Ukážka z diela

Akoby niekto nahlas mlčal

(autorský výber)

XXX

 

Dnes má toto telo štyridsaťpäť rokov a

aj dnes si sadne s nohami prekríženými a

rukami voľne položenými v lone, nevediac,

či nejaká podstata je, no mnohoročná

skúsenosť ho vedie k triezvemu predpokladu,

že ak je, určite ju znova minie.

 

XXX

 

Ak pôjdeš za hocikým,

bude na tom podobne,

ak nie trochu horšie.

 

XXX

 

Ustavične prítomné

nutkanie odísť.

Vždy a odvšadiaľ.

A kamkoľvek vkročíš,

už sa tam čakáš s predstihom.

Nepokoj je viera

v miesto, kde by si

nebol.

 

XXX

 

Úzkosť, pochybnosť, samota.

Môžeš povedať ontologická

danosť, alebo antropologická

konštanta, alebo obrazne,

teologicky a osobnejšie:

tvoja Svätá trojica.

 

 

XXX

 

Nič od nikoho nečakaj!

Taká priezračná, nespochybniteľná

pravda

ako tento svrab, ktorý

by nemusel byť, ak by si

na ňu ustavične nezabúdal.

 

 

XXX

 

Po rokoch čítania

zenovej literatúry

si náhle uvedomíš,

že z nej nemáš nič.

A čo si to vlastne

chcel?

 

XXX

 

Znova odchádzaš nevedno kam,

napokon, vôbec na tom nezáleží,

nech si kdekoľvek, nikdy

nemôžeš byť dosť ďaleko.

 

 

 

XXX

 

Celý rok maľuješ lebky.

Farebné aj čierbobiele,

s ornamentom v pozadí

aj bez neho.

Na otázky priateľov

prečo maľuješ smrť,

odpovedáš neviem.

 Ako by sa

smrť dala namaľovať...

 

XXX

 

Obrazu je jedno

či sa predá,

na stenu zavesí.

Iba ty si robíš starosti.

 

 

XXX

 

Dievča oproti tebe zaspalo.

Žilka na jej bielom krku

ticho pulzuje,

vlní sa ako pozvanie,

predzvesť alebo prísľub.

Rád by si po nej zľahka

prešiel prstom,

raz a potom ešte tisíckrát,

kým by si ju celú

- ako všetky predošlé –

neprestal mať rád.

 

XXX

 

Dlhé dni a ešte dlhšie noci

nikoho nevidíš,

s nikým neprehovoríš.

Len tikot hodín a

slabý šum vetra za oknom,

- ten vtieravý zvuk noci -

 akoby niekto nahlas mlčal.

 

XXX

 

V istej dôležitej,

nezanedbateľnej rovine

je tento život,

táto myseľ,

celý tento svet

jeden veľký,

ukrutný ojeb.

Nie je to hodné

zapamätania?

 

XXX

 

V ústave pre alzhaimerikov

sedíš – ako každý týždeň –

so starou mamou na lavičke.

Stará mama poklope paličkou

po mastnom linoleu chodby,

zvedavo sa opýta: Kam

nás dovedie táto cestička?

A ty s obavou, či tvoja odpoveď

nie je metafora pre všetky cesty,

ktoré niekam vedú,

pravdivo povieš: k stene.

 

 

XXX

 

Kedysi dávno počas chladných himalájskych

nocí, (v izbičke vlhko, vši a samota),

rozliehal sa nad kláštorom vlčí vzlyk.

Naliehavý, kvílivý, dlhý a monotónny

spoľahlivo odďaloval spánok a

vždy rozjatril otázku

načo si tu.

Ak by si bol býval skromnejší, tak to

vidíš dnes, mohol byť aj dostatočnou

odpoveďou.

 

 

XXX

 

Dlho pozoruješ tmu

nad oceánom.

Horizont je sotva viditeľný,

čiara vytvorená skôr tvojou

predstavou než zmyslovým vnemom.

Trochu tajomna, trochu strachu,

priveľa tmy.

Len príboj vĺn dolu pod tebou

napovedá, že nesedíš doma.

 

 

 

XXX

 

Keď zospodu pozoruješ dravca

majestátne krúžiaceho

vo výške, myslíš si,

aký je nespútaný, čistý,

slobodný a hádam aj bohabojný,

no keď on zvrchu pozoruje teba

- ak mu vôbec stojíš za pozornosť –

akiste mu beží hlavou niečo

celkom iné.

 

 

XXX

 

Každý sleduje

svoj záujem,

ak je to len

trochu možné,

nechaj, nech

sleduje.

 

 

XXX

 

Znova sa pokúšaš

dosiahnuť pokoj

zastavením pohybu

a pritom obyvatelia

tvojej záhrady, slimáky,

ježkovia, straky a párik

trasochvostov už

pozberali všetky

odrobinky, ktoré si

im včera vysypal

pod okno.

 

 

XXX

 

Znova sťahuješ myseľ

k vzťažnému bodu,

o ktorom hovno vieš,

nakoniec sa aj málo

ukáže ako dosť; už to,

že môžeš veriť, stačí.

 

XXX

 

Aj cesta bez pútnika

vedie k cieľu.

Alebo iba?

 

XXX

 

Možno preto si sa vždy

chcel túlať, aby si

raz mohol

prísť.

 

XXX

 

Ak sa raz naučíš

pokojne sedieť,

svet sa zmení

k lepšiemu.

Uvedomíš si to

a hneď sa náhliš

robiť niečo iné.

Ako všetko, čo máš

odžité a odrobené:

nepodstatné.

 

 

 

XXX

 

Hladáš ticho,

ktoré by si neprekričal,

no nedá sa vylúčiť,

že ono

hladá teba.