Juraj Jordán Dovala (1974) nepôsobí len ako vnímavý spisovateľ, ale je zároveň kňazom, teológom i hudobníkom. do literatúry vstúpil v roku 2005 prózou Kôrkar, nasledovali meditatívne ladené zbierky Ticho (2007) a Katedrála (2008) a neskôr kniha undergroundových básní Kyrie eleison (2011).
V roku 2012 vydal román Som husákovo dieťa (Limerick), v ktorom sa vracia do čias komunizmu, a prezradil, že „človeka vedie po výšinách i hlbinách a nedá mu vydýchnuť“.
Váš život je veľmi pestrý. literatúra, metalová hudba, kňazské povolanie. Vždy ste vedeli, ako so svojím životom „naložiť“, alebo ste sa potrebovali nájsť?
Ako tínedžer som holdoval alkoholu, cigaretám, môj slovník bol taký oplzlý, že občas mi aj kamaráti dohovárali, aby som to tlmil, lebo sa za nami obzerajú ľudia. Rifľovú bundu som mal posiatu metalovými nášivkami s lebkami. Ale pri tom všetkom, grázel som nebol. Špačky z cigariet som hádzal pekne do koša. Starším ženám som v autobuse vždy uvoľnil miesto, a keby nejaká babička potrebovala previesť cez cestu, bez váhania by som to urobil. To vnútorné nasmerovanie tam bolo, len zrelo, kým sa naplno prejavilo.
Pôsobíte ako kňaz Cirkvi československej husitskej. čo si má pod týmto poslaním/povolaním nezainteresovaný človek predstaviť? Ako ho vnímate vy osobne?
Už predtým, ako som sa stal kňazom, som začal žiť spirituálne. Venoval som sa meditáciám, morálnej práci na sebe a k ľuďom som sa učil pristupovať s hlbokou úctou a láskou. Potom prišlo štúdium teológie, ktoré to celé zintenzívnilo. Kňaz má dávať ľuďom nádej, lásku, slobodu a duchovnú orientáciu. Ale nie imperatívmi a hrozbami, ako to často vidíme. Pred tým nás vystríhal už v staroveku Sokrates: „Sochár nemá vytvárať sochu, on má odlupovať kameň, aby sa objavila socha, ktorá je v ňom ukrytá.“ Cirkvi nemôžu ľudí modelovať na svoj obraz, nalievať im rozumy a hotové pravdy. Majú ich inšpirovať a motivovať, aby sami kráčali po duchovnej ceste a kvitli do krásnej pestrofarebnej lúky.
Aká je vaša filozofia plnohodnotného života?
Žiť šťastne tu a teraz. Žiť v súlade s prírodou, s matkou Zemou, s týmto zázračným vesmírom a s Bohom. To nás urobí šťastnými a túto kvalitu môžeme potom rozlievať naokolo na vyprahnutú zem. Pre mňa sú inšpiráciou všetci velikáni ducha: Konfucius, Lao-c’, Budha, Rúmí… a, samozrejme, Ježiš, ktorý nás priamo v evanjeliu nabáda: „Hľadajte v prvom rade Božie kráľovstvo, jednotu s Bohom a všetko ostatné sa vám pridá.“
Čo sa snažíte svojim veriacim odovzdať?
Aby žili s Bohom dnes a denne. Aby ich transcendentná skúsenosť nebola len záležitosťou kostola, ale každodenného bytia. Často im hovorím, že človek môže byť spokojný za všetkých okolností. Máme sa tešiť z toho, čo máme, a neprahnúť po tom, čo nevlastníme. Je veľmi osožné naučiť sa dôverovať Večnému Duchu a nebesiam a vedieť, že všetko je tak, ako má byť.
Debutovali ste knihou Kôrkar, ktorá rozpráva príbeh o hľadaní samého seba. hlavná postava vanemes zisťuje, že cieľ neexistuje, dôležitá je samotná cesta. Ste si so svojím literárnym hrdinom podobný?
