Vyhľadávanie
Jela Krčméry-Vrteľová patrí k významným osobnostiam slovenského hudobného a kultúrneho života. Po absolvovaní štúdia na bratislavskom Konzervatóriu vyštudovala hudobnú akadémiu Santa Cecilia v Ríme. Zo zdravotných dôvodov krátku spevácku kariéru predčasne ukončila, ale zúročila svoje hudobné danosti inak. Od roku 1953 sa stáva lektorkou, potom dramaturgičkou Opery SND, neskôr dramaturgičkou Komornej opery SF.
* Zo všetkých možností, ktoré sa vám ako mladej absolventke gymnázia ponúkali, ste si vybrali operný spev. Prečo nie hudobný nástroj, prečo nie literatúru, či výtvarné umenie?
– Tým, že som začala študovať spev, a to už pár rokov pred maturitou, nemusela som sa predsa vzdať svojich ostatných záľub, medzi ktoré v prvom rade patrila literatúra alebo filozofia. Často som prispievala do mládežníckych časopisov, hrávala som v rozhlase alebo som recitovala. Hudobný nástroj ma nikdy nelákal, pre hru na klavíri som ani nemala dispozície a odkedy otec ochorel, nemali sme tento nástroj doma. Vždy som bola zvedavá, chcela som preniknúť do viacerých oblastí, a tak najmä v mladosti bol môj život mnohozáujmový. V porovnaní s dnešnými požiadavkami na úzku špecializáciu boli takto prežité roky zaujímavejšie.
* Na Hudobnej akadémii Santa Cecilia v Ríme ste študovali tesne po druhej svetovej vojne. Aké skúsenosti ste tam získali?
– Štúdium v zahraničí mi zabezpečilo diplom na prvej Pražskej jari. Pravdaže som sa tešila na štúdium, na novú krajinu, ktorú som vždy chcela spoznať, i keď väčšmi sa mi páčil ruský spev a slavianska melodika. Vždy som viac inklinovala k výrazovému spevu ako k virtuozite.
Okolnosti po mojom príchode do Ríma neboli najlepšie. Práve v ten deň totiž emigroval náš vtedajší veľvyslanec a ja som sa ocitla, ako sa hovorí, na zelenej lúke. Len vďaka kamarátovi Ivanovi Gavorovi, vtedajšiemu tlačovému ataché som sa ako-tak v prostredí zorientovala.
* Po krátkej povojnovej kariére speváčky na doskách Opery SND ste prešli z javiska do zákulisia, teda k libretu. Asi to nebol jednoduchý prechod.
– A viete, že ani nie? Keďže som sa po návrate domov vydala a mala som o krátky čas okolo seba tri malé deti, oveľa lepšie mi vyhovovalo pracovať na prekladoch a neskôr na libretách, než sa po večeroch trápiť na scéne. Kontakt s operou som stratila len na čas a druhými dverami som sa zas dostala do jej stredu. A vďaka Bohu, bývalí kolegovia ma prijali medzi seba tak srdečne, ako by sa nebolo nič stalo.
* Spomínate si na svoje prvé libreto?
– Mala som asi l6 rokov, keď ma o libreto požiadal skladateľ Elbert, volalo sa Neposlušné kuriatko, alebo tak dáko. A potom mi z rozhlasu už chodievali radom ponuky na malé scénky, či libretá.
* Ako by ste stručne charakterizovali dobré libreto?
– Podľa môjho skromného názoru dobré libreto je prehľadná, ľahko zrozumiteľná dráma či komédia, ktorá nevyhnutne musí brať do úvahy potreby či požiadavky skladateľa aj požiadavky spevákov. A tie v nijakom prípade nebývajú malé. Libreto má zohľadňovať daný rytmus – ak si ho skladateľ dopredu určí, ak má melódiu už premyslenú. Najlepšie je, keď si libretista preberie so skladateľom aj stavbu celej hudobnej drámy, lebo skladateľ je tu tvorcom číslo jeden. Tento literárno-dramatický útvar má v obľube aj rýmované časti, keďže hudba ich často evokuje svojou pravidelnosťou a rytmom. Postupne sa však aj v tejto oblasti menia názory – využíva sa len čistá próza – vhodnejšie sú lakonické prejavy, lebo speváci často nahrádzajú slovo bellcantovým spevom a mimikou či gestom. A bohvie, ako sa opera vyvinie v budúcnosti.
* Ako dlho ste pracovali na librete opery Svätopluk so skladateľom Eugenom Suchoňom? Čo všetko ste museli vziať do úvahy, čo všetko ste si museli k tomu naštudovať?
– V prvom rade som sa musela stretnúť s pánom profesorom, ktorého som dovtedy osobne nepoznala. Hneď mi vysvetlil svoj zámer. Dej mal už približne načrtnutý, mal už premyslené aj rozdelenie dejstiev, zborových a sólistických pasáží, a tak mi len vložil do rúk divadelnú drámu Ivana Stodolu a všetky diely historika Niederleho, aby som sa s vecou bližšie zoznámila. Stodolovo dielo som poznala dobre, a tak som si len znovu preštudovala celé obdobie Veľkej Moravy, zástoj Svätopluka a jeho synov.
