Vyhľadávanie
Viliam Marčok je jedným z najvýznamnejších bádateľov v oblasti historickej poetiky, no svoju pozornosť venuje aj problémom súčasnej literatúry. Je autorom Dejín slovenskej literatúry III a viacerých vedeckých prác o ľudovej poézii i próze. Zameriava sa aj na fenomén postmoderny. Jeho súbor interpretačných esejí Rozhovory s textami vyšiel nedávno v Literárnom informačnom centre.
Pre väčšinu našich čitateľov ste známy ako literárny vedec a kritik. Čo však robíte a kým ste, keď sa práve literárnej vede nevenujete?
Kto čítal nejakú moju knihu alebo úvahu, vie, že viac ako teoretická systematika ma zaujímajú podrobnosti dynamického a stále sa omladzujúceho tela literatúry. Tomuto „erotomanstvu“ som podľahol na celý život. Stále sa usilujem zostať dobre informovaným čitateľom, a to pohlcuje takmer všetok môj voľný čas (keď som prestal stíhať, pred troma rokmi som vyhodil televízor...). Mojím „divadlom“, ktoré ma fascinuje, je príroda. Do sedemdesiatky som mal v dosahu stále nejakú záhradu, kde som sa vyžíval ako jej „inšpicient“. Teraz už len na parapetoch piplem raritné rastlinky, najčastejšie zo zahraničia, ktoré potom rozdávam priateľom (vlani som objavil na Dubovskej holi v Nízkych Tatrách unikátnu kosodrevinku; ktovie, či jej semienka vzklíčia po skladovaní šišiek v chladničke...). Chvalabohu, mám zdravé nohy a skupinku bývalých poslucháčov a ďalších milovníkov hôr, s ktorými občas vyliezame do majestátneho sveta hôr.
V jednom z rozhovorov ste prezradili, že pôvodne ste začali študovať architektúru na SVŠT v Bratislave, napokon ste však na Vysokej škole pedagogickej ukončili slovenský jazyk a literatúru – vedecký odbor. Ako si spomínate na tieto životné rozhodnutia?
Milá Terézia – dovoľte mi, aby som Vás teraz takto oslovil – závidím Vám Vaše mladistvé presvedčenie, že svoj život držíte vo vlastných rukách ako volant auta... Prepáčte mi môj starecký či taoistický fatalizmus, ale aj to najdokonalejšie auto vedie cesta a my jej pritom len pomáhame... Tie „životné rozhodnutia“ urobili za mňa okolnosti! V dôsledku toho, že sme v roku 1953 maturovali naraz oktávy aj septimy a internát Mladá garda sa ešte len staval, boli sme nútení bývať v rôznych provizóriách (ja v jazdiarni v rozvalinách Bratislavského hradu...). Keďže som mravne nestrávil jednu chúlostivú situáciu, v strese som štúdium po mesiaci zanechal. Aby som rodičov ušetril od starostí, prijal som vo vlaku ponuku učiť na práve otvorenej ZDŠ-ke v Hrochoti. Z tejto trápnej epizódky vyplynuli nečakané dôsledky. Musel som učiť slovenčinu. Keďže som mal výborného vo Francúzsku vyškoleného profesora a triedneho J. Rakovského, zvládol som to. Ba sa mi to aj zapáčilo, lebo ma žiaci mali radi. Každý deň som chodil do školy cez dvor fary, kde žil A. Sládkovič, a keď mi krásna pani farárova dovolila čítať si jeho rukopisy odložené na povale – bol som „nakazený“. Vo chvíľkach samoty som si začal smoliť veršíky... Navyše som v Hrochoti spoznal život ešte autenticky folklórny... Keď mi môj bývalý dobrodinec v marci 1954 zamietol novú prihlášku na štúdium architektúry a dal mi súhlas len na pedagogicky zamerané štúdium, nebral som to už ako tragédiu, ale ako výzvu. Aby som sa vymanil z chápadiel školstva, zvolil som si nepedagogickú nekombináciu – samostatnú slovenčinu – vedecký smer. Aj toto vedomé rozhodnutie sa napokon vyfarbilo ako iluzórne – na celý život som prepadol škole... Takto nesentimentálne ma život prerobil z absolventa reálky na slovenčinára.
