Vyhľadávanie
Čo bolo hlavnou motiváciou uchádzať sa o šéfredaktorské miesto v Romboide?
Jeho uvoľnenie – predchádzajúci šéfredaktor rezignoval zo svojej pozície. A tiež zhoda okolností. Človek v kultúre sa dnes musí správať ako obojživelník, prežiť vo vode aj na suchu. Asi som už mala dosť tej suchoty. Navyše, náhoda mi prihrala príležitosť zachrániť jeden slušný literárny časopis. Vlastne jediný svojho druhu na Slovensku, čo sa týka kvality, záberu aj dosahu. Koniec koncov, mám v tom prax, Romboid som už raz zachraňovala pred kolapsom. Úplne najrozhodujúcejšie však bolo déjà vu, ktoré ma vrátilo až pred rok 1989. Aj vtedy bolo publikovanie v slušnom plátku veľkým luxusom. No a nezabúdajme ani na radosti spojené s kreovaním kultúrnych médií, že?
Prehodnotili ste aj činnosť a kritické postoje predchádzajúceho šéfredaktora Radoslava Passiu voči vedeniu AOSS?
Myslím si, že Rado Passia sa k tomu viackrát verejne vyjadril, takisto Ivana Taranenková, ja ich postoje alebo činnosť nemám prečo prehodnocovať. Už aj preto nie, že sami dobrovoľne opustili loď, a to je dosť jasný signál celému okoliu. Možno ho prečítať jednoznačne, ale aj všelijako inakšie. Napríklad v kontexte ich aktivít, nielen minulých, ale aj súčasných, resp. budúcich. V každom prípade som sa však musela zaujímať o druhý člen tohto vzťahu, t. j. vydavateľa, pretože ten ostáva v hre a človek by mal mať aspoň v hrubých kontúrach predstavu, do čoho ide. Niečo viem zo svojich minulých životov – samotný mechanizmus fungovania AOSS sa zase až tak veľmi nezmenil – a niečo som si overila na stretnutiach či v mailovej komunikácii s ľuďmi, ktorí k celej veci mali čo povedať.
(Pána Beláka, odvolaného predsedu AOSS, s ktorým to predchádzajúca redakcia určite nemala ľahké, som sa opýtala na jedinú vec: Kedy hodlá Romboidu vrátiť ním vyvlastnenú – po slovensky ukradnutú – webovú doménu. Očividne sa na to nechystá, priamej odpovedi sa vyhol.) Výsledok bol ten, že takmer polovica môjho osemstranového elaborátu, ktorým som potešila konkurznú komisiu, sa venovala analýze a vyhodnoteniu vzniknutého patového stavu, a to v záväznej polohe pre budúcu redakciu aj vydavateľa časopisu. Pre poriadok musím uviesť, že som nenarazila na jedinú námietku. Naopak, vidím úprimnú snahu súčasných predstaviteľov AOSS redakcii vytvoriť aspoň o čosi lepšie pracovné podmienky a časopisu umožniť dôstojné pokračovanie aj po jeho abrahámovinách. Tým nechcem povedať, že darovanému koňovi sa na zuby nepozerá(m).
Aký by mal byť Romboid, aby dnes bol Romboidom?
To je skoro šalamúnska otázka… alebo len nepresná? Romboid je, bol a ostane Romboidom, menia sa však ľudia, ktorí ho robia, časy, v ktorých vychádza, jeho zabezpečenie aj postavenie medzi inými časopismi. A to, samozrejme, ovplyvňuje jeho obsah a kvalitu. Radi by sme boli dedičmi toho najlepšieho, čo sa nazbieralo počas 50-ročnej existencie časopisu, ale závislosť od širšieho – aj prispievateľského okolia je príliš veľká na to, aby sme mali všetko sami v rukách. Ak ostaneme platformou, ktorú budú spisovatelia a spisovateľky, ale aj prekladatelia a prekladateľky či uvažujúci ľudia považovať za svoju, bude to pre nás to najlepšie východisko. Hovorím tým aj o kvalitatívnej náročnosti (hlavne na samých seba), otvorenosti (voči iným a inakším) a živosti, ktorú redakcia nemôže a nechce predstierať. Musí byť výsledkom živej spolupráce s prispievateľmi a dôležitými aktérmi literárneho života u nás aj v zahraničí. Takže – uvidíme.
