Vyhľadávanie
Semiotické a nesemiotické modely autorstva
Skúsme si na začiatok našej úvahy osvojiť hypotézu, že dobre fungujúci literárny text má symetrickú a logickú výstavbu. Jeho štruktúra alebo konštrukcia nemusí byť badateľná na prvé čítanie. Predsa však latentná logika napodobenia skutočnosti v jej početných zložkách presakuje do každého literárneho diela, ktoré nás oslovuje ako relatívne uzatvorená, kompletná správa o svete.
Pri úvahe tohto druhu pozornosť väčšinou orientujeme na vybraný celok diel, ktoré v horizonte národných literatúr, ale tiež v enkláve umeleckej literatúry ako celku nachádzajú pevné miesto. Mechanizmy diferenciácie, ktorými sa literárne texty odlišujú od ich nefiktívnych, nebeletrizovaných protikladov, vychádzajú z bohatých metodologických zdrojov z okruhu filozofie, estetiky a literárnej teórie. Pre porozumenie literatúre ako subjektívne štruktúrovanému a následne „autorizovanému“ obrazu sveta je však potrebná podobne usporiadaná symetrická interpretačná operácia, akú v sebe obsahuje čítaný alebo interpretovaný text. Vzniká tak ideálny prípad krátkej cesty k hľadanému významu. Metodologický prístup si volí interpret v sérii konkrétnych krokov a rozhodnutí, ako si ukážeme, vždy v závislosti od materiálu umeleckého diela a zadania, ktorým čítaný text interpreta oslovuje.
Štúdie, ktoré čitateľ nájde v tejto knihe, sú pretrvávajúcou úvahou o podobách a možnostiach autobiografického písania, tak ako sa objavuje v priebehu druhej polovice 20. storočia v slovenskej literatúre. Predpokladáme, že možné sú v zásade dva varianty autobiografických textov. Na jednej strane ide o priznané, a teda semioticky modelované texty autobiografického písania (typické je pre ne tematizovanie osoby, profesie, mena autora a rovnako je pre ne typické rozprávanie v prvej osobe). Na druhej strane nachádzame biograficky motivované texty buď s nulovou stopou priznaného autorstva (autobiografické beletrizované svedectvá o holokauste v tejto knihe), alebo naopak: texty, ktoré otvárajú celkom nové možnosti autorskej semiózy (niektoré texty Rudolfa Slobodu a v podstatnejšom rozsahu texty Alty Vášovej). Práve takto kreované texty nás metodologicky orientujú na širší než len poetologicky (alebo žánrovo) orientovaný výskum. Pri úsilí porozumieť tomuto druhu lektúry si totiž nevystačíme s tradičnou kategorizáciou do rámcov poetologických kategórií na štrukturalisticky vymedzenej interpretačnej osi subjekt-autor-rozprávač-žáner.
Ako produktívne metodologické pozadie a východisko pre porozumenie tomuto druhu lektúry sa javia hermeneuticky a fenomenologicky orientované výklady textov. Exemplárne ich nachádzame v prácach nemeckého filozofa a literárneho teoretika Wolfganga Isera a novšie v teoretických úvahách literárneho vedca a kultúrneho historika Hansa Ulricha Gumbrechta. Spoločným znakom týchto metodológií je orientovanie na západoeurópsky kultúrny a literárny okruh v kultúrnohistorickom priereze, u W. Isera s estetickým a filozofickým kontextom nemeckej recepčnej estetiky (ako ju prezentovala Kostnická škola), a tiež s antropocentricky orientovaným pohľadom na svet imaginácie a fikcie vo vzťahu k subjektivite a sebaprezentácii, u H. U. Gumbrechta s akcentom na písanie textov s latentnou účasťou opakujúcej sa štruktúry čítania atmosfér, nálad, stôp, ktoré autor situuje do výkladu umeleckej slovesnej tvorby ako výsledku historickopoetologického čítania textových archívov.
Pozrime sa teraz, ako môže takto vybraný metodologický prístup k interpretácii textov obohatiť náš výskum. Predpokladám, že ak ho dáme do súvislosti s vyššie uvedenou tézou o semiotickej a nesemiotickej prítomnosti subjektu v texte, otvoríme výskumné pole na skúmanie onej pomyselnej logickej štruktúry, ktorá implikuje zložitosť autorskej fikcie za hranicou tradičných postupov umeleckej mimézy. Metodologicky zámerne som si na ilustráciu tohto problému vybrala autobiografické texty Alty Vášovej, uverejnené v priebehu ostatného desaťročia (viac v štúdii Prázdne miesta v texte alebo fyziognómia písania podľa Alty Vášovej).
Projekt mojej knihy ako celok obsahuje tri oddiely, do ktorých som zaradila štúdie podľa miery ich metodologického vplyvu na vyššie uvedené zadanie. Spoločnou vlastnosťou týchto textov je latentná prítomnosť prvku autorskej referenciality, v širšom zmysle autorstva, ktoré je rozlične prezentované v ich štruktúre. Autorstvo je v takejto súvislosti špecificky chápanou formou subjektivity v biografických a autobiografických textoch.
Určujúcim prvkom pre komponovanie knihy je presvedčenie o priorite recepčného a komunikačného zreteľa v neprediktabilnom vzťahu autor – čitateľ, a to so všetkými pragmatickými okolnosťami, ktoré do tohto vzťahu vstupujú a vytvárajú tým „variantné“ podoby autorskej subjektivity. Otvorenou pre mňa v tejto súvislosti ostáva otázka o intervencii naratívnych a konštitutívnych prvkov postmoderného kreovania autorskej subjektivity v tu interpretovaných literárnych textoch. Mnou skúmaný materiál signalizuje skôr rezistenciu voči literárne deklarovanej postmoderne a, naopak, naznačuje pretrvávanie vplyvov moderny a avantgardy, pričom ide o ich prispôsobovanie sa a adaptáciu v nových, čiastočne estetických a poetologických, ale tiež v dobovo pragmatických súvislostiach. Tu myslím na podstatné vplyvy a intervencie dobovej literárnej prevádzky (v širšom zmysle okolností literárneho života) na produkciu podobných textov. Zohľadniť tento moment spolupôsobenia vydavateľských stratégií, objednávok, resp. skupinových iniciatív je dôležité pre porozumenie procesu exkluzivizácie pri niektorých autorských výkonoch.