Po ukončení vysokoškolského štúdia v Bratislave ste sa rozhodli vrátiť na stredné Slovensko, kde ste istý čas pôsobili najprv na gymnáziu v Považskej Bystrici, neskôr na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.
Aj toto „rozhodnutie“ má svoje fatálne tiene. Pôvodne som mal zostať na katedre ako asistent profesora Štolca so špecializáciou na výskum nárečí. Keď ma však stranícki „kolegovia“, ktorí mali na to miesto zálusk, udali, že pred kolektívnymi podujatiami uprednostňujem svoje privátne športové záľuby, možnosť padla (profesor Štolc si postavil hlavu: „Buď Marčok, alebo nikto!“). Už predtým po študentských nepokojoch v roku 1957 ma len-len že nevylúčili; napokon som prišiel len o internát... Napokon sa ukázalo, že aj v tejto deprimujúcej situácii som mal v rukáve dva žolíky, o ktorých som nevedel. Prvým bolo, že ako držiteľ červeného diplomu som mal voľnú ruku pri výbere pôsobiska. Druhým bol volejbal. Spoluhráč z fakultného družstva M. Turčány mi navrhol, aby som išiel s ním do Považskej Bystrice, kde budeme hrať 2. ligu a strojárne mi vypomôžu s ubytovaním. Jediný raz v živote som bol športovým profesionálom: za prestup som dostal 500 Kčs a ubytovanie vo fabrickom internáte (kde som však vydržal iba pol roka...). No a každý víkend bol pristavený fabrický autobus, takže Manín, Javorník či Strážovské vrchy boli v lete, v zime zadarmo na dosah...
Ani potom som neprestal byť – ako to sformulovala vzácna kolegyňa E. Jenischová – „dieťaťom šťasteny“. V priebehu troch rokov som dostal ponuky učiť na všetkých pedagogických fakultách. Nakoniec som sa rozhodol pre Banskú Bystricu, lebo som chcel byť v blízkosti svojich rodičov. A tam to bolo ako v rozprávke – Dobre, lebo nebárs! Za štyri roky som bol prvým habilitovaným docentom (novinári tvrdili, že najmladším v celej ČSSR...), dostal som ponuku prejsť na Filozofickú fakultu UK – ale o tri roky som už bol ako revizionista, štrukturalista, existencialista atď. na odstrel...
Ako vníma literárny vedec, ktorý vyrastal uprostred stredoslovenskej prírody, život v meste? Nechceli by ste sa vrátiť do rodnej obce a vytvoriť si tak každodenné spojenie s prírodou?
Hoci bývam v Bratislave už takmer 40 rokov, nestal som sa človekom mestským ani nížinným. Pri každej príležitosti odtiaľto unikám aspoň do Karpát. Takto sa usilujem, ako som už naznačil, relaxovať po nie vždy úľavnom putovaní po výšinách aj prepadliskách myslenia našich spisovateľov... Pravdaže, mám tu dcéru s vnučkou, zopár dôverných priateľov a kolegov od pera, bez ktorých si už neviem svoj život predstaviť.
Vyznať sa v prírode a milovať ju ma naučil môj tato. Len čo na jar obschli horské chodníky, obúval na víkendy túlavé topánky. Od 10. roku ma za tmy budieval, aby sme šli hľadať krásne jasene (bol stolár), na huby, maliny či čučoriedky po úbočiach Nízkych Tatier alebo severnej Poľany. X-krát sme prešli cez Ďurkovské sedlo do Liptova, ba až na Oravu. (Raz sme z Vyšného Kubína priniesli vo vreciach dve krásne odstavčatá...) Stúpať v zime s lyžami na pleci 4-5 hodín pod nejaký končiar (najčastejšie to bola Ráztocká hoľa) a potom to za 40 minút zjazdiť po panenských pláňach a dolinách, to boli naše nedeľné zábavky v povojnových rokoch...
Ibaže ja sa už nemám kde vrátiť...
Nádhernú krajinu môjho detstva zničila industrializácia. Česi presunuli do našej Petrochemy devastujúcu výrobu „bielych olejov“, čiže najjemnejších olejov pre ich farmaceutický priemysel, ktoré sa „prali“ žieravým chlórom. Aby ušetrili ľudí, postavili trojnásobný komín, a tým zničili tri horizonty krásnych ihličnatých lesov. (Žiaľ, aj sám som sa na tejto devastácii podieľal ako usilovný brigádnik, túžiaci zarobiť si dajakú korunku...)