Cieľ existuje, ale cesta je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Pozrite sa okolo seba, ako ľudia premýšľajú: keď dokončím dom, bude viac voľného času, budem sa venovať rodine a deťom; keď zarobím peniaze, začneme konečne žiť; keď deti odrastú, nájdem si čas aj na iné veci. To je nezmysel. Život plynie neustále. Je pravda, že niekedy o čosi rýchlejšie, niekedy pomalšie, ale táto rieka je len jedna. Vždy prídu iné veci, ktoré nás budú odvádzať od podstaty, a pokiaľ nevyužívame každý deň svojho života na rozdávanie radosti, na otváranie srdca, na vnímanie Boha, nikdy sa toho nedočkáme.
Vanemes chce zmeniť svet. Ako by ste rád zmenili svet vy?
To máte tak, Vanemes vlastne zistí, že svet sa zmeniť nedá. Presnejšie povedané, Slepý Muž mu v príbehu odovzdáva takúto múdrosť: svet menia iba tí, ktorí sa ho nepokúšajú meniť. Doprajme druhým priestor na dýchanie, buďme spokojní s tým, ako žijeme, buďme vďační za to, čo máme. Z tej spokojnosti a vnútorného šťastia sa potom zrodí skutočná premena nás samých. A tým meníme aj svet bez toho, aby sme na tom cieľavedome pracovali. V tom je nadčasová múdrosť: Zmeň seba a zmeníš svet.
Vaša ďalšia kniha Ticho je súborom duchovných, spirituálnych textov. čo pre vás ticho symbolizuje?
Ticho som začal písať v roku 1995 v Negevskej púšti v Izraeli. Žil som tam a pracoval šesť mesiacov. Po návrate domov som dopísal ďalšie príbehy, až som si povedal, že to môže byť kniha. Vnútorné ticho je čisté existenciálne zastavenie. Bez myšlienkového pohnutia načúvam tajomstvu. Je to veľký dar. V takomto tichu človek spoznáva sám seba, inak to nejde. Choďte na tri dni do lesa, mlčte a vnímajte ticho svojej duše. Dozviete sa o sebe veci, ktoré ste netušili a ktoré vám nikto nepovie. Dnes už aj psychológia vie, že ticho je liečivé a vedieť „vypnúť“ myšlienky je pre telo aj dušu blahodarným relaxom. To, čo náboženstvá učia už tisícročia, objavuje akosi opätovne aj moderný človek.
V čom vás obohatil pobyt v Izraeli?
Izrael je veľmi podivná krajina. Biblická, posvätná, a zároveň poznačená veľkým krviprelievaním. Idete po Jeruzaleme a o dve hodiny sa na tom prechode, kde ste stáli, odpáli samovražedný útočník a zabije štyridsať ľudí. To sa musí v ľuďoch nejako zapisovať. Strach, frustrácia a nenávisť jedných voči druhým. Ja som sa zdržiaval hlavne na juhu Izraela, kde panuje pokoj. Púšť a trampovanie po mystických miestach tejto krajiny mi dali veľmi veľa.
V knihe Katedrála opisujete chrám ako miesto so zázračnou silou a hĺbkou. Dnes sa mnoho ľudí odvracia od tradičného prežívania viery a „chodenie do kostola“ sa akosi stráca z bežného života. aký na to máte pohľad?
Pravdupovediac, sám som v tomto smere dosť „anarchista“. Pre mňa je chrám všade, na lúke, pri rieke, dokonca aj na Václavskom námestí. Aj tam môžeme vnímať Boha a prežívať jeho prítomnosť. Ale katedrály a chrámy nám tú schopnosť uľahčujú. Je to prostredie, kde sa na Boha dokáže „naladiť“ takmer každý. Preto ľudstvo už tisícročia stavia chrámy a svätyne. Nikdy by som však nikoho nenútil, aby do kostola chodil. Nech tam ide ten, kto to cíti a potrebuje. Ja som, samozrejme, rád, keď k nám ľudia na bohoslužbu prídu. Viem však, že nikto z nich tam nesedí z nejakého verbálneho či ideologického donútenia.