Odzrkadlí sa tvoje účinkovanie v Romboide na koordinovaní známeho projektu Časopis v časopise, prípadne v pôsobení vo vydavateľstve i časopise KUD Apokalipsa?
Slovinské vydavateľstvo a časopis Apokalipsa a medzinárodný projekt Časopis v časopise sú dva životy toho istého tela, aktivity vychádzajúce z rovnakého prostredia i presvedčenia, že svet bez literatúry, umenia alebo filozofie by bol len prázdnou škrupinou, smutnou karikatúrou seba samého. V prvom prípade sa tieto aktivity obracajú k slovinskej verejnosti, v druhom k medzinárodnej. Kľúčovú úlohu však – ako všade inde – zohrávajú jednotlivci, ktorí prevezmú zodpovednosť na svoje plecia, často aj za iných, a ktorí tkajú siete tam, kde je to potrebné, alebo kde sami vidia istý potenciál. Ani u nás to nebolo inak. Po pätnástich rokoch tesného pracovného partnerstva s Primožom sa naše predstavy o ďalšom smerovaní v niečom rozišli a v niečom nerozlučne spojili. Primož sa čoraz väčšmi profiluje ako filozof existencie. V praxi to znamená, že aj v rámci projektu Časopis v časopise dochádza už niekoľko rokov k preskupovaniu akcentov. Obrovskú energiu si vyžiadalo najmä organizovanie medzinárodných filozofických sympózií, konferencií a workshopov, v ktorých iniciačnú úlohu prevzala jeho celoživotná láska – Søren Kierkegaard. Niekedy sa mi zdá, že tento pán opantal celý svet – a tak slovinský Škocjan a Ľubľana sa nenápadne stávajú nielen stredoeurópskym, ale aj svetovým strediskom kierkegaardovského výskumu. Podotýkam, že aj s pomocou novozaloženého
výskumného inštitútu Central European Research Institute – Søren Kierkegaard Ljubljana (CERI-SK LJ). No ten zatiaľ funguje takmer bez prostriedkov, o to viac jeho nemalé výsledky bijú do očí, zatiaľ čo obete ostávajú neviditeľné. Ostatné aktivity, ktoré nám čoraz viac bujneli do festivalových polôh, museli byť, už len z kapacitných dôvodov, potlačené do úzadia. Od tohto roku sa preto aj koncepčne vraciame k prvotnej podobe projektu – spolupráci redakcií, časopisov a ich vydavateľov v pracovnom (komornejšom) zmysle. Romboidu sa teda ponúka staronová príležitosť nadviazať tesnejšiu spoluprácu aj v medzinárodnom priestore. Čo sa týka vydavateľstva a rovnomenného časopisu Apokalipsa, všetko závisí od ponuky a dopytu. Môžem pokračovať s genderovými číslami, edíciou Fraktal, plánovaním a redakčným spracovaním rukopisov, s ktorými sa na mňa často obracajú samotní autori. Moja dvojdomosť je dnes už nezvratným faktom, aj keď sa zrejme budem v budúcnosti viac pohybovať na Slovensku. Je to teda o výbere, prioritách a usilovnej komunikácii, ale malo by to byť aj o spomalení, stíšení a čase na seba.
