypomôžu s ubytovaním. Jediný raz v živote som bol športovým profesionálom: za prestup som dostal 500 Kčs a ubytovanie vo fabrickom internáte. V priebehu troch rokov prišli ponuky učiť na všetkých pedagogických fakultách. Nakoniec som sa rozhodol pre Banskú Bystricu, lebo som chcel byť v blízkosti svojich rodičov. A tam to bolo ako v rozprávke – Dobre, lebo nebárs! Za štyri roky som bol prvým habilitovaným docentom (novinári tvrdili, že najmladším v celej ČSSR…), dostal som ponuku prejsť na Filozofickú fakultu UK – ale o tri roky som už bol ako revizionista, štrukturalista, existencialista atď. na odstrel…
Vyrastali ste uprostred stredoslovenskej prírody. Ako vnímate život v meste? Nechceli by ste sa vrátiť do rodnej obce a vytvoriť si tak každodenné spojenie s prírodou?
Hoci bývam v Bratislave už takmer 40 rokov, nestal som sa ani človekom mestským, ani nížinným. Pri každej príležitosti odtiaľto unikám aspoň do Karpát. Vyznať sa v prírode a milovať ju ma naučil môj tato. Len čo na jar obschli horské chodníky, obúval na víkendy túlavé topánky. Od 10. roku ma za tmy budieval, aby sme šli hľadať krásne jasene (bol stolár), na huby, maliny či čučoriedky po úbočiach Nízkych Tatier alebo severnej Poľany. A stúpať v zime s lyžami na pleci 4-5 hodín pod nejaký končiar, a potom to za 40 minút zjazdiť po panenských pláňach a dolinách, to boli naše nedeľné zábavky v povojnových rokoch…Ibaže ja sa už nemám kam vrátiť… Nádhernú krajinu môjho detstva zničila industrializácia. Česi presunuli do našej Petrochemy devastujúcu výrobu „bielych olejov“ a aby ušetrili ľudí, postavili trojnásobný komín, a tým zničili tri horizonty krásnych ihličnatých lesov. Dnes tam tá fabrika leží ako prízrak, chátra a smrdí ako nejaký drak, ktorý sa premieňa na kolomaž. Nemám síl tam zájsť (všetci srdcu milí už to hrôzovisko opustili, sestra predala rodný dom…), dokážem sa naň pozrieť len z bezpečnej diaľky horizontu. Našťastie, vďaka horskej turistike sa stalo mojím domovom celé Slovensko.
Z Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici ste po roku 1968 museli odísť a boli ste nútený presťahovať sa do Bratislavy, kde žijete dodnes. ako ste prežívali obdobie, keď ste mali zákaz publikovať?
Bolo to najkrušnejšie obdobie môjho života. V krajskom „poučení z krízového stavu“ som sa ocitol medzi piatimi najväčšími nepriateľmi KSS. Prišiel som o miesto, tri rukopisy nevyšli, stratil som možnosť pracovať v medzinárodných inštitúciách, prestali mi chodiť knihy zo zahraničia… Ako nezamestnaný som sa musel každé dva týždne hlásiť na ideologickom oddelení, kde mi opakovali, že ak nepodpíšem spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou, nedostanem v Banskej Bystrici nijaké zamestnanie. Napokon som to vzdal, a keď sa v auguste 1974 objavil inzerát na výmenu bytu, presťahoval som sa do Bratislavy – bez prísľubu zamestnania. V tom čase som za pomoci priateľov-literátov (ktorých bolo vždy viac, ako som mal náradia) prestaval záhradný domček na 4-izbový dom… Napokon sa našlo aj aké-také miesto v Slovenskom literárnom fonde. V najhoršom mi pomohla folkloristika. Sám neviem, ako som dokázal v tom zmätku a neistote dokončiť 600-stranový rukopis Estetika a poetika slovenského folklóru. Kniha síce napriek deviatim priaznivým posudkom superlektorov nemohla vyjsť, ale otvorila mi dvere medzi folkloristov. Zamestnať ma nemohli, ale pozývali ma na svoje konferencie a mohol som publikovať v ich menej dozorovaných periodikách. Moja situácia napokon rozkvitla do grotesky: celých dvadsať rokov som mal zákaz publikovať – ako člen ZSS! – len v Reiselových a Okáliho Slovenských pohľadoch… Ja som sa tiež správal groteskne, lebo na jednej strane, aby som splatil 40-tisícovú pôžičku, „spáchal“ som knihu Socialistický realizmus dnes; na druhej strane som prijal ponuku ministra Válka napísať siluetu o Milanovi Rúfusovi, najkontroverznejšom básnikovi tých čias (o ktorom som si dovtedy netrúfol napísať ani recenziu).