Zbierka básní Kyrie eleison je plná rôznorodých tém a pripomína volanie malého človeka po veľkej pravde, po lepšom svete. Čo znamená názov knihy a prečo podtitul „modlitby z podzemia“?
Kyrie eleison je starokresťanská modlitba, v preklade z gréčtiny znamená Pane, zmiluj sa. Táto zbieročka obsahuje také moje undergroundové básne. Sú síce duchovné, ale reprezentujú hlas z okraja spoločnosti – alkoholikov, narkomanov, asociálov. Celá zbierka páchne po pive a cigaretách. Nie je to žiadne veľké umenie, skôr také modlitby lotrov na kríži.
Poďme ešte k vašej láske k metalovej hudbe… voľakedy bol tento žáner považovaný za akýsi výstrelok mládeže bez väčšej hĺbky a pripisovali sa mu agresia, temnota a negatívne emócie. Ako tvrdú hudbu vnímate vy?
No, to ste naťukli rozsiahlu tému. S metalom som bytostne spätý, počúval som ho už v škôlke, aj keď to bola zakázaná „imperialistická“ hudba. (Smiech) Hral som v metalových kapelách a chcel som sa živiť ako hudobník. Metal je veľmi rozmanitý hudobný fenomén. Je to dvanásťprúdová diaľnica, žiadny monolit. Nájdete tam šialené morbídnosti, ale aj vysoko umelecké skvosty, za ktoré by sa nehanbil ani Bach či Beethoven. Posledných pätnásť rokov skladám a hrávam folk, lebo hudbu k životu potrebujem, ale metal, punk a underground mám stále rád.
V tom kontraste duchovnosti, úprimnosti a tvrdej rockovej hudby mi pripomínate Branislava jobusa. Je táto podoba čisto náhodná, alebo sa poznáte, prípadne priatelíte?
S Braňuškom sa poznáme aj priatelíme. Je to krásny človek, úprimný a pravdivý. Písal mi pár slov k románu Som Husákovo dieťa a tam uviedol, že už keď sme sa prvýkrát stretli, mal pocit, akoby sme sa poznali celý život. Tiež to tak cítim. Sú ľudia, ktorých stretnete a hneď viete, že ste jedna krvná skupina, že pochádzate z toho istého „vrhu“, len ste sa narodili inej matke.
Aké posolstvo ste vložili do knihy Som Husákovo dieťa?
To je kniha plná posolstiev. (Smiech) Na prvý pohľad je to drsný román, ale pri hlbšom nahliadnutí je dojímavý a citlivý. Človeka vedie po výšinách i hlbinách a nedá mu vydýchnuť. Vystupujú v ňom metalisti, pankáči, rockeri, hipíci, narkomani, čašníci, mazáci a šikanisti, osudy veľmi nevšedné a „švihnuté“. Je to zvláštna kniha, lebo sa v nej pokúšam prepájať underground so svetom teológie, filozofie a spirituality, narkomanskú noru s tichom kláštora, úplné dno so svetlom na konci tunela. Spomienky na zakázané rockové koncerty, bitky od policajtov, spartakiády, vôňu mandarínok, ktoré boli iba na Vianoce, ale aj na Nežnú a prvé roky po nej v „Husákových deťoch“ zostávajú navždy…
Čerpali ste pri tvorbe aj z vlastných spomienok?
Vo veľkej miere áno. Ale nie je to moja autobiografia. Príbeh tak, ako je napísaný, sa nikdy nestal. Sú to čriepky, ktoré sa prihodili mne alebo mojim priateľom, alebo sú výplodom mojej fantázie a spoločne tvoria novú mozaiku.