V roku 2014 ti vyšla kniha rozhovorov Existenciály I, vyšli zbierky básní v Slovinsku Obešanje na zvon aj na Slovensku Echoechoecho a dvojjazyčná zbierka haiku Fabrika na porcelán. V uplynulom roku si v Slovinsku vydala knihu esejí Agonija smisla a ku koncu roka vyšli dva tvoje preklady, Izby a iné básne Maje Vidmar v slovenčine a Interiér Štefana Strážaya v slovinčine. To je celkom dosť J. Čo v sebe vnímaš ako to základné, čo ťa stále robí jednou osobou, osobnosťou, ženou?
Hm, asi môj vnútorný hlas, daimonion. Podľa Sokrata je božského pôvodu a človeku pomáha pri rozlišovaní dobra a zla, kresťania by zrejme hovorili o duši a jej božskom určení (to mám aj nemám z wikipedie). Pod vplyvom prostredia i času, v ktorom som vyrastala, som sa tomuto termínu dlho vyhýbala, ale dnes sa k nemu bez obáv hlásim. Akokoľvek by sme v slovenčine pátrali, nenájdeme iný ekvivalent, iba ak by sme podľahli číremu psychologizmu alebo sociologizmu a uverili, že povedzme psychika alebo triedny pôvod predstavujú plnohodnotnú náhradu. Samozrejme, ani rod, etnikum, osobnostná integrita alebo iné podobné určenia fenomén ľudskej duše nevystihujú. Z veľkej časti ostáva tajomstvom aj pre svoj „vehikel“, svojho nositeľa. A zase sme pri literatúre a umení, či postmetafyzickej filozofii, estetike a etike… Jedine umenie má v ľudskom svete šancu zachytiť a šíriť neuchopiteľné frekvencie našich životov, ktorými vybočujeme z rámca utvrdených významov. A to aj vtedy, keď to robí pomocou intertextuality, kultúrnych citátov alebo diskurzívneho eklekticizmu. Moje autorské „výstupy“ teda veľmi úzko súvisia s mojím profesionálnym a spoločenským nasmerovaním (pozri vyššie). A čo ma robí „jednou ženou“? Rozdrobenosť, rozptýlenosť, rozštiepenosť medzi svetom mužských významov, neodkladných priorít a povinného nadhľadu a ženskou levitáciou, sebarozpustením a zdieľaním tam, kde aj rozum ostáva stáť – a tým nehovorím o mužoch a ženách ako zadefinovaných skupinách. Konflikty už vnímam len ako malosť zúčastnených strán. Zjednocuje ma dospievanie, odvaha byť, jas.
Keď už sme pri tej žene: uvedomuješ si, že Romboid bol doteraz iba chlapskou šéfredaktorskou záležitosťou?
Neuvedomujem, lebo som pri tom bola. Ak si to iní takto „uvedomujú“ alebo chcú takto vpisovať do svojho povedomia, nech im je odpustené.
Ďakujem! Existenciály I sú tu v dobe, keď máme boom „rozhovorovej“ literatúry (každý s každým), ako by si podčiarkla ich dôležitosť? A pripravuje sa aj pokračovanie?
Existenciály I v čase boomu možno vyšli, ale zachytávajú rozhovory z čias, keď si bolo čo vyjasňovať a rozhovory s osobnosťami plnili aj istú „hygienickú“ funkciu v spoločnosti, literatúre alebo vo vede. Preto majú stále „šmrnc“. Posledný z nich (s Gennadijom Ajgim) vznikol tuším v roku 2001, teda ešte pred mojím odchodom do Slovinska. Keby ľudia vedeli, koľko múdreho aj vtipného kniha ponúka, išli by si nohy polámať, aby sa k nej dostali. Lenže to nevedia, v televízii alebo novinách im to nikto nepovie, a tak sa ma vydavateľ občas láskyplne prekáravo opýta, či nechcem od neho odkúpiť celý zvyšok nákladu. To je aj dôvod, prečo Existenciály II ani III uňho nevyjdú, hoci sme ich výhľadovo plánovali. A ja už nemám silu stále niekomu niečo ponúkať a dožadovať sa podpory či len obyčajnej pozornosti tam, kde by to malo byť samozrejmé – na slovenskom knižnom trhu. V zálohe mám teda materiál na dvojku aj na trojku, a či z toho niečo bude, je otázka pre iných.
