Vyhľadávanie
AKO CHUTÍ MOC
(úryvok)
Boli časy, keď Frank robil svoju prácu s chuťou a so záujmom. Chcel byť kronikárom revolúcie, jej elánu a jej víťazstiev, zachytával jej mladú tvár, jej prudký pulz, chcel byť pri všetkom a bol pri všetkom. Bol pri tom, keď sa národ zdvihol do povstania, jeho snímky sú z mála dokumentov tých jedinečných chvíľ, krásnych i mrchavých. Bol pri tom, keď neskoršie vyhadzovali reakčných politikov z ich kresiel, vtedy publikovali v tlači jeho dobrý seriál: „Aha, ide po meste pešo...“ Bol presvedčený, že takí sa už na rozhodujúcich miestach nikdy nebudú môcť usadiť, s tými navždy zúčtovali. Mal fantáziu. Jeho snímky i série sršali vynachádzavosťou a vtipom. Bol všade, kde sa čosi zbehlo. Mal rád rušný život, plný drám a zvratov, a chcel ho zachytiť v jeho neopakovateľnosti.
Potom sa to zrazu nedalo. Nie hocikto a hocičo sa smelo uverejniť. Každý obrázok, ktorý tlačová kancelária vydala, musel prejsť schvaľovacou komisiou. To ľudské muselo z práce kronikára nemilosrdne von. Kdeže, aby sa činiteľ usmieval! Má deravé zuby! Skúmali, či je ten a ten dostatočne v popredí pred ostatnými, menej významnými, či sa tvári dosť reprezentačne.
Frank bol pri všetkom. Bol pri tom, keď zatvárali kláštory. Priniesol z tej cesty bohatý seriál, z prostredia, kam mohlo vniknúť len málo vyvolených. Seriál sa všade veľmi páčil – ale nevyšiel. Frank nechápal prečo. Celý národ vedel, že kláštory obsadili robotnícke milície, prečo to neuverejniť? Povedali mu, že by snímky mohla zneužiť reakčná cudzina. Frank si vtedy pomyslel: a čo, urobili sme azda niečo, za čo sa pred akoukoľvek cudzinou musíme hanbiť?
Byť pri všetkom malo aj druhú stránku. Frank videl tých vyvolených a fotovhodných intímne, zblízka. Hysterické herečky, márnomyseľných laureátov, politických nafúkancov, krajských a dedinských satrapov, na svete je sotva iné povolanie, ktoré umožňuje spoznať tú druhú, neoficiálnu, nestráženú tvár sveta tak hlboko ako fotoreportérčina. Frank sa nevie upamätať na jediný prípad fotografovaného človeka, ktorý by sa nechcel robiť iným, ako v skutočnosti bol. Vyšším, keď bol malý, krajším, keď bol mrzký, mladším, keď bol v pokročilejšom veku. Vtedy vyrástlo v laboratóriách tlačovej kancelárie mohutné retušérske oddelenie. Vrásky? Preč! Postava, o ktorej sa šepkalo, že je v nemilosti? Von! Z pohŕdavých úškľabkov vedeli retušérski umelci vyčarúvať srdečné úsmevy. Frank videl život z jeho odvrátenej strany, veď bol len fotoreportér, vec, veľká šošovka. Keď nemal zameraný objektív, nemusel sa pred ním nikto pretvarovať, je to zvláštne, ako ľudia, vtedy takí opatrní na každé slovo, hovorili pred šoférmi a fotografmi bez zábran o všetkom. Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich pred svetom starostlivo skrývaných nerestí, ich druhej tváre. Frank mal prístup všade a všade bol nevidený, nenápadný, nikde ho nebrali na vedomie inak, len ako pliagu, ktorá prekáža, vyrušuje, ale je potrebná, veď spoluvytvára večnosť osobnosti.
Koľko sto, dvesto, tristokilometrových ciest prešiel Frank vo veľkom, pohodlnom aute po boku niektorého z jedinečných, keď sa tento vybral na voľajakú slávnosť. Čo všetko si pritom vypočul, čo všetko mohol vidieť! Ale beda, ak obrázok z bezvýznamnej manifestácie nevyšiel na prvej strane! Na vine v každom takom prípade bol, pravdaže, fotograf.