Lyrické, ariózne miesta mi išli ľahko, väčším problémom boli rozpory synov, ktoré boli na operu veľmi rozsiahle. Balady, texty mohutných zborov ma tešili, zato veľkú starosť mi robili zásahy primnohých rozlične zmýšľajúcich historikov, za ktorými ma pán profesor zvyčajne posielal. Azda preto sa premiéra opery konala až o štyri roky. Dramatik Ivan Stodola nám do práce už nezasahoval, tešil sa, že myšlienka jeho diela našla takéto hudobné uplatnenie.
* Ďalšie libretá ste písali pre skladateľov Tibora Andrašovana, Šimona Jurovského, Jaroslava Meiera, s dramaturgičkou Sašou Braxatorisovou ste spolupracovali na librete Majster Pavol z Levoče skladateľa Bartolomeja Urbanca. Spolupráca s profesorom konzervatória Jánom Zimmerom a napokon aj s Ivanom Hrušovským zostala pre náhle úmrtia skladateľov nedokončená. Pristavme sa pri libretách opier pre deti: Neposlušné kuriatko, Doktorská rozprávka, Trojruža, Topolienko. Prečo ste sa v poslednom čase upriamili práve na mládež, aké špecifiká má opera pre deti?
– Na mládež a na deti som bola upriamená vlastne vždy. A ako by to mohlo byť inak, keď som mala mamu rozhlasovú rozprávkarku Tetu Helu? Napočúvala som sa tých rozprávok a piesní veru dosť a počúvala som ich veľmi vďačne. A viete, že som nad ich špecifikami ani veľmi nerozmýšľala? Písala som ich skôr intuitívne – akosi sa mi žiadalo sa práve nimi zaoberať a pospomínať si v nich na svoje detstvo. Vtedy prišli za mnou skladatelia Milan Dubovský, neskôr Ladislav Kupkovič z Hannoveru a hneď som sa pustila do práce. Isteže som pritom myslela aj na záujmy dnešnej mládeže, na čo ma vždy starostlivo upomínal dramaturg Pavol Smolík. Ale aj keď sú tu iste nesmierne zmeny v myslení (i konaní) dnešných malých a mladých, predsa v niečom sa situácia nemení. Dieťa vždy ostane zvedavé na konkrétny i vybájený svet, na svet rozprávok, ktoré sú naozaj večné.
* Nemali by sme zabudnúť ani na vaše preklady opier, piesní, oratórií, či beletrie.
– Áno, prekladala som mnoho a rada, tie texty, ktoré ma strhli, ktoré sa mi veľmi páčili. Ako dramaturgička som však musela preložiť aj to, čo bolo práve treba – čo sa rýchlo muselo dostať do repertoáru nášho divadla. Prekladateľov sme mali málo, aj tých málo skôr pretlmočovalo texty z češtiny, vtedy bolo spievaným textom viac rozumieť. Prekladala som diela talianskej a francúzskej či nemeckej opernej literatúry, s potešením si spomínam najmä na Verdiho Falstaffa a na hudobné drámy či komédie novších autorov – na Orffovu Múdru ženu, Eckovho Revízora, Kurt Weilovho a Brechtovho Luculla, na Bartókovo dielo Hrad kniežaťa Modrofúza, ktoré je i teraz v repertoári Opery SND. Hlavným zdrojom mojich prekladateľských inšpirácií aj ašpirácií boli texty, ktoré mi za tie dlhé roky dodávala naša Slovenská filharmónia.
Naozaj nemožno zabudnúť na nádherné Claudelove slová a Honnegerovu hudbu v oratóriu Jana z Arcu na hranici, ktorú tak sugestívne interpretovala Emília Vášáryová. Milovala som aj iné Honnegerove diela, ktoré mi prišli do prekladateľských rúk – jeho Kráľa Dávida a Tance smrti, strhlo ma aj Brittenovo Vojnové requiem alebo zas v celkom inom smere stredoveký latinský text a búrlivá vášnivá hudba Orffovej Carminy burany. Aj Gustav Mahler tvoril svoju hudbu na básne, ktoré vedeli človeka inšpirovať aj pri prekladaní, napríklad jeho cyklus Piesne o mŕtvych deťoch. Teda žila som aj s našou Filharmóniou a vlastne žijem s ňou až doteraz. Občas mi zazvoní telefón a signalizuje, že prichádza pre mňa ďalší pekný text. A ja sa doňho vhĺbim takisto ako pred rokmi.
* Celý váš život je vlastne v znamení sprístupňovania opery slovenskému publiku v kvalitných, zrozumiteľných libretách. Dnes je trend iný, spieva sa v origináli – po taliansky, francúzsky, nemecky, po rusky – berie sa ohľad na zahraničného, nie na nášho diváka. Keď príde do opery, akoby sa ocitol v cudzine.