Časť svojej výskumnej energie ste venovali folkloristike. Čím vás upútala ľudová literatúra?
Už som naznačil, že autentický folklór mi učaroval v Hrochoti, ale k folkloristike ma doviedla škola. Na fakulte mi ako najmladšiemu prischlo prednášanie staršej literatúry, do programu ktorej spadal aj folklór. Prevažne nábožensky účelové texty, písané „divnými“ jazykmi od staroslovienčiny cez latinu až po bernolákovčinu, vtedajších poslucháčov neoslovovali, ba väčšine z nich už nič nehovoril ani folklór. Posmelený úvahami Š. Krčméryho o ľudových piesňach a rozprávkach usiloval som sa ich nadchnúť pre krásu geniálnej prostoty výrazu a veľkoleposť predstavivosti. Tuším sa mi to aj darilo, pretože viacerí sa rozhovorili o situácii folklóru v ich rodiskách a odhodlali sa napísať aj diplomové práce.
Niekoľko štúdií ste venovali aj tvorbe konkretistov. Akým spôsobom ste „nasávali“ poéziu 60. rokov? Bolo to len cez čítanie básnických zbierok, alebo boli za tým aj osobné stretnutia, kontakty či priateľstvá?
„Nasával“ som ju doslova všetkými pórmi, veď to boli moji rovesníci a Feldek so Šimonovičom dokonca aj kolegovia počas štúdia; napokon nakrátko som sa aj ja cítil byť básnikom. Na fakulte viedol P. Bunčák autorský a recitačný kruh, ktorý bol otvorený aj pre poslucháčov iných fakúlt. Boli to stretnutia, na ktorých sme sa pred krásnymi recitátorkami (na fakulte doštudúvalo aj pár kolegýň, ktoré museli odísť z herectva) predvádzali nielen vlastnou tvorbou, ale aj odvahou polemizovať až do krvi. Keď som si potom v Banskej Bystrici zorganizoval podobný literárny kruh (čiastočne z nostalgie po tom Bunčákovom; čiastočne preto, aby som mohol mávať trucprednášky zo súčasnej literatúry, ktorú som nemohol prednášať), pozýval som ich všetkých na debaty s mojimi poslucháčmi. Doteraz mám veľmi priateľské vzťahy s „apokryfnými ľavobočkami“ konkretizmu – Jankom Buzássym a Vlastom Kovalčíkom.
Čo vás motivovalo k vydaniu najnovšej knihy interpretačných esejí Rozhovory s textami, v ktorých ponúkate čitateľom rady, ako čítať literárne texty s porozumením a prísť k ich podrobnej analýze?
Mali by v nej byť čitateľné dve motivácie. Prvú možno orientačne označiť ako „teoretickú“. Usilujem sa demonštrovať, že výsledkom čítania nemôže byť rozloženie na jeho jazykové komponenty ani „zhrnutie“ do tabuľkovej schémy; že telo textu má popri vonkajších údoch aj skryté orgány; a najmä – že čítanie je otvorený, neuzavriteľný proces. Zároveň je to kniha, ktorou sa pokúšam vzdorovať rapídnemu úpadku kultúry čítania v súčasnosti, ako som ho sledoval u maturantov, ktorí prejavili záujem o štúdium slovenčiny. Bol by som sklamaný, ak by čitatelia brali moje ukážky možného dôkladnejšieho čítania ako poučenia a rady, na ktoré sa možno „na veky“ spoľahnúť. Zamýšľal som ich ako pestrý rad dôkazov toho, že čítať nemožno stereotypne, pretože každý text je výzvou k jedinečnému vnímaniu. Pravda, čo si čitatelia prečítajú, nemôžem už ovplyvňovať…
Ako naznačujete v úvode, k väčšine štúdií vás inšpirovali skúsenosti zo seminárnej praxe. Podľa čoho si pedagóg a literárny vedec vyberá literárne texty a následne ich analyzuje?
Vaša otázka napovedá odpoveď: literárny vedec aj pedagóg je odsúdený na výber textu z celku literatúry sveta, národa, obdobia či autora. Rozdiel je zdanlivo len v tom, že vedec si môže vyberať viac podľa svojej osobnej záľuby a pedagógov výber obmedzuje učebný plán, vek a rozhľad jeho študentov. Ale tento rozdiel je naozaj len zdanlivý, pretože aj voľby literárnych vedcov sú do veľkej miery ovplyvňované „nátlakom“ či „zvodmi“ práve dominujúceho teoretického konceptu a potrebami aktuálnej literárnej situácie – a to aj vtedy, keď si ich dosah konkrétny bádateľ nepripúšťa, alebo sa mu programovo vzpiera.