Frank sa stále díva na portrét mŕtveho. Koľkokrát zachytil na celuloid túto tvár? Tisíc? Dvetisíckrát? Nevie presne. Z negatívov, ktoré si uložil v svojom trezore, mohol by zostaviť fantastický dokument o živote, o veľkosti i malosti toho človeka. Šestnásťročný bujný mládenec rajtuje na krave. Sedemnásťročný mladý revolucionár sa napriaha k úderu na hlavu četníka puškou, ktorú mu vytrhol z ruky. So zviazanými rukami ho odvádzajú do žalára. Reční pred rozvášneným zástupom, ktorý skanduje: prácu a chlieb. Na lúke pri rieke sa objíma s Margitou. Dúškom vypíja fľašu borovičky. Z vysokého mosta skáče do hlbokej rieky. Lezie na vysokú skalu. Zadumane hľadí do plameňov táborového ohňa. Opásaný dvoma guľometnými opaskami ženie svojich mužov do útoku. Ustatý, z posledných síl sa vlečie po zľadovatenom snehu na ústupe. V zápale boja stíska guľomet a reve: boha ja vášho nemeckého! Zachytil ho v tisícich nestrážených chvíľach, takého, aký bol, keď nemal komu a nemal čo predstierať.
Ale v trezore, prísne stráženom pred celým svetom, má Frank aj iné chvíle tohto historického muža. Tú, keď mu mladá zväzáčka, ktorú obťažoval, vylepila facku. Tú, ako serie v lese a naľavo i napravo od neho stoja jeho osobní strážcovia, síce odvrátení, ale aj teraz v službe. Tú, ako sedí sám cez prestávku na koncerte, celkom sám uprostred prázdnych, opustených stoličiek s ovisnutou hlavou a chrápe. Frank zachytil všetky jeho tváre, nie iba tú, na ktorú sa teraz díva. Ale ani tie, ktoré nemohol zvečniť objektívom, mu nevymiznú z pamäti.
Frank by bol už dávno odišiel zo zamestnania, ktoré si neváži. Že napriek tomu trpezlivo cvaká mikrofilm za mikrofilmom, to zapríčinila jeho zvláštna, možno trochu zvrhlá záľuba, ktorá časom prerástla do rozmerov mánie. Chce zachytiť tú druhú, odvrátenú tvár sveta, v ktorom sa pohybuje. Je to drahá zábava, nevie o nej nikto, ani žena nie. A možno aj vie, ale nikdy sa neopýta, čo robí Frank počas tých dlhých hodín v tmavej komore. Tmavá komora je posvätné, trochu tajuplné miesto, tam nemá nikto čo hľadať. Frank predstiera, že vyvoláva či zväčšuje obrázky, a niekedy to aj robí. Ale väčšinu času presedí nad svojou zbierkou fotografických rarít. Vymyslel si na ne celkom špeciálnu skrýšu. Franka dráždi, že sa zahráva so životom. Keby mu na to prišli, je po ňom. Sú to stovky, tisícky jedinečných obrázkov, ktoré narobil počas dlhoročnej praxe. Galérie ničoty, lexikón hlúpostí, jarmok zbabelosti. Generál, tancujúci odzemok v tortách na recepčnom stole pri nadšenom potlesku prítomných dám. „Stužková“ zábava opitých okresných satrapov. Slávny herec, plávajúci v kaluži, s pripätou laureátskou stužkou na nahom tele. Živánske, žúry, flirty, žranica v jedálnom vozni zvláštneho vlaku, v ktorom sa šli poslanci presvedčiť o utrpení vojnou zničeného kraja. Polonahé deti sa jej prizerajú z nástupišťa. Pohlavný akt prominentskej ženy so šoférom na schodoch výletnej vily.
Politické lásky. Minister usmievajúci sa na kolegu, o ktorom v oslavnom prejave vyhlásil, že je najlepším synom, akého kedy ľudská matka donosila. A ten istý minister vyhlasujúci toho istého kolegu za najväčšieho vyvrheľa všetkých pekiel a žúmp. Áno, tak sa usmievali na seba aj iní, aj Galovič na toho mŕtveho. Jeden deň si srdečne potriasli rukami a na druhý deň vyhlasoval jeden o druhom, že je podlý zločinec a zradca.
Žena Frankovi zavše vyčíta: prečo nefotografuješ hrady, kaštiele, folklór, Tatry? Prečo neurobíš knihu o zvieratách, o motýľoch, kvetoch? Alebo akty? To sa dnes oplatí. Iní si žijú... a my nikdy nemáme peniaze...
Frank vie. Nikdy nemajú peniaze. Niekedy, keď má dobrú vôľu, jej odvetí: vyčkaj, kúpim ti jachtu a pôjdeme na cestu okolo sveta... Frank vie, že podobná zbierka rarít neexistuje na celom svete. Ale vie aj to, že tú jeho nikdy nikto neuvidí. Frank, pravdaže, nemá tušenia, koľko stojí luxusná jachta. Stačí mu vedomie, že by ju mohol mať, keby chcel. Stačí mu to, mať ju nikdy nebude. Netúži takto sa stať slávnym. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich.