Dnes tam tá fabrika leží ako prízrak, chátra a smrdí ako nejaký drak, ktorý sa premieňa na kolomaž. Nepreháňam, lebo na lesklo čiernom mazutovom odkalisku ročne hynú divé kačice, ktoré si ho zmýlia s vodnou hladinou! Nemám síl tam zájsť (všetci srdcu milí už to hrôzovisko opustili, sestra predala rodný dom...), dokážem sa naň pozrieť len z bezpečnej diaľky horizontu. Našťastie, vďaka horskej turistike sa stalo mojím domovom celé Slovensko. Aj to však dnešní podnikavci usilovne šklbú tu skryto, tam nehanebne vo veľkom...
Z Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici ste po roku 1968 museli odísť a boli ste nútený presťahovať sa do Bratislavy, kde žijete dodnes. Ako ste prežívali obdobie, keď ste mali zákaz publikovať?
Bolo to najkrušnejšie obdobie môjho života. V krajskom „poučení z krízového stavu“ som sa ocitol medzi piatimi najväčšími nepriateľmi KSS. Prišiel som o miesto, tri rukopisy nevyšli, prišiel som o možnosť pracovať v medzinárodných inštitúciách, prestali mi dochádzať knihy zo zahraničia... Nehovoriac o mátožných snoch! Dva roky som ešte mohol na zmluvu písať skriptá zo staršej literatúry, ktorú som prednášal. Navyše ako nezamestnaný som sa musel každé dva týždne hlásiť na ideologickom oddelení, kde mi opakovali, že ak nepodpíšem spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou, nedostanem v Banskej Bystrici nijaké zamestnanie (všetci vyhodení kolegovia nové zamestnania už mali). Napokon som to vzdal, a keď sa v auguste 1974 objavil inzerát na výmenu bytu, presťahoval som sa do Bratislavy – bez prísľubu zamestnania. V tom čase som za pomoci priateľov-literátov (ktorých bolo vždy viac, ako som mal náradia) prestaval záhradný domček na 4-izbový dom... Napokon sa našlo aj aké-také miesto v Slovenskom literárnom fonde.
V najhoršom mi pomohla folkloristika.
Sám neviem, ako som dokázal v tom zmätku a neistote dokončiť 600-stranový rukopis Estetika a poetika slovenského folklóru. Kniha síce napriek deviatim priaznivým posudkom superlektorov nemohla vyjsť, ale otvorila mi dvere medzi folkloristov. Zamestnať ma nemohli, ale pozývali ma na svoje konferencie a mohol som publikovať v ich menej dozorovaných periodikách. Ale aj dosť na tú situáciu odvážnych ľudí – V. Mináč, M. Válek, R. Moric, V. Šabík či N. Hradiská a L. Podstupka – sa ma opakovane pokúšalo vracať do hry. Moja situácia napokon rozkvitla do grotesky: celých dvadsať rokov som mal zákaz publikovať – ako člen ZSS! – len v Reiselových a Okáliho Slovenských pohľadoch; hoci po roku 1986 som mohol publikovať už aj v Novom slove... Ja som sa tiež správal groteskne, lebo na jednej strane, aby som splatil 40-tisícovú pôžičku, „spáchal“ som knihu Socialistický realizmus dnes; na druhej strane som prijal ponuku ministra Válka napísať siluetu o Milanovi Rúfusovi, najkontroverznejšom básnikovi tých čias (o ktorom som si dovtedy netrúfol napísať ani recenziu).
Ale v tom čase náhubkov mal môj zvedavý duch aj svoju tajnú jaskynku. V hľadaní argumentov proti všetko okupujúcemu teoretickému konceptu F. Mika a A. Popoviča som si v tichosti preštudoval celú literárnu vedu 20. storočia. Jej neobyčajná variabilita ma utvrdila v presvedčení, že pri interpretácii diel nemá ísť o exaktnosť analytických metód (tie sa jedna za druhou veľmi rýchlo vyčerpávali), ale o čítanie diela ako živej sebaprojekcie človeka, ktorá vždy siaha od jedinečnej skúsenosti až po konceptuálne vízie. Keďže som z tohto dobrodružstva nepublikoval nijaký konspekt, všetci boli prekvapení, že som v roku 1990 práve ja navrhol program výskumu postmoderny pre oddelenie teórie Literárnovedného ústavu SAV (ktoré po mojom odchode zaniklo...).
