Ukážka z diela
KENNETH PATCHEN

23. ulica sa končí v nebi

23. ulica sa končí v nebi

 

Stojíš pri okne a svetlá prebleskujú

ulicou. Rachotí trolejbus, čo v podvečernom

sabate zváža domov predavačky

a úradníkov. Nad zatvorenou nádobou

na odpadky zakvíli túlavá mačka. Vyrážajú kameloti

a správy o vraždách vymieňajú za pár drobných.

 

A my dnu, zamknutí, na chvíľu v bezpečí,

do zajtra. Vykĺzneš zo šiat, stočíš si

pančuchy, opatrne proti pustenému očku. Taká

nahá, s hebkým svetlom na hebkej koži, na chvíľu

zaváhaš. Potom sa ku mne otočíš a

usmeješ tak, ako to vedia iba ženy,

ktorým po dlhom ležaní so svojím milencom

pribúda panenskosti.

 

Naša večera je prostá, ale my sme úžasní.

 

 

Srnka a had

 

Srnka je pokorná a prostá, ako ju Boh stvoril.

Pozorujem jej oči a myslím na zázrak, ktorý patril

 

tým zvláštnym kňazom vstupujúcim do katedrály lesa.

A sedem Márií si čistí ruky a baží po priazni jej

 

podvihnutých nôh, ako dýka ostrých uší

zužujúcich sa dohora ako špička listu.

 

Ale had útočí, v zamatovom oblúku

smrteľnej rýchlosti – vrah krásny

 

ako horská voda, z ktorej pil srnček.

Stáť tam, naveky, kým jed pôsobí.

 

Ja zatiaľ stojím a počítam ramená tvojho Kríža.

Myslím, že veľa Kristov by na nich mohlo visieť a plakať.

 

 

Levy ohňa budú ďalej loviť

 

Levy ohňa

budú ďalej loviť v tejto čiernej krajine.

 

Ich zuby sa vám zahryznú do mäkkých hrdiel.

Ich pazúry budú zabíjať.

 

Ó, levy ohňa budú v strehu

a údolia splanú ich zúrivosťou.

 

Lebo ste ochoreli zo špiny svojich peňazí,

lebo ste svine ryjúce v pomyjach vlastnej vojny,

lebo ste podlí a zlomyseľní a plní hnisu

                                   z vašich farizejských vrážd,

lebo ste odvrátili svoje tváre od Boha,

lebo ste všade rozniesli tú svoju prašivinu.

 

Ó, levy ohňa

čakajú v plazivých tieňoch vášho sveta

a ich desivé oči vás pozorujú.

 

 

Oranžoví medvedíci

 

Oranžoví medvedíci s mäkkými priateľskými očami,

ktorí sa so mnou hrali, keď som mal desať,

Kriste, predtým než som odišiel z domu, labky

mali skrútené do rolky, chrbty

spálené od horúcej škvary, mäkké dôverčivé

brušká vkopnuté, jazyky celkom

vytrhnuté, a ja som sa vybral cez lesy

k páchnucemu potoku s Whitmanom

v Haldemanovom a Juliusovom vydaní.

Len som tam tak sedel a ryl nechtom palca

do obalu – čo on mohol vedieť o oranžových medvedíkoch

s kožúškami nasmradnutými dechtovým uhlím

a o Národnej garde, ktorá sa blížila

z Wheelingu, aby zastala pred bránami továrne

a s nastoknutými bajonetmi sa vysmievala štrajkujúcim?

 

Pamätám si, že keď si položila sedmokrásky

v noci na okno,

ráno boli také pokryté sadzou,

že sa vôbec nedalo určiť, čo to tam leží.

 

Moji oranžoví medvedíci tu nemali ani len mizernú šancu!