Jednou z myšlienok knihy je aj to, že za všetkými zvrátenými ideológiami stoja reálni ľudia. Komunizmus sa teda zo spoločnosti nevytratil?
Nevytratilo sa z nás totalitné myslenie. Vonkajšie zmeny v spoločnosti neprinesú reálnu zmenu, pokiaľ sa revolúcia neodohrá zároveň aj v našich vnútrach. Toto sme naplno zažili po Nežnej. Mali sme očakávania, že zvrhnutím nechceného režimu sa všetko vyrieši a bude sa tu slušne žiť. Lenže neudialo sa to najpodstatnejšie – naše vnútra sa nezmenili. Tým, že padol režim, sa nikto nezlepšil. Spoločenská zmena sa prejaví až vtedy, keď dostatočné množstvo ľudí zapracuje na sebe samých. A sme pri Kôrkarovi – Zmeň seba, zmení sa celá spoločnosť.
Napriek nariadeniu vtedajšej „vrchnosti“ sa Jozef s priateľmi nevzdávajú túžby po slobode a zakázaného umenia. Formovali ste charaktery postáv na základe konkrétnych ľudí?
Áno, väčšina postáv má reálny predobraz, sú to moji priatelia a známi. Niektorých som si domýšľal, ale po čase som zistil, že podobné „týpky“ existujú, pretože som ich stretol.
Majú dnešní mladí ľudia lepšie podmienky na život?
Každá doba má svoje za a proti. Naši dedovia trpeli vo vojne a počas brutálnych päťdesiatych rokov. Dnes je všetkého nadostač, vládne konzum. Ale ľudia trpia duchovne, pretože im chýba šťastie a vnútorný pokoj. Mám pocit, že v posledných rokoch svet prežíva len naháňačku za hmotou. Prial by som mladým, čo dnes hľadajú v živote svoje miesto, aby nepodliehali všeobecnej hystérii, honbe za luxusom a „prachmi“, aby si udržali duchovné ideály a nedali si nanútiť životný štýl, ktorý sa končí na povrchu. Pozitívnej alternatívy okolo nás je predsa dosť.
Éra, ktorá na slovensku nastala po páde komunizmu, priniesla neviazanú slobodu. sloboda rovná sa zodpovednosť. Máme ju?
Nemáme. Zodpovednosť chýba. Elity – a to nie je iba problém Slovenska – sú morálne slabé. Vedia rečniť, ale nevedia hodnoty, o ktorých tárajú, stelesňovať. Samozrejme, aký národ, také elity. Je dobré, že Husák a Jakeš odišli pred vyše dvadsiatimi rokmi do zabudnutia, ale teraz je na nás, aby sme sa naučili slobodne a zodpovedne žiť, aby sme vygenerovali niečo lepšie a zmysluplnejšie.
Do vašich diel nástojčivo preniká potreba hodnôt. aké hodnoty našej spoločnosti chýbajú?
Tie najobyčajnejšie. Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty druhým. Hodnoty zostávajú stále rovnaké, je len chybou spoločnosti, že ich devalvuje. Keď dnes niekomu poviete: Ži pravdivo, nepodvádzaj, ponúkaj lásku, pochopenie, nádej, maj súcit… Asi vás vysmeje. Odbije vás poznámkou, že dnešný svet je o čomsi úplne inom. Všetky humanistické tézy sú skompromitované a pošliapané. Chybou, samozrejme, je, že tí, čo ich kážu, majú maslo na hlave. Politici, sudcovia, policajti, cirkvi, hodnostári – kto im dnes verí, keď toľko podvádzali a podvádzajú? Ale napriek všetkému neprepadajme nihilizmu, nedajme sa odradiť zástupmi farizejov. Vždy je dostatok tých, ktorí to myslia vážne a hodnoty ľudskosti majú vpísané hlboko v srdci.