Časť svojej výskumnej energie ste sa rozhodli venovať aj folkloristike. Čím vás upútala ľudová literatúra?
Už som naznačil, že autentický folklór ma očaroval na Hrochoti, ale k folkloristike ma doviedla škola. Na fakulte mi ako najmladšiemu prischlo prednášanie staršej literatúry, do programu ktorej spadal aj folklór. Prevažne nábožensky účelové texty, písané „divnými“ jazykmi od staroslovienčiny cez latinu až po bernolákovčinu, vtedajších poslucháčov neoslovovali, ba väčšine z nich už nič nehovoril ani folklór. A práve ten som si zvolil ako schodnejšiu cestu k regenerácii estetického vnímania textov. Posmelený úvahami Š. Krčméryho o ľudových piesňach a rozprávkach usiloval som sa ich nadchnúť pre krásu geniálnej prostoty výrazu a veľkoleposť predstavivosti. Tuším sa mi to aj darilo, pretože viacerí sa rozhovorili o situácii folklóru v ich rodiskách a odhodlali sa napísať aj diplomové práce. Z tejto spočiatku celkom beznádejnej driny pri pokusoch presvedčiť ich o estetickej rovnoprávnosti folklórnej tvorby s „umeleckou“ sa zrodilo moje vedomie povinnosti napísať už spomenutú súhrnnú prácu o estetike a poetike folklóru. Žiaľ, program komplexného výskumu vzťahov literatúry a folklóru, ktorý sme vypracovali s prof. Leščákom, stroskotal na finančných aj preorientačných úskaliach tohto dvadsaťročia. Dúfam, že aspoň časť z tejto chronickej kultúrnej podlžnosti sa mi možno podarí splatiť ešte tohto roku ďalšou knihou...
Niekoľko štúdií ste venovali aj tvorbe konkretistov. Akým spôsobom ste „nasávali“ poéziu 60-tych rokov? Bolo to len cez čítanie básnických zbierok, alebo boli za tým aj osobné stretnutia, kontakty či priateľstvá?
„Nasával“ som ju doslova všetkými pórmi, veď to boli moji rovesníci a Feldek so Šimonovičom dokonca aj kolegovia počas štúdia; napokon nakrátko som sa aj ja cítil byť básnikom. Na fakulte viedol P. Bunčák autorský a recitačný kruh, ktorý bol otvorený aj pre poslucháčov iných fakúlt. Boli to stretnutia, na ktorých sme sa pred krásnymi recitátorkami (na fakulte doštudúvalo aj pár kolegýň, ktoré museli odísť z herectva) predvádzali nielen vlastnou tvorbou, ale aj odvahou polemizovať až do krvi. Bola to doba nemilosrdných „súdružských“ kritík, ale aj odvážnych študentských vylomenín... Poznal som sa s každým z nich osobne. Keď som si potom v Banskej Bystrici zorganizoval podobný literárny kruh (čiastočne z nostalgie po tom Bunčákovom; čiastočne preto, aby som mohol mávať trucprednášky zo súčasnej literatúry, ktorú som nemohol prednášať), pozýval som ich všetkých na debaty s mojimi poslucháčmi. Doteraz mám veľmi priateľské vzťahy s „apokryfnými ľavobočkami“ konkretizmu – Jankom Buzássym a Vlastom Kovalčíkom. Súčasná mladá poézia potvrdzuje, že pátos ich/našej výzvy k odvahe stretnúť sa s magmatickou realitou sveta aj našich nepokojných vedomí, ktorú sa vždy niekto usiluje prekryť ideologickým príkrovom, doteraz nestratil svoju príťažlivosť. Dúfam, že v Dejinách som blízkosť svojho súručenstva dostatočne rozkryl...
Čo vás motivovalo k vydaniu najnovšej knihy interpretačných esejí Rozhovory s textami, v ktorých ponúkate čitateľom rady, ako čítať literárne texty s porozumením a prísť k ich podrobnej analýze?
