Vyhľadávanie
Dievčinka kráča po ulici, suknička vykasaná, pod sukničkou nič, odhaľuje pred okoloidúcimi svoje dispozície, kráča, pospevuje si - čo by si nepospevovala - náhodný okoloidúci ju úchytkom, ledabolo uchopí za čipku, dievčinka si bez povšimnutia vykračuje ďalej, poskackáva, pospevuje, suknička vykasaná. Doskacká do krčmičky, objedná si kávičku, nožičky na stolíček povyloží, čipôčku poodhalí, kolienko povystrčí, na ostatných konzumentov provokatívne pohľady povrhá, na to sa hneď množia kávičky na stolčeku pred dievčinkou, dievčinka s opovrhnutím odsunie šáločky, posmešne sa porozhliadne i rezko povyskočí.
Dievčinka opäť kráča po ulici, naskrze bez sukničky, načožeuž sukničku, rezko si pobrnkáva na rozmarnú strunku! Vojde si, len takto, naľahko, bez sukničky, do kníhkupectva, za pultom mužíček, neveľký, neveselý, priam trudnomyseľný, dievčinka ho túži obveseliť, nuž pred ním poskacká, zanôti, mužíček však brvou nepohne, dievčinke slovkom sympatiu neprejaví. Dievčinku už i zúfalstvo premkýna, sem i tam pobehuje, mužíčkovi pred očami nožičkami šibrinkuje, nič nepomáha, mužíček len naskrze kamennou tvárou disponuje, dievčinka si nevie rady, nuž si kúsoček z čipky odstrihne, do obáločky ju situuje a mužíčkovi naskutku bez rozmyslu daruje i neveselá odíde.
Iná dievčinka toho dňa do rovnakého kníhkupectva vojde a tým sa, pravda, začne koncipovať nový príbeh o novej dievčinke, starú dievčinku i postponovanú modalitu ponecháme bokom.
Mužíček si povšimne novú dievčinku a s čipôčkou vo vrecku naberie odvahu, dievčinku osloví, tá neskáč - ká, preto ju mužíček odvážne osloví. A takto jej nepr- voplánovo a originálne vraví: „Je fakt, že veľa poézie v živote nedám... je na mňa taká... pomalá...“ Dievčinka mudrca skúseným okom ohodnotí a zadelí do patričného priečinka. Pozorný mužíček si povšimne.
„Nemysli si, že v kníhkupectvách sú zamestnaní iba chuji,“ povie chuj. „Tu napríklad skoro úplne absentujú,“ povie ešte chuj, hoci chuj by nikdy nepoužil slovo „absentujú“, to je isté, avšak z hlboko interných príčin mu ho vložíme do úst, zvýšime umelo jeho kredibilitu, nech si ju, chuj, užije!
Kníhkupectvo je neveľké, zato však útulné, najmä po otváracích hodinách, najmä v noci, chuj by o tom vedel rozprávať svoje, ale nerozpráva, lebo keby rozprával, považovali by ho za chuj a, preto radšej nerozpráva, iba keď sa opije, občas čosi spakruky utrúsi, mysliac si, že sa na to zabudne, že keď on zabudne, iste i všetci, pred ktorými utrúsil, zabudnú. Chuj často zabúda, a vlastne niet skutočnosti, ktorú by si zapamätal, azda okrem tej, že je chujom a že pracuje v ktoromsi kníhkupectve na ktorejsi ulici a že raz od istej neznámej dievčinky dostal akúsi čipku, marí sa mu, a hneď na to aj zabudne, hoci sebavedomie má zvýšené, lež prečo, nevie.
Chuj sa po večeroch venuje druhej prichodivšej dievčinke s divou vervou, po zatváracej hodine, ani v minime si neuvedomujúc, že druhá dievčinka je naskrze totožná s prvou dievčinkou, len modalita je rozdielna, takto sa chuj nechá hlúpo obalamutiť, a veď i pochopiteľne, chuj predsa musí byť z určitej príčiny chujom, nie len tak, kadejako, nemotivovane.
Dalo by sa azda namietnuť, že predimenzovanosť použitia hanlivého pomenovania postráda zmysel. Alebo - ešte lepšie - že zmysel naskutku absentuje.