Mnohí si ťa nevieme predstaviť bez spojenia s haiku. Kde sa zobralo toľko lásky k takémuto malému čomusi?
Ani neviem, či „toľko lásky“ a či k „takémuto malému čomusi“. Láska je aj nie je, bola aj nebola. Občas ju vystriedali smršť, vákuum alebo vzdor, a to „malé čosi“ je v podstate veľká básnická forma, ktorá mala silu osamostatniť sa, ujsť spod kurately iného básnického žánru, a vymazať hranice medzi subjektívnym a objektívnym, literárnym a mimoliterárnym, každodenným a transcendentným, časovým a nadčasovým. Je to ako s tabletkou – je síce maličká, ale má veľkú moc. Akurát že haiku je skôr z rodu homeopatík; je len stopou čohosi, čo sa materializované nezachovalo – slovným odtlačkom sebapresahujúceho okamihu. Okamih je preto okamih, lebo pominie. A to ma vždy fascinovalo: byť aj nebyť súčasne, a len tak vlastne môcť byť v sebe aj v inom, v jednom aj vo všetkom. Veď vravím, že ma celkom po žensky zjednocuje (post)dospievanie, (trans)levitácia…
Napísala si nejaké haiku v poslednej dobe?
Napísala: Spomladanski dež. / Gasilci drvijo / v neznano :-)
Momentálne je tvojím čerstvým počinom už spomenutý preklad poézie slovinskej poetky Maje Vidmar (1961). Po jeho prečítaní som mal dojem, že prenikám do jednej duše Vidmar-Repar. Žeby súznenie?
Och, nie, to zase nie. Buď si nás čítal veľmi rýchlo, alebo veľmi pomaly J. Je síce pravda, že som sa tým prekladom dlho zapodievala, lebo Majina poetika, zdanlivo jednoduchá, až asketická v sebe skrýva rôzne pasce a prekladateľské výzvy, no jej básnické (alter)ego má celkom iné charakteristiky než to moje a duša Vidmarovej nie je spárovaná s dušou Reparovej. Moja vytrácajúca sa protagonistka nie je dosť sebecká a Majina sebazvýlučňujúca zase nesebecká, rozpätie medzi nimi je teda až frustrujúce, takmer neprekročiteľné. A hoci z Vidmarovej zbierok trčia stereotypné ženské čary a stratégie, jej básne tým nič nestrácajú. Naopak, v dnešnom svete naberajú na pôsobivosti, zatiaľ čo moja poézia, tak to vnímam ja, je existenciálne číra ešte aj vtedy, keď sa v nej experimentuje s rôznymi habitusmi. Nie a nie sa dotiahnuť na rôzne duté simulakre či sebastredné výstrednosti, neraz podmienené stratou kultúrnej pamäti! Maja je teda väčšia a lepšia kombinatorička, vo svojej zameranosti na cieľ hádam aj všestrannejšia. Je tiež nositeľka najvýznamnejších slovinských ocenení za poéziu, kým na Slovensku sme ešte nezbadali, že sme tu mali nejakú strednú generáciu, ktorá medzitým stihla zostarnúť, pardon, dospieť, a pomaly nám odchádza do dôchodku. Ak si aj médiá, inštitúcie či mienkotvorní jednotlivci niekoho všimli, tak len toho, kto stihol aj zomrieť, kázať iným, preniknúť do pop-kultúry alebo sa aspoň ocitnúť v ohrození života. Nuž, boli zlaté šesťdesiate, potom nežné deväťdesiate a medzitým nič, iba vlčia tma. Vyzerá to tak, že preskakovanie bezprostredne susediacich generácií sa u nás stalo bežnou športovou disciplínou. U tých za nami ma to ani neprekvapuje, ale u tých pred nami rozhodne áno.