– Každá doba prináša nové názory. A tak je to aj v oblasti operného spevu. V časoch našej dramaturgie – v povojnových časoch – hrala slovenčina aj v Slovenskom národnom divadle dôležitú úlohu. Všetkým išlo o to, aby sa v uplatňovaní rodnej reči dobehli okolité štáty. Všetky národné scény mali už dávno poprekladané hlavné diela svetovej hudobnej literatúry a my sme mali čo doháňať. Hlavným iniciátorom bol dlhoročný dramaturg a známy operný spevák i libretista Štefan Hoza a potom skladatelia Ján Cikker či Tibor Andrašovan. Naložili mi na plecia veľké bremeno, doprekladať všetko, čo chýbalo a dbať na dobrú výslovnosť pri speve. Zapisovala som si pri skúškach texty, ktorým nebolo rozumieť a starala sa o to, aby sa chyba napravila. Musela som si dávať dobrý pozor, lebo za mnou sedával v treťom rade veľký znalec slovenčiny, profesor Ján Stanislav, ktorý si chyby zapisoval, ba ešte horšie, zverejňoval ich potom v novinách. Možno sa nedosahovala vtedy v opere taká dokonalá kantiléna, ale zrozumiteľnosť a sprístupnenie deja bolo rozhodne na vyššej úrovni.
A začala sa pritom rozvíjať aj naša domáca operná tvorba. Bola to zlatá doba slovenskej opery. A jedno za druhým rástli naše nové operné diela, z ktorých viaceré si získavali uznanie i v zahraničí.
* Ako sa vtedy spievalo, keď došli významní zahraniční interpreti?
– Spievalo sa dvoj aj trojjazyčne, čo bolo niekedy naozaj komické. Na spievanú otázku sa odpovedalo zavše nie celkom priliehavo. Ale poslucháč sa usmial a dej plynul ďalej.
Potom prišlo do módy bellcanto – zdôrazňovanie krásneho spevu, ktorý sa mal pripodobniť skôr hudobnému nástroju. Plynulosť sa dosahovala pravdaže najmä tým, že sa samohlásky ,,spodobovali", zvukovo sa približovali jedna k druhej a spoluhlásky sa vlastne len naznačovali, aby jednotnú líniu spevu neprerušovali. Tento spôsob spevu vznikol v Taliansku a v taliančine či iných románskych jazykoch neprekážal, lebo majú podstatne menej spoluhlások ako slovenčina. Slovanské reči tým však dosť trpia. Preto sa vo svete zaviedla interpretácia opier v origináli. Väčšina publika si na to celkom zvykla. Do opery prichádza počúvať krásny spev. Toto obdobie sa ozaj môže nazývať érou krásnych hlasov, ktoré dnes dôstojne reprezentujú našu vlasť v zahraničí.
* Aké miesto tu má libretista?
– Jeho text číta divák v preklade nad portálom, ak si ho stihne prečítať a ak mu pri tom neuniká mimika a výraz práve spievajúceho interpreta. Väčšina talianskych opier je však poslucháčom, najmä tým ,,skalným" dobre známa, a tak čítať slová ani nemusia.
* Učia sa dnes naši budúci operní umelci spievať aj v slovenčine?
– Aspoň podľa toho, čo som sa dopočula, len veľmi málo. Zaspievajú si snáď na začiatku štúdia niekoľko piesní Mikuláša Schneidra Trnavského. Veľmi rýchlym tempom sa všade a i na Slovensku rozvíja takzvaný výrazový spev, zaužívaný v iných hudobno-dramatických žánroch – napríklad v muzikáloch. Vidíme však, že sa na ne špecializujú interpreti, spievajúci po slovensky a zrozumiteľne a v mnohých prípadoch sa tu skvele uplatňujú aj naši poprední činoherní umelci.
* Ako by sa mohol vyriešiť tento problém v budúcnosti?
– Myslím, že to nepôjde jednotným štýlom. Jednak sa súčasná hudobná dráma
viac ,,oprie" o slovo, o jeho zmysel aj citový či myšlienkový náboj, tak ako tento trend zaviedol na Morave Janáček a vo svete mnohí veľkí skladatelia, ktorých som už spomínala pri oratóriách. Alebo sa hudobní tvorcovia vrátia zas do minulosti, do čias Mozarta, Donizettiho alebo snáď i Wagnera a Smetanu. Ale musím sa priznať, že dnes už tak ostro nesledujem vývoj, aj keď ma súčasná tvorba vždy zaujímala najviac.
* Napriek svojmu veku ste stále činná. Čo pripravujete pre milovníkov operného či piesňového spevu v súčasnosti?
– Nepripravujem vôbec nič, skôr sa nad touto problematikou – ako vidíte – zamýšľam. Oblúkom sa skôr vraciam k literatúre, k písaniu drobných spomienkových čŕt , čo je činnosť iste môjmu veku primeraná. A potom, veď som už na začiatku tejto spovede povedala, že nikdy som nebola špecialistka, zameraná len jedným smerom, vždy som sa hlásila k svojej ,,obojživelnosti", k svojmu záujmu o mnohé druhy umenia. Možno práve preto som nedosiahla nijaké vysoké méty, ale náhradou za to som prežila zaujímavý, pestrý život, ktorý by som veru za tú odbornosť nemenila. Svet je predsa široký a v svojej rôznorodosti taký zaujímavý.
Pripravil Jozef Čertík