Mali by v nej byť čitateľné dve motivácie. Prvú možno orientačne označiť ako „teoretickú“. Jednak som tu čosi prezradil z môjho naznačeného tichého sporu s analytickým scientizmom nitrianskej školy. Usilujem sa demonštrovať, že reálne čitateľské kroky sa nekryjú s apriórnymi analytickými metodikami; že výsledkom čítania nemôže byť rozloženie na jeho jazykové komponenty ani „zhrnutie“ do tabuľkovej schémy; že zmysel textu presahuje materiálnosť jeho poetiky aj fyzickej existencie; že telo textu má popri vonkajších údoch aj skryté orgány; že čítanie je úplné len vtedy, ak rozpoznáme aj estetickú inštrumentáciu emócií a ideí; a najmä – že čítanie je otvorený, neuzavriteľný proces.
Zároveň je to kniha, ktorou sa pokúšam vzdorovať rapídnemu úpadku kultúry čítania v súčasnosti, ako som ho sledoval u maturantov, ktorí prejavili záujem o štúdium slovenčiny a získanie práva vyučovať na stredných školách. Poplašným zvončekom bol pre mňa prijímací pohovor, pri ktorom mi uchádzač na otázku, prečo sa cíti byť oprávnený študovať slovenčinu, ak našu literatúru pozná len z ukážok v čítankách, nehanebne úprimne aj pravdivo odpovedal protiotázkou: Prečo by som to nemohol robiť aj ja, keď moja slovenčinárka sa takto roky pohodlne živí? Áno, vyučovanie literatúry na mnohých našich stredných školách pokleslo na úroveň rutinného remesla... Náprava je možná len od zmien prípravy stredoškolských profesorov; ale to je iná téma a pre iných.
Bol by som sklamaný, ak by čitatelia brali moje ukážky možného dôkladnejšieho čítania ako poučenia a rady, na ktoré sa možno „na veky“ spoľahnúť. Zamýšľal som ich ako pestrý rad dôkazov toho, že čítať nemožno stereotypne, pretože každý text je výzvou k jedinečnému čítaniu. Pravda, čo si čitatelia prečítajú, nemôžem už ovplyvňovať...
V jednej z jej kapitol sa zaoberáte postmodernou a jej príťažlivosťou. Označujete ju za tú, ktorá chce byť stále „in“, i za cenu zrieknutia sa výlučnej estetickosti a konvenčnej literárnosti. Čo myslíte, aké smerovanie a literárne možnosti ponúkla postmoderna súčasným autorom?
Literárna postmoderna sa líši od všetkých doterajších poukazovaní na zhubnosť novovekej technickej civilizácie tým, že sa pokúsila ono vonkajškové poukazovanie „zvnútorniť“. Toto zvnútornenie má dve dimenzie. Prvá spočíva v tom, že onu zhubnosť už odmieta dokumentovať a predvádzať názorne ako v bábkovom divadle; namiesto toho sa pokúša demonštrovať, ako sú túžba po moci, technologický optimizmus, utopizmus, arogancia, binárny stereotyp atď. doslova metastázovito rozplienené v najintímnejších aktoch našich subjektov (od citových vzťahov až po narábanie s jazykom). Druhá zas v presune od hrubozrnnej kritiky okolitého sveta k uskutočňovaniu demontáže vlastného kazateľstva a manipulátorstva, odcudzenosti vo vlastnej estetickej výlučnosti, ilúziotvornosti atď. priamo na vlastnom tele. Práve toto doslova fyzické zdieranie iluzívnej kože vlastnej dôstojnosti a dôležitosti je pre veľkú časť čitateľov nepochopiteľné a nevidia v tom dôsledne krutý rituál očisty, ale naopak pokus o samovraždu literatúry aj umenia.
Poslanie demontáže stereotypov, ktoré sa v našich vedomiach fixovali 400 rokov, nemôže byť dokonané v jednom nápore. Je to program na dlhý čas aj preto, že nás od neho neustále odvádzajú aktuálne civilizačné úspechy. Pravdaže mení sa aj jeho zážitková báza. Kým donedávna sme totalitarizmus stotožňovali len s represiami bývalého režimu, dnes sa nám na jeho miesto tlačia terorizmus, mafia, reklamné a mediálne manipulácie či hrozivé možnosti digitálnej evidencie a sledovania. Ako vidieť, postmodernizujúca sa súčasnosť poskytuje súčasnému spisovateľovi viac inšpirácie aj výrazových možností ako v etapách ideologicky aj skúsenostne uzavretých.
V súvislosti s postmodernou uvažujete i nad vzťahom detskej literatúry k nej. Ako teda vnímať fakt, že v súčasnosti sa v nej popri tendencii k estetickej exkluzivite uplatňuje aj tendencia k „pragmatizmu“?
Na prvý pohľad sa môže zdať, že v tom len doznieva jej modernistická polarizácia na línie vzdelávania a zábavnosti. Pri pozornejšom čítaní zistíme, že tu predsa len dochádza aj ku kvalitatívnym posunom. Jednak Feldek, Válek či Pavlovič sa už od 60. rokov pokúšali preklenúť tento rozpor aktualizáciou Komenského požiadavky „škola hrou“. Ich poézia ponúka deťom šancu sebaprežívania sa v hre prostredníctvom emócií a fantázie; ba odkrýva pred nimi aj to, že báseň je viac „lovom slov“ ako kopírovaním skutočnosti a skúseností. Prezrádzanie hrovej slovnej povahy literatúry je prvým vykročením k postmoderne. Ale tento proces nie je priamočiary ani jednoznačný (čo som sa pokúsil vystihnúť pomocou metafory „roztrúsené zemetrasenie“). Časť autorov pochopila postmoderný princíp palimpsestového prepisovania dejových aj slovných stereotypov len ako novú príležitosť pre „hru ako hru“. Produkcia efektne aranžovaných, ale duchaprázdnych textov je už naozaj kritická. V nej sa tradičná estetická exkluzivita mení na fantóm falošnej exkluzivity. Prvý toto nebezpečie rozpoznal Daniel Hevier a postavil oproti nej program „užitočnej“ tvorby, ktorá by pomáhala dieťaťu zvládať jeho životne bezprostredné problémy. Sám prešiel od inštalovania konceptuálne náznakových výjavov k až voyeursky surovým či autentickým opisom reálnych situácií.
Ako naznačujete v úvode, k väčšine štúdií vás inšpirovali skúsenosti zo seminárnej praxe. Podľa čoho si pedagóg a literárny vedec vášho formátu vyberá literárne texty a následne ich analyzuje?
Vaša otázka napovedá odpoveď: literárny vedec aj pedagóg je odsúdený na výber textu z celku literatúry sveta, národa, obdobia či autora. Rozdiel je zdanlivo len v tom, že vedec si môže vyberať viac podľa svojej osobnej záľuby; a pedagógov výber obmedzuje učebný plán a vek a rozhľad jeho študentov. Ale tento rozdiel je naozaj len zdanlivý, pretože aj voľby literárnych vedcov sú do veľkej miery ovplyvňované „nátlakom“ či „zvodmi“ práve dominujúceho teoretického konceptu a potrebami aktuálnej literárnej situácie – a to aj vtedy, keď si ich dosah konkrétny bádateľ nepripúšťa, alebo sa mu programovo vzpiera. Ani jednu z doteraz vydaných kníh som nenapísal z čírej vedeckej zvedavosti. Nebyť rigoróznej požiadavky bývalého Ústavu slovenskej literatúry SAV v roku 1962, že ak chcem robiť kandidatúru, musím si vybrať tému zo staršej slovenskej literatúry, nanajvýš z obdobia pred rokom 1800, nikdy by som nebol siahol po takej „beznádejnej“ téme, akou v tom čase bol vznik našej novodobej prózy. A veru som sa musel poriadne držať, aby som obstál pred mojím vzorom – Felixom Vodičkom. Ak som chcel túto čitateľsky neznámu a nezáživnú tvorbu literárno-historicky rehabilitovať, nezostávalo mi iné, len sa vzdať dojmologickej rozkoše z recenzovania súčasných kníh a dôkladne ju prečítať na solídnej teoretickej úrovni. Tým chcem len naznačiť, že som sa na samom začiatku presvedčil, že literárna veda nie je len privátnou „rozkošou z textov“, ale je to aj produkt vnútornej disciplíny, ba aj sebaprekonávania v mene potrieb literatúry či situácie konkrétneho spisovateľa.
